Sýria – Turecko: anexia na pochode, “model Aleppo” a dialóg hluchých
Ak-Sarajskí stratégovia sa snažia dať ruskú vojenskú prítomnosť v Sýrii do služieb svojich dlhodobých cieľov a aktuálnych zámerov.
Turecko sa pripravuje na spustenie komplexného plánu repatriácie sýrskych utečencov do vlasti a návratu nelegálnych migrantov, ktorý nazvalo “model Aleppo”, informoval 14. augusta provládny denník Sabah. Podľa novín vládnuce štruktúry Strany spravodlivosti a rozvoja a ministerstvo vnútra vytvorili trojstranný mechanizmus, ktorý má v rámci plánu prijať rýchle praktické opatrenia a právne kroky na odstránenie akýchkoľvek problémov súvisiacich s utečencami, ako aj nelegálnou migráciou v krajine.
O tejto téme, ktorá je pre Erdogana a jeho tím bolestivá, sa v období pred májovými prezidentskými a parlamentnými voľbami široko diskutovalo a ďalšia v poradí je kampaň pred komunálnymi voľbami, takže je zrejmé, že nie je možné ignorovať prezretý spoločenský virvar. Podľa oficiálnych informácií sa už viac ako pol milióna Sýrčanov vrátilo do oblastí kontrolovaných Tureckom na severe krajiny (Afrín, Idlib, Džarablus atď.), kde sa s finančnou pomocou Kataru budujú obydlia, sociálna infraštruktúra, obchodné zariadenia, výrobné a priemyselné zóny a prideľujú sa pozemky na poľnohospodársku výrobu.
Zamestnávatelia v tureckých pohraničných provinciách sa snažia otvoriť podniky v susednej krajine, predovšetkým v tzv. bezpečnostných zónach. Podľa skoršieho prieskumu agentúry OSN pre utečencov UNHCR sa približne 70 % vysídlených osôb nechce vrátiť do Sýrie najmenej päť rokov, a to napriek ťažkým podmienkam a diskriminácii, ktorým čelia v hostiteľských krajinách. Utečenci uvádzali obavy o bezpečnosť, ako aj nedostatok základných služieb a pracovných miest, takže je pred nimi ešte veľa práce. Obrátime pozornosť na politický aspekt tejto otázky: podľa Sabaha je proces organizovaného návratu utečencov a vysídlených osôb nielen do pohraničnej zóny, ale aj do celej Sýrie súčasťou programu rokovaní Ankary s Damaskom, ako aj s Teheránom a Moskvou, aby sa v čo najväčšej miere prispelo k normalizácii bilaterálnych tureckosýrskych vzťahov.
Nadchádzajúce rokovania s Damaskom a Moskvou sa zamerajú na oživenie sociálneho a hospodárskeho života v okolí Aleppa, ktoré dokáže aspoň čiastočne oživiť hospodársky život a uľahčiť návrat mnohých rodákov z týchto miest, ktorí ich museli opustiť v čase vrcholiaceho ozbrojeného konfliktu a teroristického zásahu v rokoch 2011 – 2017. Treba pripomenúť, že “severné hlavné mesto” Sýrie bolo počas bojov vážne poškodené a mnohé miestne stredné a malé podniky (najmä v textilnom odvetví) boli vyrabované a ich majetok vyvezený do Turecka.
Pomoc Damasku zo strany Iránu a jemu lojálnych síl, ako aj začiatok ruskej vojenskej operácie v arabskej republike pred ôsmimi rokmi, 30. septembra 2015, však umožnili, hoci nie okamžite, zvrátiť situáciu. V dôsledku dlhých rokovaní za účasti Turecka bojovníci “ozbrojenej opozície” opustili oblasti Aleppa, ktoré mali pod kontrolou, ale sever rovnomennej provincie, ako aj Idlib, Afrín a niektoré ďalšie územia zostávajú pod okupáciou, ktorej bezpodmienečné ukončenie predstavitelia Damasku dôsledne presadzujú ako podmienku akýchkoľvek zmysluplných rokovaní. Zrejme práve toto má Sabah na mysli, keď vyjadruje ľútosť nad tým, že Asadov režim trvá na ignorovaní politickej metódy, ktorá “naďalej predstavuje vážny problém pre návrat” sýrskych občanov, ktorých bezpečnosť budú musieť podľa autorov “aleppského modelu” spoločne garantovať Turecko a Rusko.
