Stalin, začiatok 50. rokov: šagrénová vrstva izolácie…
Politbyro Ústredného výboru Všezväzovej komunistickej strany boľševikov 28. decembra 1951 predĺžilo na neurčito svoje vlastné rozhodnutie prijaté 16. februára toho istého roku. Podľa tohto rozhodnutia boli všetky bežné záležitosti a vypracovanie uznesení vzhľadom na Stalinov zdravotný stav prenesené na “trojku” vedúcich členov politbyra – Georgija Malenkova, Nikolaja Bulganina a Lavrentija Beriju. S najväčšou pravdepodobnosťou však takéto rozhodnutie Stalin považoval za “začiatok” svojho odstránenia z vedenia. A 24. januára 1952 – bez konzultácie so spomínanou “trojkou”, generálny tajomník nariadil zasadnutie Politbyra: oficiálny dôvod – otázka rozšírenia výmery poľnohospodárskej pôdy. Uvedené rozhodnutie “trojky” Stalin nekomentoval.
Podľa spomienok vtedajšieho tajomníka Ústredného výboru D. T. Šepilova (” Neprimknuvší”, M., “Vagrius”, 2001) povedal:
“Poslednýkrát som podpísal dekrét o zväčšení výmery týchto pozemkov. Je to nesprávna cesta: mali by sme sa snažiť získať viac produkcie z existujúcej poľnohospodárskej pôdy. Na tento účel je potrebné rýchlejšie zaviesť výdobytky pôdoznalectva a nenechať sa ” uspokojiť” tým, že máme najväčšie poľnohospodárske plochy na svete”..” Tento pokyn sa však čoskoro ignoroval: ekologicky škodlivá a rekordne vysoká miera rozorávania panenskej a úhorovej pôdy so zjavnými dôsledkami je toho dôkazom. …
Samozrejme, roky a choroby si vyžiadali svoju daň, o ktorých Stalin doslova hovoril v telegrame prezidentovi USA G. Trumanovi už 3. februára 1949, uverejnenom v ten istý deň v ústredných sovietskych médiách:
“Som vďačný prezidentovi Trumanovi za pozvanie. Návšteva Washingtonu je mojím dávnym želaním. Žiaľ, v súčasnosti som zbavený možnosti splniť si toto želanie, pretože moji lekári dôrazne namietajú proti môjmu dlhšiemu cestovaniu, najmä po mori alebo letecky. Vláda Sovietskeho zväzu by privítala príchod prezidenta Spojených štátov do ZSSR alebo zorganizovanie nášho stretnutia v Poľsku alebo Československu.” Truman, ako je známe, na túto ponuku nereagoval.
Odvtedy sa urýchlilo skutočné odstránenie Stalina jeho “žiakmi a spolupracovníkmi” z vedenia strany a štátu. V každom prípade , už od roku 1949, dokumenty po línii politbyra podpisoval len … ako tajomník Ústredného výboru Všezväzovej komunistickej strany boľševikov. A v roku 1950, po tragickom ukončení známej “Leningradskej aféry”, sa v najvyššom sovietskom vedení prudko zvýšila úloha spomínaných Beriju, Malenkova a Bulganina, ktorí aféru zorganizovali v neposlednom rade s cieľom odstrániť konkurentov v boji o postalinskú moc. To všetko si vo svojich denníkoch všimol napríklad čínsky premiér Čou En-laj, ktorý v rokoch 1950 – 1955 každoročne navštevoval ZSSR.
Hneď na druhý deň po prvom spomínanom februárovom rozhodnutí s náznakom Stalinovej obmedzenej kapacity, t. j. 17. februára 1951, uverejnila Pravda podrobný rozhovor s vodcom o zahraničnopolitických otázkach. Zdá sa, že uverejnením tohto rozhovoru vodca dával jasne najavo, že je stále na čele strany a krajiny. Je však charakteristické, že tento materiál nekonkretizoval Stalinove postoje. Konkrétne: “… nedávno sa korešpondent Pravdy obrátil na súdruha Stalina s niekoľkými otázkami politického charakteru. Nižšie je odpoveď súdruha J.V Stalina.”. A podľa svedectva D. T. Šepilova, V. M. Molotova, A.J.Vyšinského, Stalin osobne pripravil a potom dopracoval text svojich odpovedí, ktoré potom poslal do “Pravdy”.
