Zrelé strapce hnevu. Proletárske revolúcie boli len kvety
Pokles kvality vzdelania je súkromným príznakom všeobecnej krízy. Vzdelanie sa rúca od 60. rokov 20. storočia, od čias, ktoré niektorí na Západe nazývajú “svetovou študentskou revolúciou”. Výsledky sú žalostné. Stretol som sa s americkými študentmi z renomovaných univerzít, ktorí nikdy nepočuli mená ako Robespierre, Bismarck, Charles de Gaulle. Dejiny druhej svetovej vojny sa učia z románov a hraných filmov. Aj naši žiaci a študenti postupne degenerujú.
Vzdelávanie sa v modernom svete stáva prostriedkom na formovanie novej sociálnej stratifikácie. Veď práve vzdelanie v moderných podmienkach umožňuje odrezať celé segmenty spoločnosti od sociálneho koláča nielen v súčasnosti, ale aj v budúcnosti. Dnes pripravuje zajtrajších ignorantov, “informačných chudákov”, redukuje proces vzdelávania na drezúru – testové ohlupovanie, ktoré zbavuje ľudí toho hlavného – schopnosti klásť otázky a formulovať problémy. Analýza vzdelávania by mala zaujať jedno z hlavných miest v novej disciplíne, ktorá sa má vytvoriť – krízológii s jej praktickými odporúčaniami. Zatiaľ sa to deje len vo fantastických románoch.
Spomeňte si, ako v Asimovovom cykle Akadémia (“Nadácia”) matematik Seldon predpovedá, že o niekoľko desaťročí sa navonok prosperujúce galaktické impérium zrúti do krízy, ktorá bude trvať desaťtisíce rokov. Kríza je nevyhnutná, ale “doba temna” sa dá stlačiť na tisíc rokov, ak sa do praxe uvedie protikrízový “Seldonov plán”. Na realizáciu plánu sú vytvorené dve Akadémie na rôznych koncoch galaxie – explicitná a tajná, mnoho generácií vedcov-psychohistorikov, ktorí nakoniec vyvedú situáciu z krízy.
Lenin raz povedal, že pre nás je najdôležitejším z umení film. Parafrázujúc, dnes môžeme povedať: zo všetkých vied je pre nás najdôležitejšia krízológia, ktorá mala vzniknúť včera. Spomeňme si, kedy a v súvislosti s čím sa objavila ľavica a pravica, konzervatívci, liberáli a marxisti. Ľavica a pravica sa objavili v období Veľkej francúzskej revolúcie. Pokiaľ ide o ideológie, tie sa formovali po Veľkej francúzskej revolúcii. Jeden z jej hlavných výsledkov bol psychohistorický – spoločensky a politicky aktívna časť spoločnosti si uvedomila, že zmena je normálny, nevyhnutný a nezvratný fakt spoločenského života, či sa to niekomu páči, alebo nie. Nie náhodou sa v roku 1811 objavila termodynamika – prvá postklasická veda; v nej je na rozdiel od newtonovskej fyziky čas nezvratný (Arrow of Time).
V budúcnosti sa spoločenské projekty a prostriedky na ich dosiahnutie navrhovali s ohľadom na postoj k faktu zmeny. Tí, ktorým sa zmeny nepáčili a snažili sa ich spomaliť, zakonzervovať – konzervatívci; tí, ktorí vítali postupné, evolučné zmeny – liberáli; tí, ktorí uprednostňovali kvalitatívne zmeny – marxisti. Tak vznikli tri veľké ideológie moderny. Samozrejme, je to zjednodušený obraz, ale odráža to hlavné. Medzi liberálmi a marxistami bola dôležitá podobnosť – priaznivo vnímali samotný fakt zmeny, deštrukciu tradičných štruktúr a formovanie moderných, pričom ju interpretovali ako pokrok. To bol spoločný menovateľ liberálov aj marxistov.
