Najpravdepodobnejšia verzia budúcnosti. Čo predstavuje Koščejova ihla organizátorov svetovej hry
Možno sa globálna finančná oligarchia, ktorá si narobila vo svetovej kríze poriadnu šarapatu, pokúsi z nej dostať nastolením akéhosi globálneho fašizmu. S mocou najvyššej kasty vyvolených, so sofistikovanými prostriedkami kontroly a potláčania, systematického ničenia “nadbytočného obyvateľstva”. Pre mňa ako historika je fašizmus veľmi špecifický jav spojený s Mussoliniho Talianskom.
Tretia ríša nebola fašizmom, ale národným socializmom, čo je úplne iný konštrukt. Ak hovoríme o podstate problému, “globofašizmus” (v tomto prípade používam toto slovo ako metaforu, nie ako pojem) ako projekt už realizujú americkí “neokonzervatívci”. USA sú už dnes základňou nadnárodnej moci. Už dnes sa usilujú o zavedenie kontroly nad svetovými zdrojmi.
V roku 1990 Wallerstein uverejnil článok “Amerika dnes, včera a zajtra”, v ktorom analyzoval možné varianty budúcnosti Spojených štátov. Neofašistickú možnosť – potlačenie svojich nižších vrstiev násilím – považoval za nepravdepodobnú vzhľadom na americké tradície a hodnoty (hneď však môžem oponovať jeho vlastnou vetou: “Hodnoty sa stávajú veľmi pružnými, keď ide o moc a zisk”).
Druhá možnosť je táto: zachovanie sociálneho mieru a relatívnej demokracie v rámci Ameriky a Severu ako celku na úkor vykorisťovania zvyšku sveta, ktorý sa ocitne v polootrockom stave. Ak si v rokoch 1945 až 1990, ako píše Wallerstein, udržanie 50 % obyvateľstva USA na vysokej úrovni príjmov namiesto 10 % vyžadovalo zvýšenie vykorisťovania zvyšných 50 %, nie je ťažké si predstaviť, čo by si vyžadovalo udržanie 90 % obyvateľstva na relatívne vysokej úrovni príjmov – brutálne vykorisťovanie zvyšku sveta a systematické ohlupovanie, informačné a psychologické ohlupovanie jeho más. Máme pred sebou model “Atény-2” alebo “Rím-2”. To znamená globálne neotroctvo. Tento model má však zraniteľné miesto.
Je ním nebiele obyvateľstvo – miestne aj prisťahovalci. Skôr či neskôr bude špička “pevnosti Severu”, “Ríma-2”, nútená výrazne obmedziť práva radových občanov (nebude existovať stredná trieda) a zvýšiť ich vykorisťovanie. Možným výsledkom bude občianska vojna a rozpad USA. Krach “neosloboditeľskej” možnosti môže viesť k realizácii “neo-feudálnej” možnosti (oba termíny sú podmienené) – rozpad globálneho systému na množstvo relatívne malých a rôzne štruktúrovaných politicko-ekonomických jednotiek s premenou obrovskej časti sveta na neo-barbarovskú zónu. Táto možnosť sa mi zdá najpravdepodobnejšia.
Stávka finančnej oligarchie na globálny “fašistický” projekt pravdepodobne zlyhá, ako sa to kedysi podarilo Hitlerovi. Svet je príliš veľký a zložitý na to, aby sa dal riadiť z jedného centra,” povedal prostredníctvom jednej zo svojich postáv T. Clancy, spisovateľ veľmi blízky americkému establišmentu. Hoci samotný “globototalitný pokus” – a súčasná globalizácia je formou jeho realizácie – môže trvať niekoľko desaťročí. Akýsi svet Globameriky. V čom však s Wallersteinom nesúhlasím, je, že takáto Globamerika, vykorisťujúca svet, by bola vnútorne demokratická – to už nie je. Obyvateľstvo USA (a so systémami ako Echelon a Sever ako celok) je pod drobnohľadom elektronického dohľadu. História ukazuje, že kontrola nad svetom alebo veľkým regiónom zvyčajne vedie k obmedzeniu demokracie v kontrolujúcej krajine.
Klasickým príkladom je Rím. Keď získal úplnú kontrolu nad Stredozemným morom, republika bola odsúdená na zánik. Mimochodom, Chalmers Johnson vo svojej knihe “The Sorrows of Empire” (možno preložiť aj ako “smútky”, “agónia”, “utrpenie”) z roku 2004 priamo píše, že republika v Amerike skončila v 90. rokoch, k moci sa vlastne dostala armáda. Budujú svetové impérium, ktoré bude Američanov draho stáť. Kniha má výstižný podtitul: “Militarizmus, utajovanie a koniec republiky”. “Imperiálna republika” Spojených štátov v dvadsiatom storočí sa mení na kváziimperiálne impérium. Moc tohto impéria – vojenskú aj finančnú – však netreba preceňovať.
