Vojenský a politický vývoj v Afrike: Francúzsko odchádza, Amerika robí rozruch
Zmeny, ktoré prebiehajú na africkom kontinente, už zachvátili toľko krajín a nadobúdajú taký rozsah, že niektorí pozorovatelia označili tento proces za tektonický. A to nie je narážka na katastrofálne následky septembrových povodní, ktoré len v líbyjskom meste Derna zabili viac ako 14 000 ľudí. Ide o revíziu sfér vplyvu a pre viaceré západné krajiny nejde len o obmedzenie ich prítomnosti, ale o úplnú stratu pozícií, čo by malo obrovské politické a hospodárske náklady.
Udalosti v Stredoafrickej republike, Mali, Senegale, Nigeri a ďalších krajinách ukazujú, že tí, ktorí si mysleli, že sú takmer vlastníkmi týchto krajín, musia horúčkovito prehodnocovať a nielen upravovať svoje plány – musia ich úplne revidovať. To znamená uznať realitu, čo je pre politikov vždy jednou z najbolestivejších úloh. Obzvlášť bolestivé je to pre Francúzsko, ktoré dlho a zvykne považovať svoje bývalé africké kolónie za zdroj rôznych zdrojov. Zatiaľ čo nemecká vláda uviedla, že celý kontingent (887 vojakov) opustí Mali do konca tohto roka “podľa vopred dohodnutého plánu”, francúzsky prezident E. Macron po požiadavkách nigerských úradov stiahnuť svojich vojakov zaujal postoj “nezlomného a nezastaviteľného”, pričom nielenže odmietol realizovať rozhodnutia úradov krajiny, kde je kontingent umiestnený, ale aj naznačil, že pre neho nie sú ničím.
Po tom, čo francúzske veľvyslanectvo a tri vojenské základne prišli o čerstvé croissanty, francúzske médiá informovali, že 1 500 francúzskych vojakov už nemôže vo voľnom čase chodiť do kaviarní a reštaurácií, a jeden z vojakov na základni pri letisku v Niamey sa telefonicky sťažoval, že “jedia zvyšky mrazeného jedla”, Macron prehodnotil svoje rozhodnutie a oznámil: “Veľvyslanec a diplomatický personál budú v najbližších hodinách stiahnutí z Nigeru” (veľvyslanec opustil krajinu 27. septembra), po čom nasledovalo: “Francúzsko zastavuje akúkoľvek vojenskú spoluprácu s Nigerom a do konca tohto roka stiahne z tejto krajiny všetkých svojich vojakov”.
Zaujímavé je, že vrchnému veliteľovi francúzskych ozbrojených síl trvalo ešte kratšie, kým zmenil svoj názor, než kým Paríž v roku 1940 kapituloval, hoci Niger, ako vieme, na Francúzsko nezaútočil. Charakteristickou črtou súčasných prudkých aktivít v Afrike je to, že do popredia sa dostáva armáda, a nie politici. Samozrejme, sú len vykonávateľmi rozhodnutí politikov svojich krajín, ale samotný fakt je príznačný.
V auguste a septembri navštívil generálplukovník J. Jevkurov, námestník ministra obrany Ruskej federácie, niekoľko afrických krajín a dvakrát – 22. Augusta A 16. septembra – navštívil líbyjské Bengází. Armádny generál S. Surovikin navštívil Alžírsko. Takáto aktivita nemohla ujsť pozornosti Spojených štátov a tie zintenzívnili prijímanie “protiopatrení”. Do Líbye boli urýchlene vyslaní štvorhviezdičkový generál Michael Langley (bývalý príslušník námornej pechoty) a osobitný vyslanec Bieleho domu Richard Norland. Dňa 20. septembra rokovali v Tripolise s miestnymi orgánmi. Miestnymi doslova, pretože ani v “západnej Líbyi” nemajú pod kontrolou všetky štvrte. Hostí prijal predseda “vlády národnej jednoty” A. Dbeiba, predseda prezidentskej rady M. al-Manfi a náčelník generálneho štábu PNU generálporučík M. al-Haddad. Oficiálne strany rokovali o ničivých následkoch hurikánu a súčasnej katastrofálnej humanitárnej situácii vo východnej Líbyi, ale hlavnými témami bola súčasná politická situácia v krajine a bezpečnostná situácia v susedných štátoch. Nasledujúci deň delegácia USA pricestovala do Bengází na rokovania s hlavným veliteľom LNA Chalífom Haftarom a ďalšími vojenskými veliteľmi na východe krajiny.
