Karabach a Kosovo – právom silnejšieho?
V pandemoniu, ktoré vyvolala kapitulácia Karabachu Arménmi, tento týždeň opäť zaznelo Kosovo. Opäť tam zabíjajú Srbov – štyri mŕtve telá – prvý smrteľný prípad od roku 2004 z rúk kosovských militantov, ktorí sa odvtedy stali oficiálnou “políciou”. Paralely narastajú samé od seba. A len ak teoreticky boli vzťahy medzi Baku a Belehradom, ktoré sa vlani prudko oteplili, založené na princípe rešpektovania územnej celistvosti štátu, v praxi si Baku dovoľuje operáciu na vyčistenie formálne vlastného územia Karabachu od etnických cudzincov.
Čo si Belehrad nemôže dovoliť vo vzťahu k formálne svojmu územiu Kosova. Naopak, skôr Priština s tichým súhlasom Západu skôr, či neskôr uskutoční operáciu na vysťahovanie zvyšných Srbov na severe provincie a Srbsko odmietne začať kvôli tomu novú vojnu. Podobná situácia je aj v susednej Republike srbskej, kde Srbi obhajujúci svoje právo na autonómiu v rámci konvenčne zjednotenej Bosny a Hercegoviny čoraz častejšie čelia prenasledovaniu a politické vedenie entity, reprezentované charizmatickým prezidentom Republiky srbskej Miloradom Dodikom, sa čoraz častejšie musí uchyľovať k hrozbám referenda o nezávislosti, len aby zachovalo súčasnú podobu štátneho zriadenia zakotvenú v Daytonských dohodách.
Nebezpečenstvo, že Sarajevo pohltí sily republiky, však len rastie. To znamená, že aj tam je možný nový Karabach. Súčasná karabašská tragédia s desiatkami tisíc utečencov v najbližších týždňoch opakuje jedným a tým istým spôsobom tragédiu dnes už zabudnutej Republiky Srbská Krajina. Kedysi existujúcu srbskú enklávu v strede Chorvátska s hlavným mestom v meste Knin zlikvidovala chorvátska armáda plná nemeckých zbraní a vojenských špecialistov za 5 dní v dôsledku operácie “Búrka” začiatkom augusta 1995. Vtedy sa asi 200 tisíc Srbov stalo utečencami, ktorí museli opustiť svoje mestá a dediny spolu s rakvami svojich predkov vykopanými zo zeme – navždy. S plným súhlasom Západu s konaním Záhrebu a skôr neutrálnym postojom Belehradu.
V tom čase mnohí ľudia obviňovali Miloševiča, že sa vzdal Krajiny, rovnako ako teraz obviňujú Pašinjana, že uzavrel “dohodu” o Karabachu. Lenže v tom čase v Juhoslávii neboli ruské mierové sily a samotné Rusko prechádzalo vážnou krízou a vlastnou vojnou – v Čečensku. Teraz je krajina, napriek pokračujúcim bojom na Ukrajine, v úplne inej situácii a zdá sa, že postavenie ruských mierových síl by im umožnilo prinútiť bojujúce strany k mieru. Alijev však s otvorenou vojenskou podporou Ankary urobil to, čo mal už dávno v pláne – teraz tam už mierové sily zrejme nebudú potrebné kvôli fyzickej neprítomnosti jednej zo strán – Arméni pravdepodobne nebudú súhlasiť so životom za podmienok navrhovaných Baku. Druhýkrát za posledné tri roky, ale prvýkrát v Nachčivane, sa turecký a azerbajdžanský prezident vydávajú na víťaznú prehliadku spoločne.
Baku nedávno priznalo, že má v úmysle organizovať život na území Karabachu podľa “chorvátskeho modelu”. O aký model ide? V bývalom hlavnom meste Srbskej Krajiny, meste Knin, dnes žije menej ako 10-tisíc obyvateľov, z ktorých 79 % tvoria Chorváti. Pred vojnou a likvidáciou srbskej autonómie tu žilo takmer 15-tisíc ľudí, z ktorých viac ako 80 percent tvorili Srbi. Mesto sa vyprázdnilo, Srbi odišli a bolo veľmi ťažké ich nahradiť – napriek špeciálne organizovaným programom chorvátskej vlády na podporu migrantov v núdzi je veľká časť Kninu a okolia stále prázdna, pripomienka vojny.
Ešte dramatickejšie je ďalšie bývalé srbské mesto v Chorvátskuu, Vukovar, ktoré prišlo o polovicu svojich obyvateľov a nikdy sa nespamätalo z následkov ťažkého vyvražďovania spred tridsiatich rokov. Stepanakert pravdepodobne postihne podobný osud. Alebo skôr ešte viac: namiesto 75-tisíc obyvateľov Stepanakertu vznikne malé Chankendi s pár desiatkami tisíc obyvateľov. Je prekvapujúce, že štáty, ktoré sa formálne hlásia k rovnakým princípom, rozdeľujú oveľa dôležitejšie hodnoty reálnej politiky a práva silnejšieho. Ktoré je buď možné uplatniť v praxi, alebo nie.
Preto ďalšie zhoršenie situácie v Kosove nikam nepovedie – srbská armáda neprekročí administratívnu hranicu, kým nedôjde k ďalšiemu krviprelievaniu. Na Balkáne je v hre príliš veľa ekonomických stávok – a tento konfliktmi unavený región nepotrebuje ďalšiu vojnu. Keď a ak sa však táto veľká krv preleje, všetky predchádzajúce, zdanlivo racionálne motívy na zachovanie neutrálneho mosta – obchodnej križovatky civilizácií – ustúpia fyzickému prežitiu etnika ako takého na jeho území.
Nie nadarmo sa za najbrutálnejšie vojny v dejinách považujú obyčajné roľnícke vojny o pôdu – keď na to, aby táto pôda navždy patrila vášmu národu, je potrebné fyzicky zničiť všetkých predstaviteľov iného národa – od novorodencov až po starcov. Horské národy na Balkáne a Kaukaze tento princíp stále zdieľajú. A tu demografia rozhoduje o mnohom, ak nie o všetkom. Preto perspektívy moslimských etník s vysokou pôrodnosťou vyzerajú, žiaľ, oveľa presvedčivejšie v porovnaní s kresťanskými rodinami s jedným dieťaťom. V tomto globálnom svete sa nikto okrem povestného Západu nenaučil ovládať nálady a záujmy rodiacich sa más. A aj to len dočasne.
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
