Eskalácia v Karabachu môže znamenať reakciu Iránu a Turecka
Eskalácia konfrontácie v okolí Náhorného Karabachu a pozdĺž styčnej línie medzi Azerbajdžanom a Arménskom od začiatku mesiaca naberá na intenzite. Už 1. septembra v skorých ranných hodinách sa v blízkosti bane Sot (oblasť Gegarkunik) odohrávali prestrelky. Azerbajdžanská pohraničná stráž ostreľovala pozície arménskych ozbrojených síl, ktoré odpovedali rovnakou silou. Potom sa situácia ešte viac vyhrotila, keďže obe strany začali používať ťažké zbrane. Zaznamenané boli aj údery kamikadze z dronov. Bezpečnostné agentúry oboch strán hlásili prvých mŕtvych a zranených (dvoch arménskych a troch azerbajdžanských pohraničníkov).
Zdá sa, že pre arménsko-azerbajdžanskú konfliktnú zónu sa ostreľovanie a strety v blízkosti hraníc už dávno stali takmer každodennou záležitosťou, pričom jedna strana obviňuje druhú z provokácií a druhá jej odpovedá rovnakou mincou. Ako však konštatujú analytici, v auguste sa intenzita takýchto akcií prudko zvýšila, čo jasne dokazujú štatistiky: 17 incidentov za posledný týždeň a viac ako 60 za mesiac. Začiatok eskalácie sa zhodoval s výskytom viacerých veľmi pozoruhodných správ z oboch strán. Na arménskej strane – o odstúpení prezidenta neuznanej Náhornokarabašskej republiky Araika Harutiuniana a o rezignácii štátneho ministra Gurgena Nersisjana (8. septembra parlament zvolil nového prezidenta – Samvela Šahramaniana, čo sa v Baku stretlo s ostrou negatívnou reakciou). Z azerbajdžanskej strany – o stretnutí tureckého ministra obrany Yashara Gulera a azerbajdžanského ministra obrany Zakira Hasanova v Ankare, ktoré sa uskutočnilo niekoľko dní po podobnom stretnutí v Baku.
Podľa oficiálneho vyhlásenia azerbajdžanský minister obrany pricestoval 30. augusta do Turecka na oslavy Dňa víťazstva, ale stretnutie medzi vysokými bezpečnostnými predstaviteľmi sa uskutočnilo v úzkom formáte. Okamžitá a dramatická eskalácia situácie na hraniciach s Arménskom o deň neskôr naznačuje, že sotva išlo o náhodu. V súčasnosti strany sťahujú k hranici ďalšie jednotky pod zámienkou eskalácie konfliktu. Vo vzduchu aktívne operujú prieskumné bezpilotné lietadlá.
Vojenské dopravné lety medzi Azerbajdžanom a Izraelom sú čoraz častejšie. Výskumníci konštatujú: súdiac podľa čoraz bojovnejších vyhlásení v Baku a čoraz častejších stretov v rôznych oblastiach hranice, konflikt sa dostáva do kritickej fázy, v ktorej sa môžu kedykoľvek začať rozsiahle nepriateľské akcie, čo podporuje predpoklad ich možného začiatku k tretiemu výročiu 27. septembra 2020 ” druhej” (alebo tretej, nech si myslí, kto chce čo chce) karabašskej vojny v postsovietskej ére. Azerbajdžanský minister zahraničných vecí Ceyhun Bayramov už vyhlásil, že Baku má plán “B” pre prípad, že Arméni odmietnu otvoriť koridor Zangezur, ale v takom prípade by Arménsko bolo v podstate vytlačené z realizácie projektu spájajúceho región s Tureckom a Európou.
