Aktuality, História,

Vládcovia svetového chaosu. Na vrchole sveta prebieha neľútostný boj

---

 

Preto dnes americkí analytici uvažujú: niektorí, ako Charles Kapchan a Adam Mount, navrhujú akési “autonómne riadenie” – presun časti amerických policajných a trestných funkcií, ktoré zabezpečujú globálnu akumuláciu kapitálu, na “pretoriánske štáty”. Iní, ako napríklad Niall Ferguson, varujú, že k zrúteniu amerického impéria by mohlo dôjsť veľmi rýchlo – zosuvom pôdy. Spojené štáty sa dnes podobajú na Rímsku ríšu z čias Trajána a Hadriána. V prvej polovici druhého storočia po Kr. Rímska ríša dosiahla obrovskú veľkosť a musela nielen zastaviť expanziu, ale najprv prejsť na strategickú obranu a zintenzívniť výstavbu obranných valov a potom začať opúšťať dobyté územia. Prešlo sto rokov a kríza v III. storočí n. l., po ktorej sa Rím a Rimania už nikdy nestali rovnakými – vixerunt; v XXI. storočí sú všetky procesy oveľa rýchlejšie – sto rokov sa môže pokojne zmestiť do 10 – 20.

 

Na prelome XX. a XXI. storočia informovaný a vnímavý americký analytik Chalmers Johnson vo svojej trilógii “Blowback”, “The sorrows of Empire” a “Nemesis: The last days of the American Republic” predpovedal, že v XXI. storočí dostane Amerika spätný úder za to, čo urobila v druhej polovici XX. storočia, a bude musieť odísť. A teraz USA skutočne odchádzajú (nie náhodou začal Hollywood nakrúcať filmy o légiách zabudnutých na periférii Rímskej ríše), a to aj z Blízkeho východu (t. j. zo severnej Afriky a juhozápadnej Ázie). Neodchádzajú však vo všeobecnosti, ale snažia sa zmeniť formu prítomnosti z priamej na nepriamu, z usporiadanej na chaotickú.

 

Geopolitika a geoekonómia, podobne ako príroda, neznášajú prázdnotu. Američanov môžu nahradiť konkurenti – Číňania, Západoeurópania, Rusi. Ako zabezpečiť, aby bývalá zóna kontroly neprešla k našim zaprisahaným priateľom? Je to možné? Je to možné. Na začiatku bolo slovo. A to slovo bolo “chaos” – samozrejme, kontrolovaný (zdravíme vývojárov zo Santa Fe Institute a podobných štruktúr). Zdá sa, že stratégia riadeného chaosu je presne to, čo si zvolili Američania. Prečo? Túto stratégiu už použili – a úspešne.

 

Stephen Mann, vysokopostavený americký predstaviteľ, pred niekoľkými rokmi úprimne priznal, že v 80. rokoch minulého storočia USA použili proti ZSSR stratégiu riadeného chaosu a prostriedkami jej realizácie boli trhové reformy a “demokracia” ako forma politickej modernizácie. Americká logika udalostí posledných desaťročí je nasledovná: ak nemôžete priamo obsadiť určité zóny a odísť z nich, potom v nich musíte, po prvé, vytvoriť chaos a podľa možnosti rozdrobiť veľké mocenské formácie na menšie; po druhé, zorganizovať nestabilitu.

 

Pred niekoľkými rokmi novinári zaviedli slovné spojenie “globálne kmene”, ktoré zahŕňalo Anglosasov (Angličanov a Američanov), židov (Izrael a globálnu židovskú diaspóru), Číňanov a Arabov. O Araboch mám pochybnosti, ale prvé tri kmene sú pomenované správne; ich počet by som znížilen na dva, keďže prvé dva “kmene” sa za posledné dve storočia úzko prepojili. “Kmeň” je však “kmeň”, ale reálnych zoskupení, štruktúr, ktoré vedú globálny boj o moc, informácie a zdroje, je viac, asi 10 – 15 – podľa počtu globálnych finančných tokov a ich kolektívnych kontrolórov. Globálnymi hráčmi nie sú, s výnimkou (možno zatiaľ s výnimkou) Číny-žiadne štáty, ale stabilné zoskupenia, sieťové štruktúry, organizácie rádového (ako aj neo- a kvázi-radového) typu.

 

Preto keď hovorím “Spojené štáty”, nemyslím tým štát USA, ale skôr USA ako zoskupenie nadnárodných korporácií a finančno-informačných štruktúr, ako zónu pôsobenia takýchto štruktúr – predovšetkým Federálneho rezervného systému. Domnievam sa, že národný štát USA sa nedožil ani dvoch rokov pred 200. výročím svojho vzniku: v dôsledku plazivého prevratu v rokoch 1963 – 1974, ktorý sa začal atentátom na Kennedyho (ktorý si vzal na mušku FED) a skončil impeachmentom Nixona, sa USA stali predovšetkým zoskupením nadnárodných korporácií, finančných oligarchií a ich nadnárodných štruktúr (napr. Trilaterálnej komisie). Je príznačné, že od roku 1976 až do zvolenia Trumpa nebol ani jeden prezident USA z východného pobrežia, všetci prezidenti boli buď z juhu, alebo zo západu a všetci boli úzko prepojení s nadnárodnými korporáciami .

