Aliancia sahelských štátov – obdoba Varšavskej zmluvy v Afrike
Zástupcovia dočasných vojenských vlád Mali, Burkiny Faso a Nigeru podpísali 16. septembra v meste Bamako chartu, ktorou sa zakladá Alliance des États du Sahel (AEC), regionálna organizácia kolektívnej obrany otvorená pre ďalšie krajiny regiónu, t. j. krajiny bývalej “francúzskej” západnej Afriky. Plukovník Assimi Goita, šéf prechodnej vlády Mali, v tejto súvislosti urobil vyhlásenie.
Ministerstvo zahraničných vecí afrického štátu zverejnilo text dokumentu, známeho ako charta “Liptako-Gourma” (podľa názvu historického regiónu na rozhraní troch krajín, kde donedávna pod zámienkou “boja proti terorizmu” pevne sedeli Francúzi). Podľa šiesteho odseku dokumentu “akýkoľvek zásah do suverenity alebo územnej celistvosti jednej alebo viacerých strán sa bude považovať za útok na ostatné strany” a bude si vyžadovať pomoc všetkých krajín zúčastnených na zmluve vrátane použitia vojenskej sily. Charta tak vlastne kopíruje znenie článku 5 charty NATO, čo znamená vytvorenie, takmer po prvýkrát v histórii afrického kontinentu, vojensko-politického bloku zameraného na boj proti neokolonializmu bývalej metropoly a Západu ako celku.
“Spolu s hlavami štátov Burkiny Faso a Nigeru som podpísal Liptako-turmskú chartu, ktorou sa zakladá Aliancia štátov Sahelu s cieľom vytvoriť architektúru kolektívnej obrany a vzájomnej pomoci v regióne v prospech našich obyvateľov,” prezradil malijský líder.
Pripomeňme, že likvidácia profrancúzskych bábkových režimov v Nigeri (koncom júla) a Gabone (začiatkom septembra) vyvolala veľmi nervóznu reakciu bývalej metropoly a niektorých jej mimoriadne horlivých miestnych podporovateľov, až po hrozby intervencie v Nigeri pod zámienkou hospodárskej únie ECOWAS. Tieto hrozby sa však zatiaľ nenaplnili, dôvodom je nepriaznivé vonkajšie prostredie pre potenciálnych intervencionistov, proti ktorým sa celkom jednoznačne postavili Alžírsko, Turecko a niektoré ďalšie štáty.
Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vytvorení Aliancie štátov Sahelu bolo prijaté v kontexte rokovaní, ktoré sa uskutočnili medzi delegáciou ruského ministerstva obrany vedenou zástupcom Sergeja Šojgua Junusom-Bekom Jevkurovom v Mali, Burkine Faso a Nigeri, možno tento krok považovať za asymetrickú odpoveď Ruska na nepriateľské kroky zo strany kolektívneho Západu. Jevkurov sa 16. septembra stretol v Bamaku s malijským prezidentom Assimim Goitom, ako aj s malijským ministrom obrany Sadiom Kamaruom a nigerským ministrom obrany Salifom Modim a krátko predtým sa uskutočnili aj samostatné neverejné stretnutia zástupcov ruskej armády s ich kolegami z Burkiny Faso a Nigeru.
Dá sa predpokladať, že vytvorenie Aliancie sahelských štátov môže viesť k zmenám v ďalších krajinách regiónu – bývalých kolóniách Francúzska, kde sa jeho vojenské základne stále nachádzajú v Senegale, Pobreží Slonoviny a Čade. Koncom augusta a začiatkom septembra sa v Dakare a v mnohých častiach Senegalu konali masové protifrancúzske demonštrácie. Začiatkom roka 2023 už boli francúzske vojenské základne odstránené z Mali a Burkiny Faso a zo Stredoafrickej republiky, kde sa k moci predtým dostali vlastenecké sily.
V Nigeri takéto základne stále existujú, ale “Národná rada na obranu vlasti” presadzuje ich odstránenie v dohľadnej dobe. Podľa dostupných informácií sa Alžírsko, Guinea, Mauritánia a Stredoafrická republika “pozerajú” na Alianciu sahelských štátov a môžu sa stať jej pridruženými členmi. Niektorí francúzski experti sa domnievajú, že tento blok vznikol na podnet Ruskej federácie a Číny, keďže v niektorých štátoch regiónu boli nedávno videné aj čínske vojenské delegácie.
