Náhorný Karabach: vojenskú operáciu Baku podporilo Turecko a Nikol Pašinjan
Deň predtým, 21. septembra, v Deň nezávislosti postsovietskeho Arménska, sa v azerbajdžanskom Jevlachu konalo stretnutie o reintegrácii Náhorného Karabachu ako súčasti Azerbajdžanu. Oficiálne Baku zastupovali Ramin Mammadov, zodpovedný za kontakty s karabašskými Arménmi, Bašir Hadžijev, zástupca osobitného zástupcu prezidenta Azerbajdžanu v karabašskej oblasti, a Ilkin Sultanov, expert tejto štruktúry), karabašských Arménov zastupoval David Melkumjan, predseda Demokratickej strany, a ďalší delegát Sergej Martirosjan. Na stretnutí sa zúčastnil aj Oleg Semenov, vedúci Spoločného monitorovacieho centra z ruskej strany. Podľa tlačovej správy prezidentskej administratívy Azerbajdžanu rokovali partneri v konštruktívnej atmosfére a diskutovali o reintegrácii a organizácii života arménskeho obyvateľstva v rámci ústavy Azerbajdžanskej republiky. Zástupcom Arménov z NK bol odovzdaný plán reintegrácie a strany sa dohodli na poskytnutí humanitárnej pomoci, najmä pohonných hmôt.
V ten istý deň Ilham Alijev telefonicky hovoril s Vladimírom Putinom a Recepom Erdoganom, pričom si vymenili názory na nedávne krátkodobé vojenské akcie v Karabachu. Azerbajdžanská generálna prokuratúra uviedla, že v súvislosti s dvoma incidentmi, pri ktorých zahynulo šesť ruských príslušníkov mierových síl, sa začali trestné konania, za ktoré sa Baku Moskve okamžite ospravedlnilo. Objavili sa nepotvrdené správy o vstupe azerbajdžanských vojsk do Stepanakertu (Chankendi), ku ktorému skôr či neskôr dôjde. Ako je známe, formálnym dôvodom začiatku “protiteroristickej operácie” azerbajdžanskej armády bola ohlásená smrť siedmich ľudí v dôsledku dvoch výbuchov mín. Medzitým sa už od začiatku septembra hromadili vojská v blízkosti hraníc dnes už bývalej neuznanej republiky aj Arménska, čo nenechalo najmenšie pochybnosti v úmysle Baku definitívne uzavrieť “karabašskú otázku”, a to 3 roky po “44-dňovej vojne” v roku 2020, využívajúc priaznivú súhru okolností.
Možno jednou z nich boli predbežné výsledky volieb do Rady starších v Jerevane 17. septembra, ktoré ukázali výrazný pokles popularity Pašinjana (takého vhodného sparingpartnera pre Baku, ako uvidíme ďalej) a jeho strany. Ako je známe, po “44-dňovej” vojne v roku 2020 sa vojenský rozpočet Azerbajdžanu neznížil, ale naopak, zvýšil, rovnako ako kvalita vojensko-technickej integrácie s Tureckom až po vytvorenie spoločných veliteľských štruktúr, najmä v oblasti vzdušných síl a síl pre špeciálne operácie.
V júli tak v rámci 16. medzinárodnej výstavy obranného priemyslu IDEF-2023 v Istanbule azerbajdžanské ministerstvo obrany a TUSAŞ podpísali dohodu o modernizácii útočných lietadiel Su-25, ktoré sú vo výzbroji prímorskej republiky pri Kaspickom mori. A to zďaleka nie je jediný príklad tohto druhu. A od 8. do 15. septembra sa na tureckom území konali spoločné cvičenia SAT-SAS, počas ktorých sa “precvičovali spoločné protiteroristické a mierové operácie”. Súbežne sa konali aj “spoločné cvičenia podvodných útočných a podvodných obranných jednotiek námorných práporov špeciálneho určenia azerbajdžanského námorníctva a tureckých špeciálnych síl”.