Devätnáste storočie prešlo pod vlajkou pokroku, hoci na jeho konci sa objavil celkom hmatateľný nepokoj – stačí porovnať štyri najslávnejšie romány Julesa Verna napísané na prelome 60. A 70. rokov 19. storočia a štyri najslávnejšie romány H. G. Wellsa napísané v 90. rokoch 19. storočia. V predvojnovom a vojnovom období sa protipokrokové nálady zintenzívnili, hoci sa nestali dominantnými, a “slávnych tridsať rokov” (1945 – 1975) sa stalo triumfom pokrokových ideológií a teórií. Zdalo sa, že celý svet vstúpi do ríše pokroku: chudobné krajiny výrazne zmenšia rozdiely medzi nimi a bohatými. V samotných bohatých krajinách by sa navždy skoncovalo s chudobou, vedeckotechnický pokrok by zabezpečil nekonečný rast a sociálny pokrok. Osemdesiate a najmä deväťdesiate roky však tieto sny a nádeje zmarili. Vedecko-technická revolúcia (VTR), ktorej plody si, samozrejme, užívali krajiny jadra Kapsystému, dramaticky prehĺbila a naďalej prehlbuje rozdiely medzi rozvinutými a zaostalými krajinami. Väčšina z nich sa prepadá čoraz hlbšie do zaostalosti a chudoby – tentoraz bez akejkoľvek vyhliadky či nádeje na únik tam, “kde je čisto a jasno”.
Paradoxne to bol práve vedecko-technický pokrok poslednej štvrtiny dvadsiateho storočia, ktorý pochoval nádeje na sociálno-ekonomický pokrok. VTR a globalizácia na prelome XX. a XXI. storočia zohrali v spoločenskom usporiadaní sveta a v rovnováhe síl veľmi podobnú úlohu, akú v XVI. storočí zohral vznik európskeho (atlantického) svetového systému s jeho novou deľbou práce a vojenskou revolúciou. Posilnili silných a oslabili slabých, čím ich zbavili akejkoľvek nádeje na zlepšenie ich situácie. Už v osemdesiatych rokoch 19. storočia sa začali objavovať knihy s názvami ako “Koniec pokroku”, “fantasy” nahradila vedecká fantastiku (“sci-fi”). Začala sa zdôrazňovať úloha pravdepodobnosti, chaosu, náhodnosti a bifurkačných bodov vo vede. V roku 1979 sa prvýkrát v “treťom svete” uskutočnila revolúcia nielen pod marxistickými alebo aspoň ľavicovými zástavami, ale aj pod náboženskými, protiosvietenskými zástavami – chomejnícka moslimská revolúcia v Iráne. Ak sa na Blízkom východe rozvíja islamský fundamentalizmus, na Západe je to trhový fundamentalizmus.
V roku 1979 sa vo Veľkej Británii dostala k moci Thatcherová, živá predstaviteľka trhového fundamentalizmu, ktorý svojím spôsobom nie je o nič menším popretím geokultúry osvietenstva ako islamský fundamentalizmus. V roku 1991 sa rozpadá ZSSR a s ním aj veľký ľavicový progresívny moderný projekt a z pokroku sa vyfukuje ďalšia obrovská zóna. Od tohto momentu zostáva na svete len jedna verzia “pokroku” – kapitalistická anglosaská verzia, obmedzená na 15 – 20 % svetovej populácie a realizovaná na úkor zvyšných 80 – 85 %. Teraz, keď ZSSR zanikol, môže kapitalizmus opäť ukázať zuby – tak svojim “proletárom” a “stredným”, ako aj cudzincom. Najmä afroázijským a latinskoamerickým, ako to robil v 19. a na začiatku 20. storočia Pokrok hyperburžoázie, kozmokracie (D. Duclos) je pokrokom na kostiach 80 – 85 % svetovej populácie. Hovoríme teda o mase ľudí odsúdených stať sa surovinou v peci pokroku niekoho iného. Znamená to, že človek má poslušne vliezť do tejto pece?