 

Víťazstvo zoskupenia nadnárodných korporácií nad národným štátom je porážkou východného (atlantického) establishmentu USA. Moderný svet je tak organizovaný, že jedna štruktúra ako svetový hráč môže zastupovať niekoľko štátov (alebo vo všeobecnosti, ako Vatikán, nezastupuje žiadne konkrétne štáty) a jeden a ten istý štát môže byť zastúpený viacerými hráčmi patriacimi do rôznych nadnárodných zoskupení alebo rádov.

 

Z toho vyplýva, po prvé, rozvoj zásadne nových foriem skrytej zahraničnej politiky, ktoré sa výrazne líšia od skrytej politiky minulosti; po druhé, rozvoj skrytej “zahraničnej politiky” – tak je to v množnom čísle. Subjektmi skrytej zahraničnej politiky sú integrované zoskupenia nadnárodných korporácií, špeciálnych služieb, finančných, náboženských, informačných a akademických štruktúr rôznych krajín. Korporatokracia je na rozdiel od štátno-monopolnej buržoázie nadnárodná (supra-) a zároveň infranacionálna. Hráči svetovej platformy predstavujú rôzne sily – je to americký, anglo-holandský a židovský medzinárodný kapitál, je to Vatikán, staré a nové štruktúry rádového typu, rádovo-sieťové organizácie (napríklad takzvaná “Skupina”, ktorej základy položil Rhodes, stúpenec myšlienky anglo-amerického establishmentu; to, čo sa nazýva “Čierna internacionála”, ktorá sa zdá byť čoraz aktívnejšia). Ich ekonomickým integrátorom sú offshorové zóny od londýnskej City po Bahamy a ich politickým integrátorom sú kluby a komisie (Bilderberg, Trilaterála a tie, o ktorých ešte nevieme alebo len tušíme, že počítajú ako Urban Leverrier “vypočítal” Neptún).

 

Integrácia rôznych svetových (od 80. rokov 20. storočia globálnych) hráčov nevylučuje rozpory a ostré konflikty medzi nimi. Napríklad v rokoch 1929 – 1931 riaditeľ Anglickej centrálnej banky Montague Norman “uzavrel” Britské impérium (25 % svetového trhu) pred zvyškom sveta, čím zasadil vedomý a silný úder USA. Práve tento rozpor zohral obrovskú úlohu pri vypuknutí druhej svetovej vojny a viedol veľkú časť americkej elity k tomu, aby si za prioritu stanovila úlohu podkopať zničenie britského impéria. (Vrátane obdobia druhej svetovej vojny, nehovoriac o povojnovom období – Allen Dulles sa k tomu vyjadril jednoznačne – a zďaleka nebol jediný).

 

Štruktúry a zoskupenia, do ktorých sú páni svetovej hry organizovaní, vedú medzi sebou neľútostný boj, ale boj podľa určitých pravidiel. Aspoň doteraz to tak bolo. Zachovajú sa tieto pravidlá, keď sa boj o budúcnosť v krízových podmienkach nevyhnutne vyostrí? Existujú pochybnosti. Hlavným cieľom je vytvoriť nový svetový poriadok, v ktorom si súčasní “páni finančných kruhov” zachovajú svoju moc a privilégiá, zredukujú počet obyvateľov planéty a pokúsia sa zaviesť prísnu kontrolu kvázi kastového typu nad tými zvyšnými pomocou bankových kariet, zabudovaných biočipov, prípadne premenou na bytosti iného sociobiologického typu.

 

Problémy západnej elity sú čoraz vážnejšie. Formoval ju kapitalistický systém, éra kapitalizmu, kresťanstvo a európska civilizácia. Kapitalistická epocha sa však končí, kapitalizmus sa rozkladá, európska civilizácia sa zdá byť prežitá, biely človek, jej nositeľ, nereprodukuje svoj druh, katolicizmus sa zmenil na nábožensko-finančný Vatikán, biblický projekt ako prostriedok ovládania más prakticky nefunguje. Západná elita začína vykazovať známky nedostatočnosti a dokonca degenerácie à la Buddenbrokes, len namiesto štyroch generácií sú tu štyri storočia.

 

Inými slovami, v podmienkach krízy sa hra akoby začína odznova. Dokáže sa západná elita znovu vytvoriť v súlade s novými podmienkami, obnoviť sa a vytvoriť nové formy (seba)organizácie? Nové poznanie sveta a človeka ako psychohistorickú zbraň? Stredná Ázia môže v 21. storočí zohrávať osobitnú úlohu. Slová, ktoré o Afganistane kedysi vyslovil básnik Ikbal (“srdce Ázie”) a lord Curzon (“kapitánsky mostík Ázie”), sa naň dajú aplikovať aj dnes. Preto americký pokus vstúpiť do Afganistanu nie je náhodný. Ďalšia vec je, že Američania, podobne ako Rusi, sa nepoučili z britskej lekcie z histórie a strčili nos do krajiny, ktorá sa nie náhodou nazýva “cintorín impérií”.