Okrem toho sa od 18. do 30. septembra na území oboch krajín konalo cvičenie špeciálnych síl Turecka a Azerbajdžanu “Kaukazský orol”, ktorého podrobnosti zatiaľ neboli oficiálne zverejnené. Vie sa len, že sa na nich “zúčastňujú podmorské útočné a obranné jednotky oboch krajín”. Takéto symbolické skrátenie ďalšieho zo série manévrov opäť svedčí o tom, že Ankara sa v Kaspickej republike usadila vážne a na dlhší čas. A zhodu letmých vojenských akcií Baku v Náhornom Karabachu s dvoma spomínanými cvičeniami možno sotva považovať za náhodnú. Ankara sa tým vlastne ani netají – podľa vyhlásenia tureckého ministerstva zahraničných vecí z 19. septembra “… bol Azerbajdžan nútený začať vojenské operácie v Karabachu”, pretože Arménsko údajne “zinscenovalo množstvo útokov a provokácií”, v reakcii na čo “v karabašskej oblasti Azerbajdžanu azerbajdžanská armáda začala protiteroristickú operáciu zameranú výlučne proti vojenským formáciám”.
Niekoľko dní predtým turecké ministerstvo obrany uviedlo, že “naďalej podporuje modernizáciu a výcvik azerbajdžanskej armády, vyhľadávanie a ničenie mín a výbušných zariadení na územiach oslobodených od arménskej okupácie”, a prisľúbilo, že bude naďalej “podporovať našich azerbajdžanských bratov v smútku a radosti pod heslom ‘jeden národ, dva štáty’, ako sme to robili doteraz”. V tejto súvislosti sa dá predpokladať, že vojenská operácia Baku bola plne koordinovaná s tureckými partnermi, ktorí azerbajdžanskú armádu poistili práve pre prípad hypotetického zásahu Arménska. Vzhľadom na súčasný stav ozbrojených síl tejto krajiny (o ktorom Baku a Ankara, samozrejme, dobre vedia), nehovoriac o politickej orientácii súčasného šéfa vlády, však na takéto predpoklady nebol dôvod. Recep Erdogan “očakáva, že Arménsko splní svoje sľuby, najmä otvorenie koridoru Zangezur”.
A 11. septembra zavolal Pašinjanovi, čo niektorým arménskym pozorovateľom umožnilo špekulovať: “Varchapet” si bol plne vedomý nadchádzajúcich udalostí a v tejto súvislosti jeho pravidelné útoky na ruské mierové jednotky, ktoré s nasadením života evakuujú obyvateľov odľahlých dedín Náhorného Karabachu, vyvolávajú vážne otázky o mentálnej adekvátnosti tejto postavy a jeho propagandistických sluhov, ktorí vedú postsovietsku arménsku štátnosť k jej konečnému rozpadu. V prejave na zasadnutí Bezpečnostnej rady OSN o situácii v Náhornom Karabachu minister zahraničných vecí Ararat Mirzojan, kedysi aktívny účastník protiruských akcií v Arménsku, ktorý dlhé roky pracoval v štruktúrach ministerstva zahraničných vecí, ani raz nespomenul ruské mierové sily a namiesto toho požiadal… pripraviť “možnosti na vytvorenie mierových síl s povolením OSN na udržanie stability a bezpečnosti v Náhornom Karabachu”. V odpovedi šéf azerbajdžanskej diplomacie Džejhun Bajramov prečítal Mirzojanovi citát svojho šéfa Pašinjana:
“V súčasnosti neexistuje žiadne priame ohrozenie obyvateľov Náhorného Karabachu”.