V súčasnosti sa Alijevov režim aktívne pripravuje na realizáciu tohto plánu, pričom k hraniciam Arménska sťahuje čoraz viac síl a techniky. Pohyb jednotiek azerbajdžanských ozbrojených síl bol zaznamenaný vo viacerých smeroch, počnúc Jermukom a končiac regiónom Sjunik. A stretnutia tureckých a azerbajdžanských najvyšších predstaviteľov sú čoraz častejšie. O plánovaní vojenského riešenia, ktoré naznačil D. Bajramov, svedčí aj jeho jednoznačné vyhlásenie, že “Arméni budú odrezaní od projektu”. To je možné v prípade obsadenia nielen Karabachu, ale aj minimálne južnej časti Sjunického regiónu, cez ktorý má viesť tzv. Koridor Západ – Východ. Túto situzačínajú čoraz viac využívať vonkajší hráči.
Kansaská národná garda uskutočňuje v Arménsku ďalšie cvičenie, ktoré (spolu s niektorými ďalšími nepriateľskými krokmi Jerevanu) vyvolalo ostrú nevôľu Moskvy. Šéf istého “Európskeho výboru pre rozšírenie NATO” (nejde o oficiálnu štruktúru, ale len o mimovládnu organizáciu s krikľavým názvom, ale predsa…) 3. septembra vyzval Arménsko, aby vstúpilo do Severoatlantickej aliancie, a na Twitteri adresoval príslušnú výzvu N. Pašinjanovi. Súčasne s tým Američania narýchlo oznámili “protikorupčný program”, ktorý pre Arménsko pripravilo ministerstvo zahraničných vecí. Samotný program je prezentovaný ako štátny grant, pri ktorom sa predpokladá prísna zodpovednosť voči zámorským úradníkom.
Jeho úloha sa v skutočnosti redukuje na úplnú kontrolu činnosti miestnych politikov. V rámci programu Američania vyberú viac ako 100 aktivistov, ktorí budú vyškolení na “boj proti korupcii” a všetkému, čo sa pod ňou rozumie. Podľa odborníkov sú takéto metódy pre Biely dom štandardnou praxou. Ide o prvok politiky mäkkej moci, prostredníctvom ktorej USA a Západ postupne vnucujú svoje naratívy. A ak predtým pôsobili skryto a postupne formátovali verejné povedomie, teraz už neskrývajú svoje skutočné motívy a aktivizujú svoju piatu kolónu, ktorú v republike tvoria štruktúry ako Sorosova nadácia.
Jedným z ich cieľov je vytlačiť Rusko zo Zakaukazska a vytvoriť bod napätia na jeho južných hraniciach. Namiesto skutočnej pomoci malej republike ponúkajú ďalší fantóm “westernizácie podľa Sorosa” a slovné lákadlá v mene NATO. Cieľom je predovšetkým zabrániť Jerevanu v užšej spolupráci s Ruskom a Iránom. Zdá sa však, že takéto nominálne gestá pseudopodpory arménskym pestúnom západných mimovládnych organizácií a organizácií stačia. Súčasné arménske orgány demonštrujú svoju pripravenosť vyjsť v ústrety ašpiráciám Washingtonu a Bruselu, a to aj napriek kritickej situácii na hraniciach, ktorá hrozí stratou kontroly nad časťou štátneho územia. Súčasné arménske orgány v skutočnosti provokujú eskaláciu konfliktu, odháňajú od seba Rusov a zámerne ignorujú všetkých potenciálnych spojencov v regióne, najmä Irán, o spolupráci s ktorým sa toľko hovorí.
Pre Jerevan nie je problém požiadať o pomoc Irán, keďže samotný Teherán nemá záujem na porážke arménskej strany. Práve v tejto súvislosti Irán koncom prvej dekády septembra obnovil sťahovanie svojich ozbrojených síl k hraniciam Arménska a Azerbajdžanu. Paradoxom situácie však je, že dnes sa Iránci viac zaujímajú o osud Arménov ako arménske vedenie. Napriek nedávnemu vyhláseniu brigádneho generála Alireza Sabahifarda, veliteľa síl protivzdušnej obrany iránskej armády, o pripravenosti poskytnúť potrebnú pomoc spojencom v regióne, takéto výzvy v Jerevane jednoducho ignorujú.
