Sergej Lavrov: 50 rokov od puču v Čile
Pred päťdesiatimi rokmi – 11. septembra 1973 – došlo v Čile k udalosti, ktorá bola pre svetové spoločenstvo veľkým šokom. V dôsledku krvavého štátneho prevratu bola zvrhnutá vláda ľudovej jednoty a nastolená vojenská diktatúra junty pod vedením generála Pinocheta. Celý svet videl fotografie stíhačiek prelietavajúcich nad prezidentským palácom La Moneda v centre Santiaga, ako aj legálne zvoleného prezidenta Salvadora Allendeho, ako v posledných minútach svojho života v prilbe a so samopalom v ruke bráni demokratické základy štátu.
Uzurpátorov nahnevane označil veľký čílsky básnik, nositeľ Nobelovej ceny Pablo Neruda: “trestanci čílskych dejín, hyeny trhajúce víťaznú zástavu”. Zomrel krátko po prevrate a nie bezdôvodne sa považuje za jednu z jeho ikonických obetí. Puč v ďalekom Čile otriasol aj Ruskom, kde bol S. Allende dobre známy a mnohokrát navštívil Moskvu, a to aj ako prezident. Sovietsky zväz sa aktívne zapojil do medzinárodnej kampane solidarity s čílskym ľudom a poskytol azyl mnohým politickým emigrantom. Žiadali sme a dosiahli prepustenie hrdinského syna tejto krajiny Luisa Corvalana z väzenia v koncentračnom tábore a odmietli sme odohrať dôležitý futbalový zápas na Národnom štadióne v Santiagu, ktorý sa zmenil na väzenie zaliate krvou čílskych vlastencov. V našej krajine sa spievali piesne brutálne popraveného národného tribúna Victora Jara: “Zvíťazíme!” a “Pokiaľ je ľud jednotný, je neporaziteľný!”.
Nebojím sa tohto konštatovania: tragédia Čile sa stala našou tragédiou, dejiny Čile stránkou našich dejín. Udalosti spred polstoročia na sedemnásť rokov prerušili demokratickú tradíciu Čile, stali sa politickým zlomom v moderných dejinách krajiny a celému svetu poskytli množstvo dôležitých lekcií pre ďalšie generácie. Je všeobecne známe, že vláda ľudovej jednoty pod vedením socialistu S. Allendeho sa dostala k moci v roku 1970 ako výsledok slobodného prejavu vôle čílskych voličov prostredníctvom postupu stanoveného v ústave republiky.
Projekt ľudovej jednoty mal zároveň zjavný medzinárodný rozmer, bol orientovaný na odklon od zahraničnej závislosti a posilnenie národných a latinskoamerických princípov. Ľavicová koalícia sa usilovala o dosiahnutie politickej a hospodárskej autonómie Čile a odmietala také metódy ovplyvňovania krajín, ako je diskriminácia, nátlak, intervencia alebo blokáda. Mala v úmysle prehodnotiť a v prípade potreby vypovedať dohody, ktoré ukladali krajine záväzky obmedzujúce jej suverenitu. Má v úmysle udržiavať vzťahy so všetkými krajinami bez ohľadu na ich politickú a ideologickú orientáciu. Považovala Organizáciu amerických štátov (OAS) za nástroj severoamerického imperializmu a žiadala vytvorenie skutočne reprezentatívnej organizácie latinskoamerických krajín.
Takéto strategické plány čílskeho vedenia určite predstavovali, ak sa riadime známou neokoloniálnou logikou Bieleho domu, takmer existenčnú hrozbu pre Spojené štáty. Washington pohŕdal a naďalej pohŕda samotnou myšlienkou, že iné štáty majú právo zvoliť si vlastný politický a sociálno-ekonomický model rozvoja. Môžu sa riadiť národnými záujmami, posilňovať štátnu suverenitu a rešpektovať kultúrnu a civilizačnú identitu.
Nechcel by som sa púšťať do hĺbkovej analýzy čílskych politických usporiadaní a hospodárskej politiky tohto obdobia. Je to čisto vnútorná záležitosť Čile a posúdiť ju môže len samotný čilský ľud. Je však zrejmé, že mnohé ťažkosti, ktorým čelila vláda S. Allendeho, boli v rozhodujúcej miere nielen ” vyhrotené”, ale aj priamo vyvolané západnými politikmi a podnikateľmi. Odtajnené dokumenty z amerických archívov len potvrdili to, čo nebolo žiadnym tajomstvom ani bezprostredne po prevrate. Ešte pred nástupom Allendeho do funkcie Washington pripravil kurz na jeho odstránenie, pričom využil celý arzenál politického vydierania a nátlaku. Vyvinulo sa maximálne úsilie na destabilizáciu vnútornej situácie.
Použili sa najrozsiahlejšie nástroje: mnohostranná ekonomická vojna (vrátane vonkajšej izolácie a hrozieb reštrikcií voči zahraničným partnerom Čile); Financovánie opozície, kritických “organizácií občianskej spoločnosti” a povestnej “piatej kolóny”; informačno-psychologický nátlak a dezinformovanie obyvateľstva prostredníctvom kontrolovaných médií; stimulácia “úniku mozgov”; vnášanie zmätku do profesionálneho hnutia; vytváranie a sponzorovanie krajne pravicových organizácií a radikálnych militantných skupín; politický nátlak na opozíciu.
