Aktuality, História,

Krajiny, ktoré zabili desiatky miliónov ľudí, by nemali mať nárok na stále miesto v BR OSN

---

“Je mimoriadne znepokojujúce, že Nemecko, Taliansko a Japonsko minulý rok po prvýkrát hlasovali proti rezolúcii VZ OSN o neprípustnosti glorifikácie nacizmu,” povedal ruský minister zahraničných vecí. – Táto nešťastná skutočnosť spochybňuje úprimnosť pokánia týchto štátov za masové zločiny proti ľudskosti počas druhej svetovej vojny a je v rozpore s podmienkami, za ktorých boli prijaté za riadnych členov OSN.”

 

Lavrov dodal, že Rusko nalieha, aby sa týmto “metamorfózam”, ktoré sú v rozpore s postojom väčšiny sveta a zásadami Charty OSN, venovala osobitná pozornosť. Ruský minister zahraničných vecí pripomenul, že OSN vznikla na základe výsledkov druhej svetovej vojny a akékoľvek pokusy o revíziu týchto výsledkov podkopávajú základy svetovej organizácie.

“Ako predstaviteľ krajiny, ktorá rozhodujúcim spôsobom prispela k porážke fašizmu a japonského militarizmu, by som chcel upozorniť na taký očividný jav, akým je rehabilitácia nacistov a kolaborantov vo viacerých európskych krajinách, predovšetkým na Ukrajine a v pobaltských štátoch,” povedal.

 

Treba poznamenať, že predtým sa “nové Rusko” vyhýbalo zmienke o prínose Sovietskeho zväzu a víťaznej Červenej armády k porážke japonského militarizmu, pretože nechcelo “uraziť Japoncov”, s ktorými pripravovalo nevhodnú dohodu o odovzdaní Kurilských ostrovov výmenou za “finančnú a hospodársku pomoc”. V tejto súvislosti neprekvapuje, že japonské úrady, historici a masmédiá sa podobne ako v 30. – 40. rokoch minulého storočia snažia presvedčiť súčasnú generáciu Japoncov a iných národov, že cieľom vojny nebolo zabrať územia a prírodné zdroje okupovaných krajín, ale bojovať proti nebezpečenstvu šírenia komunizmu.

 

Bloky najagresívnejších mocností sveta – Nemecka, Japonska a Talianska – vytvorené v rokoch 1936 a 1940, ktoré mali zjednotiť vojenské úsilie týchto štátov pri dobývaní sveta a rozdeliť ho na sféry vplyvu, sa v Japonsku prezentujú ako politické. Hlavným objektom vojny a zotročenia bolo Rusko. Napriek nadviazaniu diplomatických vzťahov medzi Japonskom a ZSSR v roku 1925 ministerstvo vojny a generálny štáb armády Krajiny vychádzajúceho slnka pokračovali vo vypracovávaní strategických plánov na vojnu proti Sovietskemu zväzu a pripravovali na ňu vojenské jednotky. Cieľom vojny bolo zmocniť sa sovietskeho Ďalekého východu a Sibíri, začleniť tieto rozsiahle územia do koloniálnej ríše Japonska pokrývajúcej polovicu sveta, ktorá sa nazývala “Sféra odporu vo Veľkej východnej Ázii”. Za dôležitú diplomatickú úlohu Tokia bolo vyhlásené hľadanie spojencov, ktorí by mohli spútať sovietske vojská v Európe a zabrániť ich použitiu vo vojne s Japonskom.

 

Po nástupe Hitlerovho vedenia k moci v Nemecku začalo Tokio okamžite vytvárať spôsoby zbližovania s nacistickým režimom nastoleným v Ríši. Už vo februári – marci 1933, po vystúpení Japonska zo Spoločnosti národov na protest proti neuznaniu ozbrojeného obsadenia severovýchodnej Číny japonskou armádou touto medzinárodnou organizáciou, navštívil Berlín vedúci japonskej delegácie Yosuke Matsuoka. Tam vo verejnom prejave označil Nemecko za “jedinú krajinu s toľkými historickými paralelami s Japonskom, ktorá tiež bojuje o svoje miesto vo svete”. Hitlerovo Nemecko považovalo Japonsko za spojenca schopného vytvoriť druhý front proti ZSSR na Ďalekom východe. Udalosťou, ktorá znamenala začiatok kvalitatívne novej etapy vo vývoji protisovietskej politiky Tokia a Berlína, bolo uzavretie japonsko-nemeckého protikominternového paktu 25. novembra 1936.