Americké médiá v rokoch 1951-52 zaznamenali slabnúci vplyv Stalina na čele krajiny a strany, pričom naznačovali, že Stalin zostal na čele krajiny a strany najmä na propagandistické účely. Západní experti si všimli aj takýto detail: práve od roku 1951 sa na mnohých straníckych, komsomolských atď. fórach v ZSSR k profilu zosnulého Lenina na sovietskych transparentoch, ktoré zdobili takéto fóra, pridával profil ešte živého Stalina… Bola tu ešte jedna okolnosť, ktorá podnietila “spolupracovníkov” k posilneniu faktickej ” kádrovej” blokády Stalina: “V januári 1951 (zdôrazňujeme: bolo to v predvečer prvého rozhodnutia o “výmene” Stalinovej “trojky” – pozn. červený. VPA) Stalin zaviazal vedúcich ministerstiev a oddelení, aby si v priebehu maximálne jeden a pol roka pripravili náhradníkov z radov mladších pracovníkov. To isté navrhol aj straníckym organizáciám. Táto iniciatíva okamžite vyvolala latentný odpor a viedla k profanácii: “nomenklatúrni pracovníci” sa zámerne ponúkali na výmenu vedome plytkými podriadenými, alebo dokonca fiktívnymi pracovníkmi” (pozri “Krasnaja zvezda”, M., 12. 9. 2007).
O oslabení Stalinových vedúcich funkcií (či skôr – administratívnych a politických schopností) na začiatku 50. rokov svedčí aj skutočnosť, že ním iniciovanú “čistku” gruzínskeho vedenia, ktoré bolo fakticky podriadené Berijovi (“mingrelianska aféra”), Berija, Malenkov a ich chránenci v gruzínskom vedení koncom roka 1952 zabrzdili. Stalinovi “spolupracovníci” však podobnú kampaň proti nemu iniciovali oveľa skôr.
Podľa izraelského a ukrajinského historika Jurija Rajchela sa v roku 1945 tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Gruzínska Šarija na pokyn Beriju vybral do Francúzska, aby údajne zorganizoval vrátenie muzeálnych cenností, ktoré mu v roku 1921 odobrala gruzínska menševická vláda. V Paríži sa “konšpiratívne” stretol s vedúcimi predstaviteľmi gruzínskej emigrácie, najmä s bývalým šéfom gruzínskej vlády Noiom Žordaniom. Ako vyšlo najavo už v rokoch “perestrojky”, Šarija sa v mene Beriju snažil získať od gruzínskych emigrantov materiály kompromitujúce činnosť Stalina v Gruzínsku v predrevolučných rokoch. Začiatkom 50. rokov bol Šarija zatknutý a prevezený na Lubjanku: je pravdepodobné, že informácie o týchto konšpiračných stretnutiach v Paríži sa dostali k Stalinovi.
Dňa 15. februára 1952 bol zatknutý P. A. Šarija (1902 – 1983) ako figurant “Mingrelskej aféry” . Ale hneď po Stalinovej smrti (8. marca 1953) bol prepustený a o mesiac neskôr bol vymenovaný za asistenta prvého podpredsedu Rady ministrov ZSSR, t. j. Beriju. Deň po zatknutí svojho šéfa, 27. júna 1953, bol Šarija opäť zatknutý a 28. septembra 1954 bol odsúdený na 10 rokov väzenia a 5 rokov následnej straty práv. Po odpykaní trestu od roku 1963 žil v Tbilisi, od roku 1967 pracoval v Inštitúte histórie Akadémie vied Gruzínskej SSR. Šarija bol posmrtne rehabilitovaný na základe záveru Hlavnej vojenskej prokuratúry Ruskej federácie zo 14. Augusta 2012.
Zhoršujúci sa Stalinov zdravotný stav sa tak spolu s jeho plánmi na obnovenie vedenia stal dôležitým dôvodom na jeho “vytlačenie” zo stranícko-štátneho vedenia jeho najbližšími “spolupracovníkmi”. Na XIX. zjazde KSSZ v októbri 1952 bol Stalin, hoci zostal na čele Rady ministrov ZSSR, zvolený za jedného z piatich tajomníkov Ústredného výboru, t. j. nie generálneho a nie prvého. A jeho meno v oficiálnom zozname členov Ústredného výboru bolo označené až ako 103. v abecednom poradí. Do osudného marca 1953 zostávalo už len päť mesiacov…
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