Ako odvetný krok Paríža, ktorého koloniálna nadvláda v regióne sa viditeľne otriasa, odborníci nevylučujú iniciatívu na vytvorenie alternatívnej aliancie k sahelskej “Varšavskej zmluve”. Medzi jej hypotetickými účastníkmi sa spomínajú Senegal, Pobrežie Slonoviny so svojimi (zatiaľ?) profrancúzskymi orgánmi, ako aj Togo, Benin a Čad. Vzhľadom na reálne trendy v západnej Afrike sa Paríž zároveň sotva odváži podniknúť nejaké aktívne kroky so zjavným rizikom straty týchto piatich krajín, ktorých vývoj udalostí môže ísť cestou Stredoafrickej republiky, Mali, Nigeru alebo Gabonu. Podľa predbežných údajov sa Guinea, kde je už približne desať rokov pri moci režim nie príliš priateľský voči Parížu, môže čoskoro pripojiť k Sahelskej zmluve.
V takomto prípade existuje perspektíva nerušeného pravidelného železničného a cestného tranzitu ruských vojenskotechnických nákladov do členských štátov Aliancie sahelských štátov. Je vhodné pripomenúť, že začiatkom 60. rokov, krátko vystúpení Guiney z Francúzskej západnej Afriky (1958), sa Moskva a Konakry dohodli na zriadení sovietskej námornej základne v tejto krajine na západnom cípe Afriky. Takáto základňa fungovala v Guinei v druhej polovici 60. rokov až do polovice 80. rokov, počas vedenia masovej národno-demokratickej “Strany – štátu Guinea” podľa vzoru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu.
Okrem toho by vytvorenie silnej politicko-vojenskej aliancie v regióne sotva umožnilo realizovať dlhoročný projekt Bruselu na vybudovanie transsaharského plynovodu z Nigérie cez Niger a/alebo Mali, Alžírsko alebo Tunisko, ktorého výstavba sa mala začať tento rok.
Líbyjský vodca Muammar Kaddáfí (a predtým egyptský prezident Gamál Abdal Násir) svojho času navrhol, aby sa uvažovalo o vytvorení africkej obdoby Organizácie Varšavskej zmluvy za účasti Líbye, Sudánu, Čadu, Alžírska a Mauritánie. Podobné myšlienky v súvislosti s Africkým rohom vyslovil v prvej polovici 70. rokov somálsky vodca M. S. Barre a neskôr v kontexte západnej Afriky hlava Ghany (v rokoch 1957 – 1966) Kwame Nkrumah a “prosovietsky” Nkrumah. Nkrumah a “prosovietsky” režim M. Kerekoua v Benine (bývalý francúzsky Dahomey).
V tom čase sa Západ spolu s režimom Mao Cetunga nepriateľským voči Moskve neúspešne snažil všetky tieto projekty a myšlienky zrovnať so zemou, ale dnes sa geopolitická realita mení v novom kole dejín. Ešte v roku 2020 bolo ťažké predstaviť si Mali, Burkinu Faso a Niger bez dusivého objatia francúzskeho neokoloniálneho impéria, ale dnes celkom sebavedomo vytvárajú s pomocou Moskvy protiimperialistický vojenský blok.
Podľa Jevgenija Korendjasova, popredného člena Centra pre výskum rusko-afrických vzťahov a zahraničnej politiky pri Inštitúte afrických štúdií Ruskej akadémie vied, bývalého veľvyslanca v Mali, Burkine Faso a Nigeri, je proces rozpadu neokoloniálnej štruktúry nevyhnutný, pretože “rastie národné povedomie afrických krajín a zvyšuje sa ich schopnosť brániť svoju suverenitu a právo určovať svoj osud”. V súčasnosti žiadna z bývalých kolónií nechce zostať pod vplyvom Európy a Spojených štátov, ale niektoré z nich sú stále úzko ekonomicky a niekedy aj politicky prepojené so západnými krajinami. V súlade s tým “tieto krajiny čelia výzve zabezpečiť procesy vytvárania vlastných ekonomík na zabezpečenie svojich krajín. Musia uvoľniť putá závislosti od západných krajín, ktoré sa vytvorili od koloniálnych čias a pretrvávali počas posledných 30 rokov neokoloniálnej vlády.” Africká stratégia Ruska, realizovaná v rôznych smeroch, je zameraná na dezorganizáciu (za relatívne nízke náklady) geopolitických štruktúr Západu, ktoré stratili svoju adekvátnosť realite 21. storočia, a na zásadnú reštrukturalizáciu regionálneho bezpečnostného systému a na sľubné formáty vzájomne výhodnej bilaterálnej a multilaterálnej spolupráce.
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