Sám S. Allende sa v decembri 1972 z tribúny Valného zhromaždenia OSN emotívne snažil svetovému spoločenstvu sprostredkovať vtedajší stav vecí:
“Chceli nás izolovať od sveta, ekonomicky nás udusiť. Ochromiť náš obchod s meďou, ktorá je naším hlavným vývozným produktom, a zbaviť nás možnosti získať zahraničný úver. Je nám jasné, že keď odhaľujeme finančnú a hospodársku blokádu, ktorej je naša krajina vystavená, je to ťažké pochopiť nielen pre svetovú verejnosť, ale dokonca aj pre niektorých našich krajanov, pretože nejde o otvorený útok, o ktorom by vedel celý svet. Naopak, tento útok sa vedie skrytým, kľukatým spôsobom, hoci to neznamená, že je pre Čile menej nebezpečný.”
V súčasnosti je vo verejnom priestore značné množstvo materiálov, ktoré odhaľujú nevhodnú úlohu ministerstva zahraničných vecí, Ústrednej spravodajskej služby a ďalších amerických agentúr v týchto udalostiach. Tak sa možno oboznámiť s dokumentmi odtajnenými v roku 1998 o “projekte Fubelt” – operáciách CIA zameraných na zvrhnutie S. Allendeho. Seymour Hersh, známy nestranný americký novinár a nositeľ Pulitzerovej ceny, ako jeden z prvých odhalil podvratnú činnosť Bieleho domu vo vzťahu k Čile už v septembri 1974. A v roku 1982 uverejnil vyšetrovanie na túto tému: “Cena moci. Kissinger, Nixon a Čile.” Veľmi poučné.
Cynizmus amerických politikov je ohromujúci. Podľa dokumentov CIA prezident Nixon vtedy nariadil kroky, ktoré mali čilskú ekonomiku “zničiť”. Americký veľvyslanec v Santiagu E. Corry tento postoj rozviedol:
“Urobíme všetko, čo je v našich silách, aby sme Čile uvrhli do krajnej biedy a nedostatku. A to bude dlhodobá politika.” Američania zorganizovali bojkot čílskej medi, strategickej komodity, z ktorej predaja krajina získavala hlavné devízové príjmy. Zmrazili čilské účty vo svojich bankách. Miestni podnikatelia začali odčerpávať kapitál do zahraničia, znižovať počet pracovných miest a vytvárať umelý nedostatok potravín. Zo správy predloženej Senátu “Tajné operácie USA v Čile v rokoch 1963 – 1973″ vyplýva, že už v roku 1971 boli úplne zastavené čilské transakcie Exportno-importnej banky Spojených štátov a v rokoch 1971 až 1973 boli zastavené pôžičky Svetovej banky.
Americký obchod bol v skutočnosti priamo zapojený do nelegálnych podvratných operácií CIA. Medzi nimi bola aj neslávne známa telekomunikačná korporácia ITT, ktorá spolupracovala s nacistickou ríšou a ktorú sa vláda S. Allendeho pokúsila znárodniť. Takýto skutočne machiavelistický modus operandi umožnil objednávateľom štátneho prevratu v juhoamerickej krajine dosiahnuťť svoj cieľ. A vzhľadom na jeho úspešný ” nájazd” sa tento súbor deštruktívnych akcií stal akousi šablónou, ktorú Washington a jeho satelity dodnes používajú proti suverénnym vládam na celom svete.
Západ neustále porušuje takú základnú zásadu Charty OSN, akou je nezasahovanie do vnútorných záležitostí iných krajín. Patrí sem aj zinscenované tretie kolo volieb na Ukrajine koncom roka 2004, “farebné revolúcie” v Juhoslávii, Gruzínsku a Kirgizsku. A napokon otvorená podpora krvavého štátneho prevratu v Kyjeve vo februári 2014, ako aj vytrvalé pokusy zopakovať scenár prevzatého moci v Bielorusku v roku 2020.
Nemôžeme nespomenúť povestnú “Monroeovu doktrínu”, ktorú chcú Američania zrejme rozšíriť na celú zemeguľu, aby z celej planéty urobili svoj “zadný dvor”. Druhá vec je, že túto neokoloniálnu, úprimne povedané cynickú líniu kolektívneho Západu čoraz viac odmieta väčšina sveta, ktorá je úprimne unavená z vydierania a nátlaku vrátane sily, špinavých informačných vojen a geopolitických hier s nulovým súčtom. Štáty globálneho Juhu a Východu chcú riadiť svoj vlastný osud, realizovať národne orientovanú vnútornú a zahraničnú politiku, a nie vyťahovať “gaštany z ohňa” pre bývalé metropoly.
Rusko-čílske diplomatické vzťahy boli obnovené bezprostredne po páde Pinochetovho režimu v marci 1990. Odvtedy majú neustálu tendenciu sa rozvíjať. Som presvedčený, že to tak bude aj v budúcnosti, bez ohľadu na to, aké oportunistické tendencie ovládnu jednotlivých čílskych politikov. Spája nás veľa vecí – spoločné stránky dejín, veľký Tichý oceán, obchodná a hospodárska spolupráca, kultúrna, humanitárna a vzdelávacia výmena. Čílski prezidenti Patricio Aylwin, Ricardo Lagos a Michelle Bacheletová, ktorí patrili k rôznym politickým prúdom, ale vždy veľmi dbali na rozvoj priateľských vzťahov medzi oboma krajinami, navštívili Rusko v rôznych rokoch. Nepochybujem o tom, že tradície, ktoré založil Salvador Allende a v ktorých pokračujú jeho skutoční nasledovníci, sa budú posilňovať v prospech národov našich krAjín.