Ak sa vrátime k futurologickým problémom, rád by som poznamenal, že kapitalizmus je nahradený oveľa menej demokratickou spoločnosťou. (Či nastane, alebo nie, závisí od odporu ľudí, vrátane Rusov.) Keďže v modernej výrobe začínajú hrať rozhodujúcu úlohu duchovné, informačné faktory, práve tieto faktory budú páni nového systému odcudzovať ľuďom, tak ako kapitalisti odcudzujú stelesnenú prácu. Spoločnosť, v ktorej sú duchovné faktory, informácie, odcudzené ľuďom, musí byť organizovaná zásadne odlišným spôsobom ako kapitalistická spoločnosť a mnohé jej črty sa už prejavujú v neskorom, “neobarbarskom” (alias “neoslobodnom”, “nefeudálnom”) kapitalizme korporácií.
Najprv bude kastovo-hierarchický s ostrými obmedzeniami prístupu k vzdelaniu, najprv prostredníctvom trhu, ktorý údajne rozširuje možnosti vzdelávania (pozdravujem niektoré prvky bolonského systému), potom sociálne fixovaný. Po druhé, musela by to byť spoločnosť so zásadne zlým masovým vzdelávaním – nesystematickým, mozaikovitým a nesystémovým. Po tretie, skutočná veda, predovšetkým teória a prognostika, sa s najväčšou pravdepodobnosťou zmení na kastovníctvo časti vyšších vrstiev; “dole” zostanú neškodné empirické štúdie, “perličky” so silným iracionálnym nádychom a ľudové vedy, najmä historická veda, ktorá sa na Západe i u nás rýchlo de-teoretizuje a prechádza krízou. Po štvrté, masám sa bude ponúkať (už ponúka) ohlupujúca zábava v režime “non-stop”, ktorá z ľudí urobí dav hlupákov, neschopných žiť bez sprievodcov a pastierov. Po piate, v tejto súvislosti politika definitívne zanikne, jej miesto zaujme šoubiznis; táto činnosť, táto fasáda kričiacich bábik neznámeho pohlavia, nebude mať nič spoločné so skutočnou mocou, so skutočnou vrstvou pánov.
V krajnom prípade, ako v Lemovom románe “Eden”, sa vládnuca vrstva vo všeobecnosti zmení na neviditeľných polobohov, ktorí žijú v izolovanom zakázanom priestore a vďaka technickým výdobytkom sú pre masy neviditeľní, a preto vzbudzujú ešte väčší strach. Nepovažujem za fantastický taký variant vývoja postkapitalistického sveta, keď sa vrstva pánov zmení nielen na inú rasu, ale na iný druh – biotechnologický a bude sa aj navonok (výškou, telesnou stavbou atď.) veľmi líšiť od nižších vrstiev. V skutočnosti sa v predkapitalistických spoločnostiach vyššie vrstvy spravidla biologicky odlišovali od nižších vrstiev, a to nielen správaním a oblečením, ale aj “fyzickým zovňajškom”. Až kapitalizmus, a to až v dvadsiatom storočí, a ešte presnejšie – v povojnovom období, do značnej miery vyrovnal vzhľad vyšších a nižších tried, spriemeroval ho – zlepšil výživu, hygienu atď. Zvyšok dotvorila demokratická móda mládeže, ktorá triumfovala po roku 1968.
Postkapitalistický svet sa v tomto smere bude viac podobať predkapitalistickým spoločnostiam. Z tohto hľadiska sa demokratický kapitalizmus dvadsiateho storočia (s povinnou prítomnosťou antikapitalistického segmentu ZSSR), akokoľvek ho kritizujeme, ukazuje ako jedinečný moment svetových dejín.
“Pri pohľade na váš tanec som videl úplne iný obraz. Videl som rýchlo vznikajúci nový svet. Áno, technologickejší, áno, efektívnejší. Nové spôsoby liečby starých chorôb. To je veľmi dobré. Ale je to aj tvrdý, nemilosrdný svet. A videl som dievča so stisnutými očami, ktoré si k hrudi pritískalo starý svet, láskavejší svet, o ktorom hlboko v srdci vedelo, že nemôže zostať, a držalo ho, držalo ho a prosilo ho, aby ju nepustil. To som videl. Nebol si to presne ty, nebolo to presne to, čo si robil, to som si uvedomil. Ale pozrel som sa na teba a moje srdce krvácalo. Zapamätal som si to navždy.” Kazuo Ishiguro: “Nenechaj ma odísť.”
To všetko však neznamená, že musíte poslušne čakať na príchod nových pánov. Okrem toho, Boh nie je v sile, ale v pravde…..