 

Ako uviedol tokijský tribunál pre hlavných japonských vojnových zločincov, tento pakt “svojím hrotom je namierený proti Zväzu sovietskych socialistických republík”. V druhom článku tajnej prílohy k Antikominternovému paktu sa uvádzalo: “Zmluvné strany sa zaväzujú, že počas trvania tejto dohody bez vzájomného súhlasu neuzavrú so Zväzom sovietskych socialistických republík žiadne politické zmluvy, ktoré by boli v rozpore s duchom tejto dohody.” V deň podpísania Antikominternového paktu japonský minister zahraničných vecí Hachiro Arita na zasadnutí Tajnej rady cisára, ktorá pakt schválila, povedal:

“Odteraz si Rusko musí uvedomiť, že musí čeliť Nemecku a Japonsku.”

 

Po získaní mocných spojencov v Európe začali japonské vojenské kruhy, ktoré v krajine posilňovali svoj vplyv, 7. júla 1937 vojnu proti celej Číne, ktorej dobytie bolo nevyhnutné, aby v budúcej vojne proti ZSSR malo Japonsko “v tyle 500-miliónovú Čínu, ktorá mala stáť za japonskými samurajmi ako pracovný prápor”. Faktor existencie spojenectva s Nemeckom a Talianskom sa bral do úvahy, keď velenie japonskej armády vyprovokovalo v lete 1938 krvavý incident na sovietsko-mandžuských hraniciach pri jazere Chasan a potom od jari 1939 lokálnu vojnu v Mongolskej ľudovej republike v oblasti rieky Chalchin-Gol. Porážka japonských vojsk v rozpútaných “pohraničných incidentoch” prinútila Tokio zmeniť ideologický pakt s európskymi agresormi namierený proti ZSSR na vojensko-politickú dohodu.

 

Zástupcovia Nemecka, Talianska a Japonska podpísali 27. septembra 1940 v Berlíne pakt o politickom a vojensko-ekonomickom spojenectve na 10 rokov. Hoci oficiálne sa tento dokument nazýval Pakt troch mocností, je známejší ako Pakt troch mocností. Hlavné články paktu zneli takto: Článok 1. Japonsko uznáva a rešpektuje vedúcu úlohu Nemecka a Talianska pri vytváraní nového poriadku v Európe; čl. 2. Nemecko a Taliansko uznávajú a rešpektujú vedúcu úlohu Japonska pri vytváraní nového poriadku vo východnej Ázii; čl. 3. Nemecko, Taliansko a Japonsko sa zaväzujú, že sa budú navzájom podporovať všetkými politickými, hospodárskymi a vojenskými prostriedkami v prípade, že jedna z troch zmluvných strán bude napadnutá ktoroukoľvek mocnosťou, ktorá sa v súčasnosti nezúčastňuje na európskej vojne a čínsko-japonskom konflikte.

 

Na jeseň 1940 boli takýmito nezúčastnenými mocnosťami len ZSSR a USA. Tretí článok paktu preto stanovil spoločnú vojenskú akciu v prípade, že by sa jedna zo zmluvných strán ocitla vo vojne so ZSSR alebo USA. Snaha prezentovať pakt ako “obranný”, uzavretý pre prípad, že “jedna z troch zmluvných strán bude napadnutá”, sotva mohla niekoho zmiasť. Už v októbri 1938 napísal taliansky fašistický vodca Benito Mussolini Hitlerovi:

“Nesmieme uzavrieť čisto obranné spojenectvo. Nie je to potrebné, pretože nikto nepomýšľa na útok na totalitné štáty. Musíme uzavrieť spojenectvo, aby sme prekreslili geografickú mapu sveta. Na tento účel je potrebné načrtnúť ciele a predmety dobývania.”

 

V japonskom návrhu paktu sa výslovne uvádzalo, že vyjednávači by mali “vypracovať opatrenia pre prípad, že by Japonsko alebo Nemecko vstúpili do vojny so Sovietskym zväzom”. Počas rokovaní 7. septembra 1940 Matsuoka, ktorý sa stal japonským ministrom zahraničných vecí, povedal japonzástupcovi Heinrichovi Stamerovi:

“Musíme pochopiť, že po skončení vojny v Európe zostane Rusko veľmocou. To bude predstavovať hrozbu pre nový poriadok vo východnej Ázii. Japonsko a Nemecko musia stáť pri sebe a musia vypracovať spoločnú politiku proti RuSku.” S týmto názorom sa plne stotožnili aj ostatné strany paktu. Ribbentrop pri vysvetľovaní podstaty Trojspolku povedal:

“Táto palica bude mať dva konce – proti Rusku a proti Amerike.” Taliansky minister zahraničných vecí Ciano pochyboval o účelnosti označenia Spojených štátov za protivníka a označil protisovietsku orientáciu paktu za “veľmi dobrú”.

