Prečo sa Biden stretáva s hlavami štátov Strednej Ázie?
Stredná Ázia je jediným regiónom sveta, kam americký prezident nikdy nevkročil. Je nepravdepodobné, že by to Biden zmenil, ale nadchádzajúce stretnutie amerického prezidenta s jeho stredoázijskými partnermi v rámci 78. zasadnutia Valného zhromaždenia OSN je skutočne historickou udalosťou. Formát C5+1 (Kazachstan, Kirgizsko, Tadžikistan, Turkménsko, Uzbekistan + Spojené štáty), ktorý vznikol v roku 2015 za prezidenta Obamu, sa doteraz stretával len na úrovni ministrov, naposledy koncom februára v Astane.
Stretnutie piatich hláv štátov Strednej Ázie (CA) s americkým lídrom v New Yorku by malo demonštrovať vážny záujem Washingtonu o tento región. V dnešných podmienkach to znamená: USA chcú znížiť vyvažovaciu silu stredoázijských republík. Predpokladá sa, že teroristické útoky z 11. septembra 2001 znamenali začiatok vážneho zvažovania americkej politiky v regióne. Predtým sa na Strednú Áziu pozeralo najmä v kontexte dodávok energie z Kaspického mora.
V 90. rokoch sa však vo washingtonskej odbornej komunite objavili aj hodnotenia Strednej Ázie ako “šedej bezpečnostnej zóny” a “geopolitického vákua”. Členstvo niektorých štátov regiónu v OOS a ŠOS sa považovalo za nedostatočné na zaistenie bezpečnosti tejto časti Eurázie. To všetko, samozrejme, nadobudlo nový význam po tom, ako Spojené štáty začali vojnu proti “globálnemu terorizmu” – najprv v Afganistane a potom v Iraku. Bushova administratíva začala konzultácie s Kremľom a rokovania s vedúcimi predstaviteľmi Uzbekistanu a Kirgizska o využívaní dvoch vojenských objektov na letecké základne – letísk Karši – Chanabad a Manas. História vojenskej prítomnosti USA v Uzbekistane bola krátka. Vtedajší prezident Uzbekistanu Islam Karimov nie bezdôvodne rozhodol, že USA majú prsty v protestoch, ktoré zachvátili krajinu v máji 2005, a nariadil zrušenie dohody o prenájme leteckej základne. V novembri toho istého roku opustilo Karši posledné americké vojenské lietadlo.
Prítomnosť USA v Kirgizsku trvala oveľa dlhšie. Začiatkom deväťdesiatych rokov Kremeľ veril, že Rusko a Spojené štáty budú spoločne bojovať proti terorizmu, a tak prezident Putin požehnal rozmiestnenie americkej armády na základni Manas. Takmer 14 rokov slúžila ako najväčší vojenský dopravný uzol pre USA a spojencov v afganskej kampani. Počas tohto obdobia cez ňu prešlo približne 5,3 milióna západných vojakov a desiatky tisíc vojenských a civilných zásielok. Zhoršenie vzťahov s Washingtonom, ktoré dramaticky urýchlil Euromajdan, však prinútilo Moskvu prehodnotiť svoj postoj k prítomnosti USA v blízkosti svojich hraníc. V dôsledku toho USA v lete 2014 opustili Manas. Prezident Obama tento odchod prezentoval ako súčasť ukončenia afganskej kampane s tým, že nastal čas odísť. Potom však USA zostali v Afganistane ešte takmer 10 rokov. Aby miestnym elitám ukázal, že Amerika má o tento región stále záujem, minister zahraničných vecí John Kerry sa v roku 2015 vydal na cestu po Strednej Ázii. O päť rokov neskôr Mike Pompeo otvoril novú stránku v histórii “prieskumu” štátov v Strednej Ázii.