 

V roku 2003, keď isté sily práve začínali vytvárať ohnisko nestability v Strednej Ázii, som v článku napísanom v ruštine a angličtine nazval túto novú úlohu regiónu “Stredná Ázia-2 centralita”. Pod “centralitou-1” som myslel obdobie od polovice druhého tisícročia pred Kristom (objavenie sa Indoeurópanov na svojich vozoch v oblasti severného Čierneho mora, ktoré spôsobilo krízu v 12. storočí pred Kristom a prevrátilo Stredomorie) do 13. – 14. storočia po Kristovi, keď mongolské výboje prevrátili celý Starý svet. Počas týchto troch tisícročí viedli veľké zmeny v Strednej Ázii, vznik tamojších nomádskych a polo nomádskych mocností a migrácie z východu na západ v konečnom dôsledku k reštrukturalizácii celého oikuménu.

 

V XVII-XVIII stor. Rusko a čchingská Čína stlačili Strednú Áziu do zovretia, čím výrazne obmedzili jej schopnosť ovplyvňovať svet alebo dokonca mať v ňom nejaký vážny význam. Rusko si dokázalo udržať svoju časť Strednej Ázie až do konca dvadsiateho storočia, ale po rozpade ZSSR začala Stredná Ázia opäť zohrávať vážnu úlohu vo svetovej geopolitike a geoekonomike (“centralita 2”), ale už nie ako zdroj zmien, ale ako geopolitická platforma na vytváranie problémov pre Irán, Rusko, Indiu a Čínu.

 

V súvislosti s novou centrálnou pozíciou Strednej Ázie budú zainteresované sily a štruktúry robiť všetko pre to, aby sa ohnisko nestability rozšírilo z “úzkej”, “malej” Strednej Ázie do Veľkej Strednej Ázie (Veľká Stredná Ázia zahŕňa okrem spomínaných aj iránsku provinciu Chorásán, indický Kašmír, Mongolsko, v Číne Tibet, Čching-chaj, Sin-ťiang-Ujgurský okres a Vnútorné Mongolsko), čím sa vytvoria problémy predovšetkým pre Čínu;

 

Po druhé, spojiť blízkovýchodné ohnisko nestability so stredoázijským, vytvoriť obrovský pás, oblúk, vír alebo, ak chcete, čiernu dieru chaosu v Starom svete, v Eurázii, aplikovať stratégiu organizovaného chaosu na Heartland. Parafrázujúc Mackindera môžeme povedať: kto dnes chaotizuje Heartland, chaotizuje celý svet, a tak ním manipuluje. Iná otázka je, či bude celý svet súhlasiť s tým, aby bol chaotizovaný?

 

Samozrejme, veľmajstrov svetovej šachovej hry je veľmi ťažké prekonať. Je však možné – celkom v duchu De Bonovho “laterálneho myslenia” – ísť aj opačným smerom, a to odstrániť figúrky zo šachovnice a zasiahnuť ľstivého veľmajstra samotnou šachovnicou. Adekvátna reakcia amatéra na profesionála! Nehovorím o tom, že po prvé, chaos vypúšťa z fľaše také gény, ktoré môžu zničiť majstra-šachistu. Po druhé, žiadny veľmajster nedokáže vypočítať všetky možnosti. Preto tento článok ukončím príkladom z dejín štátu, ktorým som začal – Rímskej ríše.

 

Rok 451. Rimania pod vedením svojho posledného veľkého generála Aecia a ich spojenci Vizigóti pod vedením Teodoricha (predobraz Tolkienovho kráľa Teodéna) bojovali proti Hunom v bitke na Katalaunských poliach (predobraz bitky na Pelinorských poliach z Pána prsteňov). Po prudkom daždi Attila ustúpil, ale na druhý deň Aecius v bitke nepokračoval. Vypočítal si perspektívu: Teodorich – spojenec nespoľahlivý a v budúcich prípadoch vrátane vnútrorománskeho Attilu môže byť užitočný. Aecius, zdá sa, vypočítal všetko – okrem jedného: nevedel, že cisár Valentinián III. už prikázal po návrate do Ríma ho zabiť. Kalkulujú Páni svetového chaosu s tým, že v lone ich spoločnosti, ako “mimozemšťania”, “mimozemšťanky”, v ľudskom organizme už dozrieva prichádzajúci Attila? A ako zistiť, či nevybuchne zvnútra, globalizátormi vytvorený Nový svetový poriadok chaosu v tej chvíli, keď sa bude zdať, že Nový svetový poriadok chaosu sa stáva skutočnosťou, čo?

Andrej Fursov

*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.

Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

Zdieľajte článok