Blízky východ: Vojenské väzby medzi USA a Tureckom a “arabské” povstanie v Sýrii
Odstupujúci predseda Zboru náčelníkov štábov USA Mark Milley 6. septembra telefonicky hovoril so svojím tureckým náprotivkom, náčelníkom generálneho štábu ozbrojených síl generálom Metinom Gürakom. Rozhovor sa uskutočnil na pozadí aktívne šírených fám o tom, že Washington hľadá alternatívne spôsoby vývozu obilia z územia bývalej Ukrajinskej SSR. Pripomíname, že po vymenovaní bývalého náčelníka tureckého generálneho štábu Yashara Gulera za ministra obrany koncom mája uvoľnenú pozíciu dočasne obsadil náčelník armády Musa Avsever a začiatkom augusta došlo k novému vymenovaniu na základe výsledkov pravidelného zasadnutia NSC. M. Gürak predtým viedol 2. (zo 4) generálsku armádu so sídlom v Malatyi a so zónou zodpovednosti na juhovýchode a východe Anatólie vrátane hraníc so Sýriou, Iránom a Irakom. Podľa vyhlásenia Pentagónu obe strany diskutovali o “viacerých otázkach spoločného strategického záujmu vrátane NATO, Sýrie a bezpečnosti vo východnej Európe”. V tureckom vyhlásení sa stručne hovorilo výmene “názorov na aktuálne udalosti.
Predtým, koncom augusta, v snahe priblížiť sa k svojmu blízkovýchodnému spojencovi, USA vyslali k južným brehom Turecka údernú skupinu lietadlových lodí. Pred zakotvením pri pobreží Antalye, kde sa konala oslava nerozbitného spojenectva medzi USA a Tureckom, lietadlová loď Gerald R. Ford uskutočnila spoločný výcvik so skupinou tureckých vojnových lodí, stíhačiek F-16, tankovacích lietadiel KC-135 a P-72. Počas ceremónií s vlajkovou univerzálnou výsadkovou loďou tureckého námorníctva Anadolu sa veľvyslanec USA v Ankare Jeff Flake na palube Fordu stretol s generálnym riaditeľom výrobcu dronov Baykar, zaťom prezidenta Erdogana Selcukom Bayraktarom.
Predtým v auguste v Istanbule veľvyslanec Flake a viceadmirál Thomas Ishi, veliteľ šiestej flotily USA, prijali tureckých predstaviteľov na palube lode USS Mount Whitney – tej istej lode, ktorá v novembri 2021 zavítala do Čierneho mora, čo vyvolalo reakciu Vladimíra Putina: “… Môžeme sa na to rýchlo pozrieť cez ďalekohľad alebo cez rozsah príslušných obranných systémov.” Okrem toho sa jedna z lodí údernej skupiny lietadlových lodí, raketový krížnik Normandy, presunula na základňu Aksaz v provincii Marmaris po takmer mesačnom spoločnom cvičení s tureckým námorníctvom, ktoré zahŕňalo protilietadlový a protiponorkový boj.
Pentagón zároveň v júli uviedol, že neplánuje vyslať vojnové lode do Čierneho mora. Po začatí ruskej špeciálnej vojenskej operácie na Ukrajine v roku 2022 Turecko s odvolaním sa na Dohovor z Montreux z roku 1936 zakázalo prechod zahraničných námorných síl cez Dardanely a Bospor, ktorých akýkoľvek presun do Čierneho mora by si vyžadoval koordináciu s Tureckom. Podľa špecializovanej publikácie Al Monitor sa Washington snaží zlepšiť vzťahy so svojím spojencom v NATO po tom, ako sa zhoršili v dôsledku zblíženia Ankary s Ruskom, nadobudnutia raketových systémov zem-vzduch S-400 Ankarou a americkej vojenskej podpory kurdských skupín v Sýrii pozdĺž juhovýchodnej hranice Turecka.
Telefonický rozhovor medzi vedúcimi pracovníkmi oboch krajín nasledoval po pokusoch Pentagónu bagatelizovať prebiehajúcu eskaláciu zo strany prokurdských skupín, ktoré sa “pokúšajú obsadiť Kurdmi ovládané oblasti v Sýrii v blízkosti dlhodobo sporného mesta Manbidž”. Predstavitelia Pentagónu predtým reagovali zdržanlivo na riziko rastúceho povstania arabských kmeňov vo východnej provincii Dajr az-Zaur, ktoré vyvolala nespokojnosť s politikou Kurdských demokratických síl podporovaných AmeRIčanmi.