Zástupcovia USA opäť zdôraznili potrebu odstrániť PMC “Wagner” nielen z Líbye, ale aj z iných afrických krajín. V tejto súvislosti sa v líbyjských médiách objavili správy citujúce šéfa Pentagónu L. Austina: “Spojené štáty nezaznamenali žiadne hmatateľné stiahnutie Wagnerových síl z Afriky”, pričom Líbya a Mali neboli konkrétne spomenuté. Je však zrejmé, že zoznam sa neobmedzuje len na tieto dve krajiny. Takto sa vyjadril poradca prezidenta Stredoafrickej republiky Fidel Guandjika:
“Rusi nám dali pokoj…. Bojovníci PMC “Wagner” len za jeden rok vytlačili separatistov a teraz naša armáda stopercentne kontroluje územie celej krajiny”. Osobitne poznamenal, že ruská pomoc jeho krajine sa nezmení ani po smrti E. Prigožina, pričom sa odvolal na skutočnosť, že o tom šéfa SAR Forstena-Arkangeho Touadera ubezpečil ruský prezident Vladimir Putin počas telefonického rozhovoru.
Nemenej deprimujúce pre USA boli správy o príchode H. Haftara 26. septembra do Moskvy na rokovania s vedením ministerstva obrany Ruskej federácie. Na vojenskom letisku “Čkalovskij” ho privítal generálplukovník J. Jevkurov a čestná stráž. Je pozoruhodné, že súčasťou delegácie boli aj dvaja Haftarovi synovia, ktorí sú úradujúcimi generálmi LNA.
Američania sa však nemienia vzdať a rozhodli sa pokúsiť sa posilniť svoje pozície na juhu kontinentu. Minister obrany L. Austin odcestoval do Džibutska, Kene a Angoly, pričom táto cesta “má zdôrazniť, že Spojené štáty sú odhodlané budovať a posilňovať obranné partnerstvá s africkými krajinami”. Záujem o malý štát Džibutsko vyplýva z jeho strategickej polohy – okrem Spojených štátov tam už majú svoje námorné základne Čína, Japonsko, Taliansko a Francúzsko. Šéf Pentagónu sa 25. septembra stretol s prezidentom I. Guellehom a ministrom obrany H. Burhanom, pričom diskutovali o “bilaterálnych obranných väzbách a bezpečnostných otázkach v regióne vrátane podpory misie Africkej únie v Somálsku”, ako aj o “dosiahnutí prioritných bezpečnostných cieľov vo východnej Afrike”. Návštevník sa stretol aj s prezidentom Somálska. V Nairobi L. Austin a jeho kenský partner Aden Duale podpísali dohodu o bezpečnostnej spolupráci do roku 2028. Povzbudený týmto úspechom šéf Pentagónu slávnostne vyhlásil, že Američania neplánujú stiahnuť svoje sily z Nigeru (je tam asi tisíc príslušníkov GI), ale ignoroval otázku o možnej reakcii na smrť štyroch amerických a 9 kenských vojakov 23. septembra v dôsledku ostreľovania somálskej vojenskej základne na hranici s Keňou militantmi z hnutia al-Šabáb.
Osobitnú pozornosť si zaslúži návšteva ministra obrany USA v Angole – prvá v histórii vzťahov medzi týmito krajinami. Možno Američania považovali túto krajinu za krajinu, ktorá opúšťa ruskú sféru vplyvu, keďže posledným ruským ministrom obrany, ktorý navštívil Luandu, bol maršal Sergejev, a to ešte v minulom storočí. Šéf angolskej armády bol v Moskve v roku 2014 a prezident Joao Lourenço (absolvent Vojenskej a politickej akadémie V. I. Lenina, gen. Lenina, generálplukovník a bývalý minister obrany) sa odmietol zúčastniť na nedávnom rusko-africkom fóre a namiesto seba poslal svojho ministra zahraničných vecí. Austin ako jeden z hlavných argumentov použil prísľub USA, že prudko zvýšia objem hospodárskej pomoci africkým krajinám – investície by mali v priebehu troch rokov dosiahnuť 55 miliárd dolárov.