História dáva na takúto logiku a pokrok jednoznačne zápornú odpoveď. Historické fakty ukazujú, napísal známy sociológ B. Moore, že zdroje ľudskej slobody a revolučného boja za ňu “nespočívajú len tam, kde ich videl Marx, v snahe tried uchopiť moc, ale možno v ešte väčšej miere v smrteľnom reve triedy, ktorú má predbehnúť príliv pokroku”. Neskorý kapitalizmus je v pohybe, vytláča zo systému veľkú časť priemyselného proletariátu a strednej triedy a vytvára tak nebezpečné nové triedy, ktoré by mohli tvoriť až 50 % obyvateľstva. Tie stoja proti vyššej triede nie na línii “kapitál – pracovná sila”, ale buď na línii “dôstojný život – nezaslúžený život”, alebo “život – neživot”. Politiku nahrádza biológia a ekonomiku morálka prežitia. To zasieva semená takého sociálneho hnevu, v porovnaní s ktorým sa proletárske revolúcie budú zdať ako kvety. Tým, že západná vrchnosť likviduje strednú triedu a rieši tak krátkodobé (v lepšom prípade strednodobé) politické problémy, vytvára si ešte vážnejšie dlhodobé problémy.
Po prvé, odstraňuje sa sociálny múr medzi vrcholom a spodkom. Po druhé, kapitalizmus kuje deštruktívnu antisystémovú silu. Okrem iného svedčí aj o strate pudu sebazáchovy značnej časti západnej vrchnosti. Táto strata je charakteristickým ukazovateľom období degradácie. Inými slovami, tvárou v tvár vlne neoliberálneho pokroku, ktorá hrozí pretriedením ľudstva a sociálnym vyradením väčšiny z neho, sa mnohé predchádzajúce spory a nezhody medzi ľavicou a pravicou stávajú minulosťou. V súčasnej dobe, v situácii ” dislokovaného storočia”, sú možné zásadne nové ideologické a politické kombinácie a konštrukcie, najmä ak sa nechceme nechať dislokovať spolu so storočím a dostať sa na bolestivý príjem.
Kapitál, ktorý dnes hlása slobodu bez rovnosti, multikulturalizmus a práva menšín (s cieľom ľahšie vytlačiť a odrezať nepotrebnú väčšinu zo “sociálneho sociálneho koláča”), ohrozuje kresťanstvo a európsku civilizáciu (či skôr to, čo z nej zostalo), bielu rasu, obrovskú časť ľudstva, sociosféru a biosféru. V tejto situácii sa “reakčný progresivizmus” môže stať ideologickou zbraňou tých, nad ktorými sa čoskoro uzavrú vlny neoliberálneho pokroku (a to sú najmä stredné a nižšie vrstvy – “zbytoční ľudia” moderného sveta). A najradikálnejšou “ľavicovou” stratégiou môže byť konzervatívna opozícia voči radikalizmu “neoliberálov” a “neokonzervatívcov”. Ide o to, aby kapitál nezničil demokratické inštitúcie, ktoré sa formovali v rokoch 1848 – 1968 a ktoré predstavujú systémovo-inštitucionálny rámec kapitalistickej spoločnosti. Zvyčajne sú tí, ktorí stoja v ceste zmene, pokroku, považovaní za reakcionárov, “pravičiarov”.
V súčasnej situácii je však “pokrok” zbraňou “pravice”, zbraňou mocných, ktorí sa snažia nahradiť bývalý vykorisťovateľský systém, ktorý im už nevyhovuje, novým, postkapitalistickým systémom, ktorý je oveľa brutálnejší, vykorisťovateľskejší a nehumánnejší. Spojenectvo konzervatívcov a marxistov, ako aj normálnych liberálov v rámci “reakčného progresivizmu” môže stáť v ceste demontáži demokratických inštitúcií. Nie náhodou som dal “ľavicu” a “pravicu” do úvodzoviek. Tak, ako je “reakčný progresivizmus” na druhej strane “ľavice” a “pravice”, tak sú aj “neokonzervatívci” so svojím “pokrokom” na druhej strane “ľavice – pravice”, teda v akejsi “ľavo-pravej” symbióze. Nie je náhoda, že takmer všetci neokonzervatívci sú bývalí “ľavičiari” a mnohí z nich sú extrémni “ľavičiari”, trockisti, ktorí neskôr prešli (alebo boli prevedení) “pravicovou” sitom školy Lea Straussa s jeho láskou k Platónovi, kastovným poriadkom atď (pripomína mi to spôsob “výroby”. (pripomína mi to spôsob, akým Tolkienovi Uruk-hai sa”vyrábali” v Isengarde).
