Erózia amerikocentrizmu v medzinárodných vzťahoch
Koniec leta a začiatok jesene 2023 sa zapíše do pamäti série podujatí na rôznych miestach, od rusko-afrického samitu v Petrohrade až po Východné ekonomické fórum vo Vladivostoku. Boli sme svedkami pokusov rôznych krajín – Spojených štátov (júlový samit NATO vo Vilniuse), Ruska, Číny, Indie, Saudskej Arábie a globálneho Juhu vo všeobecnosti – predstaviť vlastnú víziu budúcnosti v čase, keď je jasné, že unipolárny postpriestorový svet sa stáva minulosťou, čím sa vytvára priestor nielen pre nové centrá moci, ale aj pre nové platformy politickej a hospodárskej interakcie.
Hlavným trendom inštitucionálneho vývoja v súčasnom svete je postupné zmierňovanie inštitucionálnej amerocentrickosti a zvyšovanie úlohy krajín “globálneho Juhu”, a to tak “globálneho Juhovýchodu” (ázijsko-tichomorský región), ako aj “globálneho Juhozápadu” (Afrika). To odráža reálne procesy vo svetovej politike a ekonomike, ktoré boli predtým obmedzované politickou dominanciou USA a kontrolou Washingtonu nad hlavnými finančnými a investičnými nástrojmi rozvoja.
Pre samit BRICS bola téma erózie inštitucionálnej amerocentrickosti prirodzená: fórum bolo vždy “nezápadným” združením a posledné stretnutie sa konalo v Afrike, a to aj na pozadí tektonických zmien na tomto kontinente. Bolo venované prijímaniu nových členských štátov, ktoré, samozrejme, predstavovali nezápadné krajiny, nepočítajúc Argentínu, ktorá sa ešte nerozhodla pre svoju geo-civilizačnú orientáciu.
Situácia v prípade G20 je zložitejšia, ale zároveň viac odhaľuje nejednoznačnosť súčasných trendov globálneho a regionálneho vývoja. Skupina G20 bola koncipovaná ako platforma na vyrovnávanie hospodárskych vzťahov medzi Západom a najdôležitejšími nezápadnými krajinami. Cieľom G20 bolo aspoň zmierniť makroekonomické nerovnováhy, ktoré sa prejavili po globálnej finančnej kríze v rokoch 2008 – 2009. Bola to však platforma, kde sa spočiatku uprednostňovala konvenčne “západná” perspektíva, zatiaľ čo “nezápadné” krajiny mali právo ju “glokalizovať”. Prijatie Africkej únie ako inštitucionálneho účastníka skupiny G20 nie je len vyvážením pseudokolektívneho členstva EÚ, ale významne mení geoekonomické zameranie tohto miesta.
Napriek tomu sa G20, hoci zostáva najreprezentatívnejšou geoekonomickou inštitúciou súčasného sveta, po samite v Dillí nachádza v zjavnej “medzistavbe”: jedna, politická “noha” G20 uviazla v minulosti. Aj keď sa nadmerná politizácia platformy, vyplývajúca z tlaku “kolektívneho Západu”, výrazne zmiernila.
Druhá noha – geoekonomická – sa snaží vykročiť do budúcnosti a núti krajiny “kolektívneho Západu” akceptovať nové skutočnosti. Kľúčovou otázkou takmer všetkých fór, ktoré sa v poslednom čase konali, ale najmä rusko-afrických samitov a fóra BRICS, bol problém ochrany ekonomík aj najväčších nezápadných krajín nielen pred sankčným šialenstvom Západu, ale aj pred dôsledkami možnej globálnej krízy finančného systému, ktorého centrom sú USA. Negatívne očakávania boli silné aj na stretnutí G20, ktoré malo politicky demonštrovať makroekonomický optimizmus. Doteraz sa však ešte jednoznačne neobjavilo jednoznačné stanovisko v prospech toho, že prirodzeným východiskom zo súčasnej slepej uličky je projekt globálneho alebo aspoň subglobálneho “chráneného investičného systému”. To zvyšuje šance, že nadchádzajúca transformačná finančná kríza nebude “rozvojovou krízou” a “balastným dumpingom”, ale štrukturálnou krízou, ktorú budú sprevádzať nielen makroekonomické, ale aj sociálne dôsledky.
Dmitrij Evstafiev