 

Treba poznamenať, že Japonsko bolo v predvojnových a vojnových rokoch ideologicky veľmi blízke nacistickému Nemecku. Podobne ako Hitler a jeho “národnosocialistická strana”, aj japonskí politickí a vojenskí vodcovia boli presvedčení rasisti a nacisti. Zavádzajúc v krajine ideológiu božského pôvodu Japoncov, vládnuce kruhy cisárskeho Japonska považovali ostatné národy za ľudí druhej alebo dokonca tretej kategórie, ktorým by mal vládnuť “posvätný národ Jamato”. Preto sa masakre medzi národmi okupovaných krajín, ktoré s nimi zaobchádzali nie ako s ľuďmi, ale ako so zvieratami, nepovažovali za zločiny. Takéto zaobchádzanie čakalo aj národy Sovietskeho zväzu, ktorý mal byť na konci vojny rozdelený medzi Nemecko a Japonsko. Tu je len niekoľko úryvkov z japonských dokumentov z tých čias, ktoré boli predložené Tokijskému tribunálu.

 

V lete 1941, súbežne s realizáciou plánu prípravy a vedenia vojny proti ZSSR “Kantokuen”, Japonsko vypracovalo podrobný plán okupácie sovietskeho Ďalekého východu a Sibíri. Na vypracovaní tohto plánu sa podieľalo niekoľko japonských vládnych organizácií. Najpodrobnejšie imperialistické zámery krajiny vychádzajúceho slnka boli načrtnuté v dokumentoch “Návrh opatrení na vybudovanie sféry odporu vo Veľkej východnej Ázii” a “Počiatočný projekt vytvorenia sféry odporu vo Veľkej východnej Ázii”.

 

Budúca japonská koloniálna ríša bola ohraničená Tichým oceánom, Strednou Áziou a Indickým oceánom. Všetky krajiny, krajiny, národy a zdroje tohto rozsiahleho regiónu mali byť zjednotené pod japonskou vládou. Koloniálna ríša bola rozdelená na dve hlavné zóny, centrálnu a okrajovú. Centrálna zóna zahŕňala Mandžusko, severnú Čínu, dolný tok rieky Jang-c’-ťiang a Primorskú oblasť ZSSR. Periférna zóna zahŕňala východnú Sibír, zvyšok Číny, Indočínu, južné moria, ako aj Austráliu a Indiu. Japonsko tieto plány neskrývalo.

 

Tak v novinách “Taiyo Dainippon” z 5. januára 1942 otvorene načrtlo plány kolonizátorov: “Chcel by som si myslieť, že sféra Veľkej východnej Ázie bude zahŕňať tieto krajiny: Japonsko, Mandžukuo-Go, Čínu, ruský Ďaleký východ, francúzsku Indočínu, Barmu, Malajsko, holandskú Indiu, britskú Východnú Indiu, Indiu, Afganistan, Austráliu, Nový Zéland, Havaj, Filipíny, ostrovy v Tichom a Indickom oceáne… Územia národov, ktoré sa nemôžu tešiť nezávislosti, a územia dôležité z vojenského hľadiska sa stanú úplne našim vlastníctvom.”

 

Japonské vládnuce kruhy sa obávali, že po obsadení európskej časti ZSSR by sa Hitlerovo vedenie a nemecký veľkopodnik mohli presunúť ďalej na východ. V tejto súvislosti bola stanovená úloha dosiahnuť za každú cenu súhlas Nemecka so začlenením sovietskeho Ďalekého východu a Sibíri do japonského impéria. V dokumente “Plán administratívneho riadenia oblastí Veľkej východnej Ázie” z decembra 1941 sa uvádzalo: “Budúcnosť sovietskych území by sa mala určiť na základe japonskonemeckej dohody… Primorsko však bude pripojené k územiu ríše a oblasti hraničiace s Mandžuskom by mali byť pod jej vplyvom. Správa sibírskej železnice bude úplne podriadená Japonsku a Nemecku. Omsk sa má stať miestom vymedzenia kontrolných zón”.

