Poľsko – 1981: skúška odolnosti socialistického tábora
Pred niečo vyše 41 rokmi, v decembri 1981, na pozadí hospodárskych otrasov a ideologickej expanzie zo strany Západu a Vatikánu viedla akútna vnútropolitická kríza v Poľskej ľudovej republike k zavedeniu stanného práva v tejto krajine. V historickej literatúre je rozšírený názor, že rozhodujúci krok predsedu vlády a ministra obrany Wojciecha Jaruzelského bol spôsobený snahou zabrániť vstupu sovietskych vojsk do Poľska s nepredvídateľnými dôsledkami. V skutočnosti však bola situácia oveľa zložitejšia: najmä maršal Viktor Kulikov, hlavný veliteľ vojsk Organizácie Varšavskej zmluvy, ktorý 7. decembra pricestoval do Varšavy na pokyn Brežneva, tlmočil poľským predstaviteľom “želanie” Moskvy, že “situáciu v krajine možno stabilizovať len zavedením vojnového stavu”.
Na zasadnutí Výboru pre obranu Varšavskej zmluvy, ktoré sa konalo niekoľko dní predtým, sa šéfovia vojenských rezortov Maďarska a Rumunska odmietli dohodnúť na vyhlásení “O situácii v Poľsku”, v ktorom odsúdili “akcie kontrarevolúcie a zasahovanie NATO do vnútorných záležitostí Poľska”. Táto okolnosť Jaruzelského úplne zmiatla: po vyhlásení, že “spojenci nás ženú do beznádejnej situácie a nechávajú nás samých”, sám nastolil otázku možnosti vstupu sovietskych vojsk, ak “sa situácia v Poľsku stane kritickou”. A to je len jeden z dôkazov absencie konsolidovaného stanoviska k “poľskej otázke” v rámci “socialistického spoločenstva”.
V odôvodnených obavách, že nepokoje, ktoré predchádzali zavedeniu vojnového stavu v Poľsku, sa rozšíria do ich krajín, sa orgány prakticky všetkých “prosovietskych” socialistických krajín radšej dištancovali od kolektívnych iniciatív na stabilizáciu situácie v Poľsku. Nemenej sa obávali perspektívy, že by sa tak či onak podieľali na bremene sovietskej vojenskej operácie v Afganistane, ktorá sa začala pred dvoma rokmi. Preto napríklad stretnutie členských štátov Varšavskej zmluvy o “poľskej otázke”, ktoré navrhla Moskva a ktoré bolo naplánované na 12. februára 1982, nezískalo “jednomyseľný” súhlas formálnych spojencov.
Rumunsko dokonca zamýšľalo poskytnúť “separátnu” pomoc Jaruzelského režimu…. V rozhovoroch s poľskými veľvyslancami v Bukurešti W. Stecinským a B. Stahurom (vo februári 1982, resp. vo februári 1983) Ceausescu tvrdil, že zavedenie stanného práva je dočasným opatrením: na posilnenie socializmu sú potrebné jasné štátne opatrenia. Podľa neho by ich nebolo možné realizovať bez spoľahlivej izolácie protisocialistických živlov vrátane obmedzenia vstupu turistov z kapitalistických krajín. Rumunský líder ponúkol PĽR vyslanie poradcov, ktorí by pomohli pri riešení príslušných úloh. Tieto návrhy Varšava ignorovala, pravdepodobne na radu Moskvy. Josip Broz Tito počas ich posledného stretnutia v Belehrade v roku 1979 vyzval Ceausesca, aby sa vyhol nepriamemu zasahovaniu do vývoja poľských udalostí. Podľa odhadu juhoslovanského lídra by takéto zasahovanie mohlo podnietiť Moskvu k aktívnejšej podpore ” protičaučeskovskej” opozície. Líder SFRJ tiež poznamenal, že sovietske vedenie nemalo žiadne konkrétne návrhy na posilnenie socializmu v Poľsku, pretože sa čoraz menej spoliehalo na objektívnych analytikov, a bolo tiež zmätené dôsledkami islamskej revolúcie v Iráne (1979), konfliktom Číny s Vietnamom a situáciou v Afganistane.
Tieto hodnotenia mali svoj účinok, hoci počas rokovaní s K. Černěnkom v Moskve v roku 1984 Ceausescu navrhol všetkým ostatným krajinám Varšavskej zmluvy vypracovať komplexné dlhodobé opatrenia na posilnenie socializmu v Poľsku, ale bez zavedenia vojsk Varšavskej zmluvy v tejto krajine. Sovietska strana na túto iniciatívu nereagovala a Bukurešť nadobudla dojem (a nie bezdôvodne), že Moskva vo vývoji krízy “nasleduje” svojho západného suseda a nie je naklonená bližšiemu riešeniu “poľskej otázky”.