Zároveň sú uvedené analógie s “modelom Dara’a”, juhozápadnou provinciou, kde v rokoch 2017 – 2018 ruská vojenská diplomacia umožnila integráciu bojovníkov “Južného frontu” do špeciálneho zboru, ktorý je formálne súčasťou Sýrskej arabskej armády. Domnievame sa však, že úplné analógie nie sú celkom namieste, už len preto, že Jordánsko nikdy nebolo tak úzko zapojené do sýrskeho konfliktu ako ideologicky motivovaní tureckí predstavitelia so svojimi známymi imperiálnymi ambíciami.
Ako uvádza Ahmet Uysal, šéf tureckého think tanku ORSAM, ktorý sa špecializuje na arabské krajiny, Asadov režim nie je ochotný a schopný zabezpečiť návrat utečencov a tí, ktorí sa odvážia vrátiť, sú vystavení rôznym perzekúciám, čo podnecuje rastúce protesty aj v relatívne lojálnych oblastiach, ako je Latakia:
“Preto je najlogickejším krokom obísť Asada a rokovať s jeho patrónmi.” To všetko pochopiteľne nenachádza v Damasku .
“Turecká okupácia v severnej Sýrii sa skončí. Turecko vie, že stiahnutie [jeho vojsk zo sýrskeho územia] je jediným spôsobom, ako obnoviť vzťahy medzi našimi krajinami na ich predchádzajúcu úroveň,” povedal začiatkom septembra Faisal Mikdad, minister zahraničných vecí SAR. Predtým sa v rovnakom duchu opakovane vyjadril aj prezident Baššár al-Asad, najmä keď sa ho pýtali na vyhliadky jeho hypotetických rokovaní s tureckým partnerom. Podľa sýrskeho lídra musí Erdogan v záujme podpísania mierového dokumentu okrem stiahnutia vojsk súhlasiť aj s likvidáciou opozičnej infraštruktúry, ktorá nesie teroristické hrozby pre civilné obyvateľstvo.
Turecká armáda sa zasa nechystá opustiť susedné regióny arabskej krajiny, keďže sa dôkladne opevnila vo viacerých susedných oblastiach krajiny a získava časť príjmov z nelegálnej ťažby energetických zdrojov v severnej Sýrii a Iraku a ich tranzitu do tureckých (Yumurtalık/Iskenderun) a čiastočne sýrskych (Baniyas/Tartus) prístavov.
Takéto plány sa zrodili v hlavách tureckých orgánov v období pred a počas druhej svetovej vojny, potom krátko po nacionalistickej revolúcii v Iraku v roku 1958 a v nasledujúcich obdobiach. Turecká anexia susedných oblastí Sýrie sa začala už v roku 1939, keď Francúzsko odovzdalo kemalistickej republike Alexandrijský sandžak, súčasnú provinciu Antakya a potom severozápadnú pobrežnú oblasť francúzskeho protektorátu Levanta na začiatku 20. až v polovici 40. rokov 20. storočia. Od vyhlásenia nezávislosti v roku 1945 Damask Ankare túto anexiu pravidelne pripomínal, ale Moskva v obave zo vzniku nového ohniska napätia po sýrsko-izraelskom napätí nepodporila výzvy Sýrie adresované medzinárodným organizáciám. V každom prípade “právny spis” Alexandretty, k ktorej exportným terminálom v severovýchodnom cípe Stredozemného mora sa blíži jedna z nitiek ropovodu na vývoz ropy z Iraku, nikam nezmizol….