 

Japonské plány okupačného režimu na zabraných sovietskych územiach Sibíri a Ďalekého východu boli prejavom chamtivých ambícií veľkokapitálu, ktorý považoval vytvorenú “sféru spoluprosperity” a krajiny a národy v nej za objekt nemilosrdného vykorisťovania. Konkrétne stanovili:

“Východná Sibír patrí k tej časti krajín, ktoré by z geopolitických dôvodov mali byť prirodzene zahrnuté do sféry Veľkej východnej Ázie… Okrem toho existujú hlboké ekonomické argumenty týkajúce sa východnej časti ZSSR”. Popri metódach okupácie si programy stanovili “zrušiť komunistický systém, obnoviť súkromné vlastníctvo, úplne vykoreniť komunistický politický systém, zakázať všetky politické organizácie a politické hnutia”, ako aj “všetky komunistické publikácie, hry, filmy, piesne a podobne”. Predpokladalo sa, že sa všade rozšíri pravoslávie a lamaizmus a “vykonajú sa príslušné zmeny v týchto náboženských systémoch”. Politické aktivity náboženských združení neboli povolené.

 

Základné princípy japonského okupačného režimu na území Sovietskeho zväzu boli načrtnuté v tajnom dokumente “Súhrnné výskumné poznámky za rok 1943” v časti “Opatrenia pre správu Sibíri”. V priebehu okupácie sa plánovalo masové vyhladzovanie sovietskeho obyvateľstva a premena tých, ktorí prežili, na nútenú pracovnú silu. Bolo predpísané “použiť prísne reálnu silu, bez toho, aby sme sa znížili k takzvanej zásade umiernenosti”. Zároveň bola výslovne stanovená úloha fyzicky “zlikvidovať komunistov a iné osoby, ktoré v minulosti tvorili vládnuci poriadok”, a využiť pracovnú silu obyvateľstva okupovaných území najmä na ťažké práce v baniach. Pre porovnanie uvádzame výňatok z Hitlerovho programu “oslobodenia životného priestoru pre Nemcov” – plánu “Ost”. Hitler oznámil, že nadchádzajúca vojna proti ZSSR bude “bojom dvoch ideológií” s “použitím najbrutálnejšieho násilia”, že v tejto vojne bude potrebné poraziť nielen Červenú armádu, ale aj “mechanizmus riadenia” ZSSR, “zničiť komisárov a komunistickú inteligenciu”, funkcionárov, a tak zničiť “svetonázorové väzby” ruského ľudu.

 

Plány japonského okupačného režimu pre okupované oblasti ZSSR mali podobne ako nemecké plány výrazné rasistické zafarbenie. Jeden z dokumentov požadoval “opatrenia na zabránenie koncentrácie Slovanov vyhnaných z európskej časti Ruska na Sibíri”. Zdôrazňoval sa význam propagandy myšlienok o výlučnosti a nadradenosti japonského národa, jeho práva viesť porobené národy medzi obyvateľstvom okupovaných oblastí. Za týmto účelom sa požadovalo “zlikvidovať doterajšie protijaponské názory a vniesť do povedomia myšlienky a reálne fakty o sfére spoluvládnutia Veľkej východnej Ázie, v centre, ktorej sa nachádza Japonsko”. Obsah plánov na zavedeníe okupačného režimu na sovietskom území jasne ukazuje, že militaristické vedenie Japonska neplánovalo “obrannú vojnu proti nebezpečenstvu boľševizmu”, ako zdôrazňovala japonská propaganda, ale nevyprovokovanú agresiu, ktorá bola dôležitou súčasťou rozsiahleho programu boja japonského imperializmu za nadvládu vo svete.

 

Vzhľadom na uvedené je načase upustiť od pojmu “militaristické Japonsko” a nahradiť ho pojmom “nacistické Japonsko”, pretože práve nacizmus a propaganda rasovej nadradenosti boli základom ideológie tejto krajiny v predvojnových a vojnových rokoch. Súčasní vládcovia krajiny vychádzajúceho slnka, ktorí si to zrejme uvedomujú, nie sú ochotní podpísať protinacistické rezolúcie. Synovia národa Jamato totiž nikdy úprimne neľutovali obludné dôsledky tejto ideológie…..

Anatolij Koškin

*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.

Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

Zdieľajte článok