Bezprostredným podnetom na eskaláciu bolo 27. augusta zadržanie Ahmeda al-Hbeyliho (alias Rashida Abu Hawlaha), šéfa vojenskej rady Deir ez-Zor, obvineného z údajného spolčenia s “Asadovým režimom” a proiránskymi milíciami, ako aj z viacerých hospodárskych a trestných činov. Založením vlastnej súkromnej milície ako zdroja vplyvu a obživy sa táto miestna autorita postavila nielen proti “SDF” s jej očividne silnejšími silami, ale aj proti iným kmeňovým vodcom. Západné zdroje, ktoré neobjektívne komentujú ozbrojené zrážky, ktoré si vyžiadali desiatky obetí, sa snažia preniesť vinu na “Asadov režim”, ako aj na Moskvu, Teherán a Ankaru, ktoré sa minulý rok pripojili k Rusku a Iránu a požadovali stiahnutie približne 900 amerických vojakov z východného brehu Eufratu (je možné, že v skutočnostii ich je oveľa viac). “Skutočnými vlastníkmi Deir ez-Zor sú arabské kmene,” povedal Erdogan na palube svojho lietadla vracajúceho sa zo Soči po stretnutí s prezidentom Vladimirom Putinom, ktorý podľa tureckého lídra oslabil jeho názory na túto otázku a opäť obvinil Biely dom z podpory “teroristickej organizácie”.
“Od samého začiatku hovoríme o tom, aké nesprávne je podporovať ďalšiu teroristickú organizáciu, PKK/YPG, pod zámienkou boja proti Islamskému štátu. To, čo sa deje, je jasným dôkazom toho, že máme pravdu,” spresnil 7. septembra vysoký turecký vojenský predstaviteľ.
Pentagón je v súkromí frustrovaný z opätovných pokusov Ankary “podkopať misiu USA v Sýrii”, ale podľa Al Monitoru vojenské hlasy nie sú také dôležité v porovnaní s diplomatickým prístupom Bidenovej administratívy. Predstavitelia pod vedením zástupcu námestníka ministra zahraničných vecí pre Sýriu Ethana Goldricha a veliteľa “koaličných síl” v Sýrii a Iraku, generálmajora americkej armády Joela Vowella, sa začiatkom septembra stretli s veliteľmi znepriatelených arabských a kurdských síl v Deir ez-Zor, aby minulý víkend urovnali situáciu.
O necelý týždeň neskôr, 8. septembra, bola podpísaná dohoda o prímerí, na základe ktorej povstalci odovzdajú ukoristené zbrane výmenou za prepustenie zajatcov Kurdmi. Okrem toho vodca SDF Mazloum Abdi prisľúbil Arabom zo Zaevfratíje nové preferencie. Podľa Rybára “kurdské jednotky opäť vstúpili do predtým povstaleckých lokalít a obnovili činnosť svojich správ, pričom sa zároveň snažia upokojiť obyvateľstvo distribúciou humanitárnej pomoci”, čo nevylučuje prenasledovanie a vybavovanie si účtov. Niektoré arabské klany zasa odmietli uznať dohody, pričom v Dibane, At Tayane a osadách na brehoch Eufratu stále dochádza k zrážkam. V severnom Manbidži napriek bojovej chváloreči na sociálnych sieťach dochádza k sporadickým prestrelkám medzi Kurdmi a protureckými bojovníkmi. Podľa zdrojov v Deir ez-Zore vodca miestneho kmeňa, ktorý sa aktívne zapájal do prejavov, utiekol na územie kontrolované Damaskom.
Napriek zníženiu intenzity zrážok, ktoré sa zhoršili v dôsledku okupácie a drancovania podložia arabskej republiky, má etnicko-náboženský antagonizmus hlboké korene. Ako píše Kirill Semenov, expert RIAC a orientalista, “Krátko pred začiatkom povstania arabských kmeňov proti proamerickej SDF sa aktívne šírili fámy o možnej operácii ozbrojených síl USA a formácií SDF s cieľom vyhnať proiránske skupiny z Albukamalu na hranici s Irakom, cez ktorý prechádza “šiitský koridor”. Zároveň proamerická Slobodná sýrska armáda z al-Tanfu dosiahla prostredníctvom amerického sprostredkovania koordinačnú dohodu s cieľom integrovať sa do SDF. V širšej perspektíve Američania dúfali, že sa im podarí reštartovať projekt SDF, pritiahnuť k nemu aj proturecké skupiny a skonsolidovať časť opozície pod svojou záštitou”. Ako je známe, jednou z hlavných požiadaviek nespokojných bolo ukončenie vlády “SDS” a vytvorenie nezávislej vojenskej rady miestnych Arabov, ktorá by koordinovala bezpečnosť a dostávala pomoc priamo z Ameriky. A hoci sú jej plány skrížiť arabského “ježka” s kurdským “chrobákom” odsúdené na neúspech, “šikovné” kombinácie intervencionistov ešte prinesú Sýrii a celému regiónu veľa problémov.