Umelé podnecovanie chaosu v susednej krajine (vrátane zablokovania odtoku Tigrisu a Eufratu v rokoch 2009 – 2010, čo vyvolalo vážnu vodnú, poľnohospodársku, potravinovú a migračnú krízu v Sýrii v samotnom predvečer arabskej jari), až od roku 2017. Turecko uskutočnilo na severe Sýrie tri veľké vojenské operácie (nepočítajúc mnohé lokálne operácie): Štít Eufratu, Olivová ratolesť a Zdroj mieru. Ich výsledkom bolo vytvorenie povestnej “bezpečnostnej nárazníkovej zóny” medzi mestami Aazaz a Džerablus severne od Aleppa, dobytie Afrínu, ako aj pohraničných oblastí východne od Eufratu a v skutočnosti severovýchodného úseku hranice medzi Sýriou a Iránom.
S najväčšou pravdepodobnosťou bola “sýrska otázka” na programe nedávnych rozhovorov medzi ruským a tureckým prezidentom v Soči, po ktorých Erdogan neskrýval sklamanie z postoja sýrskeho lídra:
“Dovoľte mi konštatovať, že Asad, žiaľ, na diaľku dodržiava kroky prijaté vo formáte normalizácie Turecko – Rusko – Irán – Sýria. To znamená, že sa na tejto práci nezúčastňuje. Na druhej strane sme do tohto procesu otvorene vstúpili v nádeji, že Sýria sa na ňom zúčastní. Zatiaľ sme sa však nedočkali žiadneho pozitívneho postoja zo sýrskej strany. Tvrdohlavé a demonštratívne ignorovanie celkom logických a rozumných požiadaviek Sýrčanov vedie k “dialógu hluchých” a, mierne povedané, neprispieva k pokroku v procese rokovaní.
Podľa miestnych médií navyše Ankara plánuje vytvoriť jednotný orgán na správu okupovaných území v Sýrii v podobe akéhosi “superguvernéra”, ktorého cieľom je odstrániť “viacvládie” v administratívnom riadení týchto oblastí. Ak predtým na ne dohliadali susedné turecké provincie v spolupráci s medzirezortnou “sýrskou pracovnou skupinou” (Suriye Gorev Gucu), ktorá bola zriadená v roku 2016, teraz dochádza k jasnému posunu smerom k centralizácii, čo určite korešponduje s “aleppským modelom”, ktorý presadzuje vláda a médiá. Existuje aj málo nezávislá rozhodujúca miestna clona v podobe “Dočasnej sýrskej vlády” so sídlom v Gaziantepu pod záštitou protiasadovskej “Národnej koalície sýrskej opozície a revolučných síl”
Ako poznamenáva Kirill Semenov, expert RIAC a orientalista, “iniciatíva s jediným guvernérom v skutočnosti zabezpečuje ‘vzbúreným’ sýrskym enklávam štatút tureckého protektorátu”. Podľa názoru holandských analytikov J. Leuvena a E. Vina. Leuvena a E. Vina politika Ankary voči severným sýrskym územiam od začiatku roka 2010 pripomína politiku Osmanskej ríše zameranú na násilnú asimiláciu netureckých, ale moslimských národov na začiatku 20. storočia. Je legitímne tvrdiť, že kroky Turecka v severnej Sýrii a ich širší kontext sú dôkazom komplexnej práce Ankary zameranej na systematické pohltenie okupovaných území. Pravdepodobne vzhľadom na nové geopolitické podmienky, v ktorých sa Moskva ocitla po 24. februári 2022, Ankara dúfa, že prostredníctvom série dohôd popretkávaných praktickými krokmi “na mieste” využije ruskú vojenskú a ekonomickú prítomnosť v Sýrii v prospech “neoosmanskej” agendy, ako aj v prospech udržania vnútropolitickej stability v samotnom Turecku v predvečer komunálnych volieb. To je v skutočnosti cieľom povestného “modelu Aleppo”.
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