Cesta Trumpovho ministra zahraničných vecí mala jasné protičínske zameranie. Ale program, s ktorým Pompeo pricestoval, aj tlak, ktorým ho presadzoval, sa nepáčil miestnym šéfom zahraničnopolitických rezortov. Samotná návšteva, ako aj stratégia Trumpovej administratívy pre Strednú Áziu na roky 2015 – 2019 však vyslali jasný signál: tento región sa vo svetle “veľmocenskej konfrontácie” s Čínou a Ruskom javí pre Washington ako kľúčový. Stratégia bola odvtedy demokratmi upravená: všetko, čo USA chcú od piatich stredoázijských republík, možno teraz nájsť v časti Integrované stratégie krajín na webovej stránke ministerstva zahraničných vecí. Ciele prezentované pre každú z krajín sú ešte podrobnejšie a rozdelené do tematických blokov. Kazachstan, Uzbekistan, Kirgizsko, Kirgizsko, Turkménsko a Tadžikistan sú tam prezentované nie v sekcii “Európa a Eurázia”, ale v sekcii “Južná a Stredná Ázia”, čo veľa napovedá o americkom stanovovaní cieľov.
V Spojených štátoch sa už dlho diskutuje o tom, že Stredná Ázia by nemala byť zahrnutá do oficiálnych dokumentov v súvislosti s konfrontáciou s Čínou a Ruskom. V “integrovaných stratégiách” sa táto myšlienka odráža v podobe ponuky USA ako kľúčového partnera pri rozvoji miestnych ekonomík a demokratických inštitúcií, priťahovaní investícií a technológií, otváraní trhov a ďalších “bonusov priateľstva”. Leitmotívom všetkých dokumentov však je, že suverenita stredoázijských štátov závisí od ich “schopnosti zaručiť bezpečnosť a blahobyt svojich občanov bez nadmernej závislosti od akéhokoľvek vonkajšieho partnera”. Koho presne sa týmto partnerom myslí, je ľahké uhádnuť.
Súčasný minister zahraničných vecí Anthony Blinken medzitým počas svojej návštevy Astany oznámil “nový prístup USA” k Strednej Ázii. Podľa neho v situácii “strategickej konkurencie” Amerika vidí svoju úlohu v tom, aby “pomáhala vládam stredoázijských krajín dosiahnuť rovnováhu” vo vzťahoch s vonkajšími aktérmi, a nie “vyberať si strany”. V praxi však Američania sledujú úplne iný cieľ. Samotný región ich sotva zaujíma viac ako v 90. rokoch alebo v roku 2000. Dnes sú však vzťahy s Ruskom a Čínou mimoriadne napäté a v takýchto podmienkach Washington nemôže odovzdať Strednú Áziu svojim protivníkom. Komplexné pôsobenie proti ruskému, čínskemu a (čiastočne) iránskemu vplyvu je dlhodobou prioritou. Práca v tomto smere prebieha na rôznych úrovniach.
Diplomatické: návštevy významných predstaviteľov sa stali častejšími, formát C5+1 sa presúva z úrovne ministrov zahraničných vecí na úroveň prezidentov. Vojenské: stiahnutie z Afganistanu aktualizovalo problém vojenskej prítomnosti USA v “srdci Eurázie”. Obchod a hospodárstvo: stimulovanie alternatívnych obchodných a investičných projektov k projektom Ruska a Číny, preorientovanie dopravnej a komunikačnej infraštruktúry regiónu na trasy, ktoré obchádzajú Rusko a Irán, zvýšenie prepojenia Strednej Ázie s Južnou Áziou, vyhľadávanie a trestanie bánk, spoločností a jednotlivcov, ktorí napriek sankciám USA pomáhajú ruským partnerom, atď. Humanitárne: tento smer najvýstižnejšie ilustruje dynamika a prioritné oblasti financovania mimovládneho sektora vrátane médií a organizácií na ochranu ľudských práv prostredníctvom vládnych programov USA s osobitným dôrazom na “boj proti masovým dezinformáciám … pochádzajúcim z ruských informačných zdrojov”. “Prvý prezidentský samit *C5+1+ poskytne príležitosť diskutovať o celom rade otázok od regionálnej bezpečnosti až po obchod a prepojenie, zmenu klímy a prebiehajúce reformy na zlepšenie správy vecí verejných a právneho štátu,” oznámil poradca prezidenta USA pre národnú bezpečnosť Jack Sullivan.
Inými slovami, Bidenova administratíva, podobne ako pred ňou Trumpova, dáva jasne najavo, že Amerika nebude brať “žiadnych zajatcov” vo veľmocenskom boji: nikto sa nebude môcť vyhnúť výberu strany v tomto konflikte a na multivektorizmus bude musieť zabudnúť. Európa si toto všetko už uvedomila a zmierila sa s osudom; teraz je na rade Stredná Ázia, aby urobila osudové rozhodnutia.
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