Straussa a neokonzervatívcov zrejme najviac priťahovala myšlienka vlády vyššej kasty, akéhosi uzavretého rádu zasvätencov. Mimochodom, myšlienka, že svetu by mali vládnuť uzavreté tajné štruktúry a spolky, je vo vzduchu, či skôr sa v ňom cielene šíri, prostredníctvom kníh a filmov. Z nejakého dôvodu sa mi zdá, že templári, Da Vinciho kódexy, grály, Harry Potter (tu, ako sa domnievajú P. Obrazcov a S. Bateneva, pre kúzla a mágiu kúzla. Bateneva, sa za magickým a čarodejníckym sprievodom školy v Bradaviciach skrýva johanitský rád – Maltézsky rád) atď. – nie je len móda a nie je len využívanie trhového úspechu. Pomaly nás učia, že je normálne a správne, aby svet ovládali sily skryté pred masami, istí zasvätení. Najmä vtedy, keď je svet nepokojný. A zároveň je tu hojnosť katastrofických filmov.
Do masového vedomia sa vrhajú určité bloky – znaky – obrazy: katastrofy, tajné (uzavreté) organizácie ako formy vládnutia. Nie je to konšpiračná schéma, ale normálny obraz ideologicko-psychologickej (psychomentálnej) propagandy a spracovania, neurolingvistického programovania pomocou filmu a masovej literatúry. Mimochodom, o význame týchto foriem neustále hovoria neokonzervatívci. “Reakčný progresivizmus” (názov je podmienený) je adekvátnou odpoveďou týmto chlapcom: “Choď, otrávená oceľ, k svojmu cieľu”. Predtým, ako sa spojíme vo svetovej hre, musíme dobre pochopiť: s kým a za akých podmienok.
Ako povedal jeden veľký marxista s ruským špecifikom – Lenin – “skôr než sa zjednotíme, musíme sa rozdeliť”. Preto radšej postupujem podľa zásady iného veľkého marxistu s čínskym špecifikom – Mao Ce-tunga: “Rozísť sa, udrieť spoločne”. Prítomnosť spoločného nepriateľa nie je dôvodom na spájanie sa v extáze. Je potrebné podnikať. A spomeňte si na vetu Alexandra III. o tom, že priateľmi Ruska sú len jeho armáda a námorníctvo. S prihliadnutím na realitu XX-XXI. storočia treba pridať špeciálne služby. Musíme vybudovať nový systém spojenectiev, a to predpokladá jasnú víziu situácie, podriadenie krátkodobých cieľov dlhodobým, pripravenosť najvyššieho vedenia prinášať obete. Môže byť niektoré zo súčasných svetových mocenských centier dlhodobým spojencom Ruska? Sotva.
Zostáva nám teda hra protirečení. Tu je však dôležitý cieľ – pre čo? Kvôli krátkodobému ekonomickému zisku alebo obnoveniu moci? V podmienkach modernej vedecky intenzívnej výroby je 80 percent svetovej populácie zbytočných ľudí. Vo veľkej miere to platí pre špičku semiperiférnych a periférnych krajín. Tí z nich, ktorí si myslia, že z krízy odletia na Západ, riskujú. Najprv sa musia dostať na letisko. Po druhé, na Západe, len čo sa naskytne príležitosť, perifériu “Ostapobenderov” odtrhnú ako prútik.
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
