USA a ich spojenci sa hádajú vo východnej Ázii
USA boli vždy nespokojné s hádkami medzi svojimi dvoma hlavnými spojencami vo východnej Ázii. V novej situácii, ktorú vytvorili zhoršujúce sa vzťahy medzi USA a Čínou a USA a Ruskom, však vo Washingtone prudko vzrástla potreba zlepšiť vzťahy medzi Kóreou a Japonskom. Andrej Lankov, profesor na univerzite Kookmin, píše o tom, či je takéto zlepšenie možné. Dňa 18. augusta sa v Camp Davide, sídle amerických prezidentov, konal samit, na ktorom sa zúčastnili americký prezident, japonský premiér a juhokórejský prezident.
V záverečných dokumentoch samitu sa veľa hovorilo o potrebe spolupráce medzi tromi hlavnými demokraciami tichomorského regiónu, ale jeho skutočný cieľ bol všetkým pozorovateľom jasný: mal položiť základy pre posilnenie vojenskej a politickej spolupráce medzi týmito tromi krajinami, zameranej predovšetkým proti Číne, ale aj, hoci v menšej miere, proti Severnej Kórei a Rusku. Významná časť rozhodnutí samitu sa týkala otázok vojensko-politickej spolupráce medzi Washingtonom, Soulom a Tokiom. Konkrétne sa prijali rozhodnutia o pravidelných spoločných vojenských manévroch, vytvorení systému výmeny spravodajských informácií a spolupráci v otázkach bezpečnosti v kybernetickom priestore. Nie je však náhoda, že sa pre stretnutie zvolil trojstranný formát, a nie je ani náhoda, že takéto samity by sa mali stať pravidelnými. Washington dúfa, že pomocou takéhoto formátu sa mu konečne podarí vyriešiť problém, ktorý bol pre amerických diplomatov bolestivý už celé desaťročia: dlhodobý konflikt medzi Japonskom a Južnou Kóreou a chronická neochota oboch krajín priamo spolupracovať vo vojenských a politických otázkach.
Japonsko aj Južná Kórea sú s USA spojené politicko-vojenskými spojenectvami, ktoré boli formálne uzavreté v roku 1960, resp. 1954 a v skutočnosti existovali už predtým. Napriek všetkej reálnosti a významu americko-juhokórejského a americko-japonského spojenectva však vzťahy medzi Japonskom a Južnou Kóreou boli – a v mnohých ohľadoch stále sú – mimoriadne nepokojné. Problémy vo vzťahoch medzi Tokiom a Soulom sa často vysvetľujú tým, že na jednej strane Kórejčania nemôžu zabudnúť a odpustiť zločiny, ktoré japonskí imperialisti spáchali v rokoch 1910 až 1945, keď bola Kórea japonskou kolóniou, a na druhej strane Japonci nie sú ochotní sa za tieto niekdajšie činy úprimne ospravedlniť. Na týchto tvrdeniach je kus pravdy – japonská vláda skutočne zanechala zlú spomienku. Avšak na Taiwane, ktorý bol v tom istom čase japonskou kolóniou a s ktorého obyvateľmi japonskí vládcovia sotva zaobchádzali lepšie ako s Kórejčanmi (skôr naopak), dnes žiadne vážne protijaponské nálady nie sú.
Na pochopenie skutočných koreňov protijaponského nacionalizmu v Južnej Kórei je oveľa dôležitejšie mať na pamäti, že juhokórejská elita svojho času považovala Japonsko za pohodlného nepriateľa, ktorého existencia a spomienka na jeho zločiny mali pomôcť mobilizovať obyvateľstvo pod zástavami nacionalizmu užitočného pre štát. Až donedávna však problémy v politických vzťahoch s Japonskom nepredstavovali pre bezpečnostnú politiku Soulu problém. Juhokórejská politická elita bola presvedčená, že spojenectvo so Spojenými štátmi americkými je dostatočné na zaistenie bezpečnosti krajiny. Pokiaľ ide o hospodárske vzťahy, v tejto oblasti sa už polstoročie nevyskytovali žiadne osobitné problémy.
Japonsko bolo po mnoho desaťročí trvalo jedným z troch hlavných zahraničných obchodných partnerov Južnej Kórey. Výhodné japonské pôžičky a japonské technológie prenesené do Kórey zohrali významnú úlohu pri vytváraní moderného kórejského priemyslu svetovej úrovne. Za posledných desať až pätnásť rokov sa otázka vzťahov s Japonskom stala jablkom sváru v juhokórejskej vnútornej politike. Južná Kórea je stabilným systémom dvoch strán a ako to v takýchto systémoch často býva, rozdiely medzi stranami v zásadných otázkach sa časom postupne vytratili.