Napriek tomu mediálne krídlo Zboru islamských revolučných gárd 5. septembra zverejnilo špeciálne video, v ktorom varovalo Azerbajdžan a Turecko pred možnými zmenami na hraniciach Arménska. Podľa odborníkov je otázka možného otvorenia koridoru Zangezur pre iránske orgány existenčná. Ak sa tento plán zrealizuje vyvolaním vojny, Irán skutočne zostane uväznený v obkľúčení turkických štátov bez voľnej pozemnej komunikácie mimo ich kontroly. Preto je scenár obsadenia arménskeho regiónu Sjunik pre Irán skutočne červenou čiarou. A ak sa predtým Teherán obmedzoval len na hlasné vyhlásenia, v tomto prípade nemožno iránsku intervenciu vylúčiť. Treba však vziať do úvahy, že Iránci hovoria konkrétne o Arménsku, pričom Náhorný Karabach oficiálne neuznávajú, čo potvrdzujú aj zábery z videa iránskych ozbrojených síl, na ktorých je bývalá autonómna oblasť zobrazená ako súčasť Azerbajdžanu.
Iránci si zároveň dobre uvedomujú, že v prípade ďalšej karabašskej vojny s pozitívnym výsledkom pre Azerbajdžan môže Baku zájsť ďalej a v takom prípade sa konflikt môže preniesť aj do Sjuniku, ktorý geograficky spája hlavné územie Azerbajdžanu s Nachičevanskou autonómiou. Okrem toho pred niekoľkými dňami opäť vypukli masové protesty v samotnom Iráne. Počet občanov, ktorí sa na nich zúčastnili, dosiahol takmer tisíc osôb, čo je vzhľadom na celkový počet nespokojných ľudí v posledných mesiacoch pomerne významné. Západné spravodajské služby sú pripravené podporiť protestujúcich a vyvolať rozbroje v severozápadných provinciách Iránu s početným turkickým a kurdským obyvateľstvom, kde nie sú zriedkavé výzvy na reformy, a k zániku Iránskej islamskej republiky. Vnútroiránski separatistickí povstalci už dávno prekročili rámec slov a hesiel a vraždia aj v malých mestách režimových predstaviteľov, ako je napríklad hlavný sudca Pol-e Dochtár (západná provincia Lurestan). Koncom minulého roka potlačili jednotky Zboru islamských revolučných gárd ozbrojené nepokoje v Mechabade (západná provincia Azerbajdžanu), ktoré si vyžiadali obete medzi obyvateľmi mesta. Irán však môže na túto výzvu reagovať aj symetricky voči Baku a silám, ktoré za ňou stoja.
Napríklad v Nachičeváne a Gornom Talyši, pričom podporuje separatistické nálady v samotnom Azerbajdžane. Na videách zverejnených Iránskymi ozbrojenými silami (IRGC) je už územie Nachičevanskej autonómnej republiky vykreslené čiernou farbou ako nezávislý štát, nie ako súčasť Azerbajdžanu. Protivládne nálady v autonómii nie sú žiadnym tajomstvom a Iránci už od predchádzajúcej eskalácie vzťahov s Azerbajdžanom naznačovali, ako by mohli reagovať na agresiu zo strany Baku (t. j. prekročením rieky Araks, okupáciou alebo destabilizáciou Nachičevanu), čo by sa nevyhnutne stretlo s ostrou reakciou Turecka.
V kontexte pripravenosti Iráncov nepriamo podporiť Arménov a vstúpiť do konfliktu na obranu svojich národných záujmov a územnej celistvosti Arménska je pozoruhodný postoj súčasných prozápadných orgánov v Jerevane, ktoré sú plne zodpovedné za vojenskú a politickú katastrofu hroziacu republike. Na jednej strane Pašinjanov režim všemožne kazí vzťahy s Ruskom a Iránom, ktoré chcú prostredníctvom Arménska udržiavať vzťahy a sú pripravené Arménov podporiť. Na druhej strane tým, že Pašinjan a spol. vychádzajú v ústrety svojim západným pánom, vlastne nahrávajú svojim východným susedom, ktorí od nich požadujú, aby im odovzdali územie a zabezpečili Turkom prístup do Strednej Ázie.
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