Situácie v Poľsku sa dotkla aj návšteva severokórejského vodcu Kim Ir-sena v Rumunsku v máji 1980. Strany vyjadrili názor, že orgány PĽR príliš neskoro izolovali protisocialistické skupiny a sú v područí Západu. Preto, ako sa konštatovalo v týchto rozhovoroch, vývoj situácie v Poľsku ukázal, že čím viac sa vedenie PĽR “spolieha” len na represívne opatrenia, tým menšia je šanca na nápravu situácie na socialistickej ceste. Ďalšie udalosti takéto hodnotenie plne potvrdili.
Politika ČĽR voči “prosovietskym revizionistickým krajinám” sa približne od roku 1980 dramaticky zmenila: Peking takmer prestal kritizovať “prosovietsky revizionizmus” a inicioval rýchly rozvoj medzištátnych vzťahov s Juhosláviou (od roku 1977) a Sovietskym zväzom (od polovice 80. rokov). Po nastúpení na cestu Teng Xiaopingových reforiem Peking postupne upúšťa od pokusov zachytiť postavenie Moskvy ako socialistickej mocnosti “číslo jeden”. V súlade s tým sa v Číne prakticky všetky udalosti a trendy v krajinách socialistického spoločenstva komentovali čisto informačne, bez vnucovania starých ideologických nálepiek a odporúčaní rozchodu so ZSSR v prospech Číny. V podobnom duchu preto Peking vnímal aj udalosti v Poľsku v roku 1981 a neskôr. V tejto súvislosti je charakteristické, že čínska strana sa k situácii v Poľsku nijako nevyjadrila ani počas návštevy W. Jaruzelského v Pekingu v roku 1986. On sám však nezabudol kritizovať čínsko-americké spojenectvo, ktoré vybudovali Kissinger a spol.
Podľa spomienok Vadima Medvedeva “sa Jaruzelski pýtal Teng Xiaopinga:
“Ako to možno pochopiť: Američania vám v podstate zobrali Taiwan, časť vášho vlastného územia, a vy to nepovažujete za prekážku v politických vzťahoch s nimi, akceptujete amerických lídrov, vrátane takého reakcionára, akým je Weinberger, a rozvíjate hospodárske a dokonca vojenské vzťahy s USA? Ale situáciu v Kampučii, ktorá je od Číny vzdialená tisíc kilometrov a ku ktorej nemá Sovietsky zväz žiadny priamy vzťah, vykresľujete ako prekážku politických vzťahov so ZSSR a KSSZ?” Čínski predstavitelia nemohli proti tejto formulácii otázky v podstate nič namietať.”
V Havane bola vyjadrená oficiálna podpora stannému právu v Poľsku. Tento postoj bol spôsobený “polovojenskou” situáciou na Kube, ktorú Američania prijali v rámci prísnej politickej a hospodárskej blokády od roku 1960. Vietnamské vedenie sa v roku 1981 obmedzilo na niekoľko publikácií vo svojich ústredných médiách o pochopení dôvodov zavedenia vojnového stavu v ČĽR. A v médiách susedného Laosu (socialistického od roku 1975) sa objavila len správa Poľskej agentúry Prasowa o zavedení stanného práva. Naopak, bezbrehou kritikou Jaruzelského politiky (ako aj jeho predchodcov od roku 1956) a úlohy ZSSR v “poľskej kríze” oplývalo (doslova) vedenie Albánska Envera Hodžu. Tirana oficiálne vyhlásila, že zavedenie vojnového stavu v Poľsku bolo zámerným krokomom Varšavy a Moskvy na stimuláciu prozápadnej opozície s cieľom následnej likvidácie PĽR a PORP. Aktívne kritizoval aj politiku Varšavy, ktorá si “čoraz viac požičiava od Západu za úmyselného prispenia sovietskych revizionistov a pekinských podrazákov”.
Z pochopiteľných dôvodov však takéto konšpiračné hodnotenia ostávali zámerne na okraji záujmu. Celkovo, podľa zásady “vlastná košeľa je bližšie k telu”, sa zahraničné socialistické krajiny nemohli a pravdepodobne ani nesnažili ovplyvniť vývoj situácie v PĽR po zavedení vojnového stavu. V neposlednom rade, ako už bolo spomenuté, aj z dôvodu rastúcich obáv ich predstaviteľov z možného “exportu” spoločensko-politickej nestability, ktorá Poľsko zachvátila v rokoch 1980 – 1981. A ako dokazuje séria “zamatových revolúcií” z konca 80. rokov na pozadí postupného rozpadu Gorbačovovho ZSSR (a v Rumunsku dokonca krvavé povstanie s rýchlou popravou Ceausesca a jeho manželky), takéto obavy vôbec neboli neopodstatnené. Ale zanikajúca Varšavská zmluva “hybridnej” (ako by sme to dnes povedali) expanzie kolektívneho Západu nemohla nič podstatné rozvinúť. Zdá sa, že toto poučenie je aktuálne aj dnes po vyše 40 rokov od poľských udalostí a 30 rokov od rozpadu ZSSR, keď bezbrehý expanzionizmus západného spoločenstva rozohráva ďalšiu eskaláciu v Európe ukrajinsko-poľsko-baltským “hrotom kopije”.
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