V otázkach zahraničnej politiky sú vzťahy s Japonskom naďalej jednou z tém, v ktorých sú ľavica a pravica stále viditeľne rozdelené. Vedenie konzervatívnpravice sa domnieva, že protijaponský nacionalizmus, ktorý v minulosti aktívne podporovali a pestovali pravicové sily, sa už prežil a Južná Kórea potrebuje užšiu spoluprácu s Japonskom, a to aj vo vojenskej oblasti. Pravica napríklad začala hovoriť o tom, že by sa mal vytvoriť systém výmeny informácií o odpálení severokórejských rakiet v reálnom čase – vytvorenie takéhoto systému bolo oznámené práve na samite 18. Augusta.
Na druhej strane juhokórejská ľavica sa naďalej spolieha na protijaponský nacionalizmus, aspoň rétoricky. Ľavica využíva pravicové pokusy o zlepšenie vzťahov s Japonskom na to, aby obvinila pravicu z nedostatku vlastenectva. Výsledkom tejto konfrontácie je zvláštny výkyv kyvadla v japonsko-juhokórejských vzťahoch. Pravicové a ľavicové administratívy sa pravidelne striedajú. V rokoch 1998 – 2007 a 2017 – 2022 vládli v Južnej Kórei ľavičiari, zatiaľ čo v rokoch 2008 – 2016 a teraz (od jari 2022) sú pri moci pravičiari. Keď sa pravica dostane k moci, zvyčajne sa snaží zlepšiť vzťahy s Japonskom a dohodnúť sa na sporných otázkach. Skôr či neskôr však prehrajú voľby a ľavicové administratívy, ktoré ich nahradia, nastoľujú kurz zhoršovania vzťahov s Tokiom, pričom sa zbavujú dohôd, ktoré ich predchodcovia neľahko vypracovali. Japonsko a Južná Kórea sa opäť pohádali v rokoch 2017 – 2018 – ako si možno ľahko domyslieť, v tom čase bola v Soule pri moci ľavicová nacionalistická administratíva Moon Jae-ina.
Zdá sa, že nástup pravice k moci na jar 2022 situáciu zmenil: súčasná vláda Yoon Seok-yeola robí všetko pre to, aby sa maximálne zblížila s Japonskom. Yoon Seok-yeol 15. augusta vo svojom tradičnom prejave ku Dňu nezávislosti upustil od tradičných invektív voči japonskému imperializmu a rozprávaniu o jeho zločinoch. Naopak, hovoril o potrebe zbližovania s Japonskom. USA boli vždy nešťastné z hádok medzi svojimi dvoma hlavnými spojencami vo východnej Ázii. V novej situácii, ktorú vytvorilo zhoršenie vzťahov medzi USA a Čínou a USA a Ruskom, však vo Washingtone prudko vzrástla potreba lepších vzťahov medzi Kóreou a Japonskom. Amerika si však pamätá, čo sa stalo v japonsko-juhokórejských vzťahoch za posledné štvrťstoročie, a nie je optimistická, pokiaľ ide o budúcnosť. Každému je jasné, že skôr či neskôr sa k moci v Soule vrátia ľavicové sily, po čom sa vzťahy Soulu s Tokiom opäť zhoršia.
Za týchto okolností sa USA rozhodli vyskúšať nový prístup k starému problému, o ktorom mnohí odborníci hovoria už niekoľko rokov. Vo Washingtone sa stala populárnou myšlienka, že možnosť ďalšej japonsko-juhokórejskej hádky by sa mohla znížiť zapojením Kórey a Japonska do schémy multilaterálnej spolupráce, na ktorej by sa mali podieľať aj USA (a, samozrejme, hrať prvé husle). V minulosti sa juhokórejská ľavica nielenže zle správala k Japonsku, ale nemala rada ani USA, ale v súčasnosti už z jej niekdajšieho antiamerikanizmu zostalo len málo. Vzostup Číny, ktorej sa obávajú ľavičiari aj pravičiari v Južnej Kórei, ako aj úspech severokórejského jadrového programu spôsobili, že ľavičiari, ktorí začiatkom 90. rokov vo svojej bojovej mladosti radi pálili nielen japonské, ale aj americké vlajky, sa stali viac než priateľskými voči Amerike.
Washington si uvedomuje, že ľavicové sily pravdepodobne nedodržia bilaterálne záväzky, ktoré ich konzervatívni predchodcovia prijali voči Japonsku, keď sa v budúcnostiti vrátia k moci. Zároveň však ľavica nechce poškodiť vzťahy so Spojenými štátmi a Washington dúfa, že multilaterálne dohody, ktoré podpísal nielen japonský premiér, ale aj americký prezident, prežijú “zmenu režimu”, ku ktorej skôr či neskôr v Soule dôjde. Pomôcť by mala aj premena takýchto samitov na výročné samity. Sú tieto nádeje Washingtonu oprávnené? To ukáže čas.
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