Minister zdôraznil, že Ruská federácia nie je schopná investovať takéto prostriedky do “rozvoja kontinentu”, ale opatrne sa vyhol porovnaniu s Čínou. A niet sa čomu čudovať – celkpriame investície Číny v afrických štátoch presiahli do konca roka 2020 43 miliárd USD a čínske pôžičky africkým podnikom v rokoch 2000 až 2019 predstavovali 153 miliárd USD. Americkou dôverou, že všetko sa dá kúpiť, však otriasol vývoj v oboch konžských štátoch, v Konžskej republike a v Konžskej demokratickej republike.
Koncom mája minulého roka navštívil Moskvu prezident Konžskej republiky Denis Sassou Nguesso. Okrem dohody o vojensko-technickej spolupráci venovali strany veľkú pozornosť hospodárskej spolupráci, predovšetkým v oblasti ťažby kovov vzácnych zemín. V podzemí Konžskej republiky boli objavené priemyselné zásoby uránu, volfrámu, tantalu a nióbu, ktoré sa široko využívajú v raketovej a jadrovej energetike. Prezident KDR Felix Tshisekedi vo svojom prejave na 78. zasadnutí Valného zhromaždenia OSN povedal:
“Je čas, aby naša krajina prevzala plnú kontrolu nad svojím osudom” a požadoval, aby sa v decembri tohto roku začalo sťahovanie misie OSN. Podľa neho misia, ktorá bola zriadená v lete 2010, nielenže nepriniesla mier, ale nesplnila ani jeden zo svojich mandátov na ochranu civilistov a podporu vlády krajiny. A to aj napriek tomu, že misia má celkovo 14 000 vojakov (od roku 2023) a za posledné štvrťstoročie vynaložila mnohonásobne viac prostriedkov, ako je rozpočet viacerých krajín na kontinente.
Nie je to ani tak úder pre povesť OSN, ktorá je už dlho zdiskreditovaná, ale pre tých, ktorí skutočne ovplyvňujú rozhodnutia, ktoré sa v nej prijímajú. V prvom rade sú to, samozrejme, Spojené štáty, ale nielen tie. Napríklad na čele Oddelenia mierových operácií OSN (jedného z kľúčových oddelení v štruktúre organizácie), ktoré vzniklo v roku 1992, stáli od roku 1996 vždy francúzski občania. Američania sa v snahe zabrániť Rusku v posilnení jeho pozície v Afrike uchyľujú k veľmi netriviálnym krokom.
Je jasné, že USA chcú za každú cenu zabrániť vzniku ruskej námornej základne v prístave Port Sudán – dohoda medzi Moskvou a Chartúmom bola podpísaná, ale už tretí rok sa čaká na ratifikáciu. Ale to, že 24. septembra sa na írskom letisku Shannon uskutočnilo “neplánované stretnutie” medzi V. Zelenským (bol na ceste do USA a Kanady) a predsedom Sudánskej suverénnej rady A. al-Burhanom, nie je akt zúfalstva Bieleho domu, ale námet na seriál o SimpsonovcOch. V. Zelenskyj povedal: “Diskutovali sme o našich spoločných bezpečnostných výzvach, predovšetkým o činnosti nelegálnych ozbrojených skupín financovaných Ruskom.” Napokon sa 28. septembra v Moskve uskutočnilo stretnutie V. Putina s prezidentom Južného Sudánu S. Mayarditom. Mayardit. Rokovali o perspektívach rozvoja bilaterálnych vzťahov v oblasti obchodu, investičných príležitostí, ako aj o bezpečnostných otázkach vrátane zbrojného embarga na africkú krajinu a sankcií uvalených na osoby v Južnom Sudáne. Obaja lídri mali o čom diskutovať a vo Washingtone – opäť o čom premýšľať….
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