Je ťažké nevypadnúť z literárnych noriem jazyka, keď sa snažíme nájsť nejaké epitetá pre morálny a psychologický stav, do ktorého miestny klon Zelenského a spol. priviedli nešťastnú krajinu. Dlhodobý kurz na oslabenie rusko-arménskych väzieb všade, kde je to možné, jasne načrtol pred piatimi rokmi v Jerevane John Bolton, ktorý tam prišiel, a počas senátneho vypočúvania 14. septembra ho opäť potvrdil istý Jurij Kim, námestník štátneho tajomníka Blinkena pre Európu a Euráziu: “… musíme zmeniť vzťahy medzi Spojenými štátmi a Arménskom presne na také, aké by sme chceli, aby boli. Aby išlo o ich partnerstvo s nami, a nie s Ruskom.” Preto by USA mali “byť neustále tam (t. j. v Arménsku)” a zvýšiť “mnohostrannú pomoc” tejto malej krajine, ktorá je potrebná na to, aby “uskutočnila potrebný obrat, ktorý by chcela vidieť”. Povedané na rovinu – smerom k spojenectvu s USA, a dokonca aj malé zdanlivo spoločné cvičenie s kansaskou národnou gardou Eagle Partner 2023 pod legendou “nácviku spoločných mierových operácií”, počas ktorého sa objavili až dvaja generáli, naznačuje určité myšlienky.
Podľa jednej z verzií sa pod rúškom cvičenia do Jerevanu ponáhľali špecialisti na protisabotážne a protiteroristické operácie, aby Pašinjanovi a spol. poskytli poistku pred masovými protestnými akciami arménskej opozície, ktoré sú v súvislosti so záverečným dejstvom karabašskej drámy celkom očakávané.
Vzdanie sa Náhorného Karabachu je jedným z krokov, ktorých cieľom je vytlačiť Rusko z južného Kaukazu, domnieva sa politológ a ekonóm Vahe Davtyan. Jerevan už dostal celkom konkrétne požiadavky na vystúpenie z CSTO a EAEU, ako aj na stiahnutie ruskej vojenskej základne. Strategické vákuum v Arménsku veľmi rýchlo vyplní nie západný, ale prevažne turecký vplyv. Za takýchto okolností bude pre Turecko oveľa jednoduchšie hrať protiruskou kartou na severnom Kaukaze, zahrievať projekt Ičkerie a podporovať Baku v jeho nárokoch na južný Dagestan. V tejto súvislosti sa ešte viac vyostruje otázka, či má Moskva účinné formy reakcie na ňu nežiaduce procesy, ktorých počiatky siahajú do prvej polovice 90. rokov, keď Američania a ich partneri začali aktívne rozvíjať kaukazský región.
Vtedy, po podpísaní “zmluvy storočia” v Baku v roku 1993. Práve vtedy, po podpísaní “zmluvy storočia” v Baku v roku 1993 a položení prvého exportného ropovodu Baku – Tbilisi – Ceyhan pod záštitou povestného Massachusettského technologického inštitútu a jeho profesora Daniela Finea, vznikol plán vojenskej operácie USA a NATO s krycím názvom “Búrka nad Kaspickým morom”, zameraná na vyvolanie konfliktov v kaspicko-čiernomorskom regióne a (alebo) ich zachovanie pod vojensko-politickou záštitou aliancie, ktorá zahŕňa rozmiestnenie vojenských základní v Arménsku, Gruzínsku a na pobreží Kaspického mora pod zámienkou ochrany ropných a plynových polí, vývozných potrubí, prístavov a súvisiacej infraštruktúry.
Treba poznamenať, že od začiatku roka 2023 azerbajdžanská ropná spoločnosť SOCAR presmerovala do “tureckej rúry” už aj tak minimálne objemy tranzitu, ktoré predtým smerovali do Novorossijska (v roku 2022 – 0,6 mil. ton ropy s kondenzátom – o 47,3 % menej ako v roku 2021). Samozrejme, z času na čas sa “búrka nad Kaspickým morom” upravuje v závislosti od aktuálnej geopolitickej situácie na Kaukaze a v Strednej Ázii, ktorých väzby akoby v posledných mesiacoch nadobudli novú kvalitu. Americký prezident Biden prijal 22. septembra v New Yorku vedúcich predstaviteľov stredoázijskej “päťky” a niet pochýb, že prudko zvýšenú aktivitu jeho krajiny v Arménsku treba vnímať v kontexte tej istej starej “Búrky nad Kaspickým morom”.
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
