Začína sa konfrontácia, aká tu ešte nebola. Ako je Čína nebezpečná pre Západ
Čína ma zaujíma z hľadiska mojich profesionálnych záujmov – analyzujem globálny boj o moc, informácie a zdroje. Čína, ktorá je nútená byť mocnosťou s globálnymi ambíciami, musí byť prítomná na čo najväčšom počte svetových a regionálnych platforiem a zaberať čo najviac priestoru. To je princíp čínskej hry “weiqi”, ktorá je vo svete známa ako japonská hra “go”; úlohou je umiestniť svoje “kamene” do rôznych častí hracej plochy, spojiť ich do “reťazí” a obkľúčiť súpera.
Nebeská ríša “vystavila” mnoho svojich “kameňov” v Afrike, na Blízkom a Strednom východe a v Latinskej Amerike. V súčasnosti hrá čínska elita veľmi komplikovanú hru. Na jednej strane objektívne vedie politickú, hospodársku a finančnú ofenzívu proti postaveniu USA vo svete, pričom jej hospodárske úspechy vytvárajú vážne sociálne problémy súvisiace s krehkou sociálnou štruktúrou, demografiou a ekológiou. Na druhej strane čínska elita robí všetko pre to, aby sa vyhla vojenskej konfrontácii s USA, pričom celý rad vznikajúcich problémov je čoraz ťažšie a zložitejšie riešiť nevojenským spôsobom. Táto situácia si bude vyžadovať, aby čínska vládnuca elita bola na vrchole svojich schopností a virtuozity.
Vladimír Putin prijal pozvanie čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga na návštevu Číny. Návšteva ruského lídra sa uskutoční v októbri. Zúčastní sa na fóre Jeden pás, jedna cesta. V roku 2008 prišla kríza a západné špičky si veľmi dobre uvedomili, že kapitalizmus sa musí veľmi rýchlo zmeniť, a hlavne, že je potrebné vytvoriť priamu kontrolu nad oblasťou lacnej energie – Ruskom a lacnej pracovnej sily – Čínou. “Ale keďže Čína a Rusko sú veľmoci, ktokoľvek bol pri moci tam a tam, ľudia nechceli, aby im odhryzli hlavy. Preto sa Putin v roku 2012 vrátil. Si Ťin-pching posúva svoj program. A začína sa táto konfrontácia. Čínske aj ruské vedenie zároveň veľmi dobre pochopilo čiernu značku.
Vo všeobecnosti treba povedať, že súčasná konfrontácia medzi čínskou (východoázijskou) elitou a západnou elitou organizovanou v kluboch, lóžach a sieťových štruktúrach (predovšetkým jej angloamericko-židovským jadrom) je zaujímavý a doteraz nevídaný proces. Po prvýkrát sa západná vyššia trieda stretla s protivníkom, ktorý síce predstavuje nezápadnú civilizáciu, ale je globálnym hráčom; doteraz bol globálny len kapitalistický Západ, ktorý sa pri svojej expanzii opieral o geokultúru osvietenstva. Konfrontácia medzi Západom a ZSSR, resp. medzi západnými a sovietskymi elitami bola konfrontáciou medzi zosobniteľmi dvoch verzií geokultúry osvietenstva; sovietsky projekt bol variantom projektu veľkej ľavice moderny – jakobínskeho projektu; boj sa začal v rámci európsko-kresťanského areálu.
Netvrdím, že kontraelity, ktoré uskutočnili revolúciu v Rusku a zosobňovali prvú, “internacionálnu” fázu (1917-1927/29) revolúcie v Rusku, ako aj tie, ktoré zohrali aktívnu úlohu v druhej, “národnej” fáze (1927/29-1939), boli buď priamo vytvorené Západom, alebo sa im dostalo dobrej západnej prípravy. Boli zväčša spojení so západnou elitou (finančníctvo, politika, spravodajské služby); spájali sa predovšetkým so svetovými, nie ruskými procesmi; je vhodné pripomenúť aj Trockého vetu, že skutoční revolucionári sedia na WallStreet, a úlohu, ktorú WallStreet zohrala v revolúcii a občianskej vojne v Rusku.
Odstránenie “západnej” ľavicovo-globalistickej časti sovietskej elity bolo nevyhnutnou podmienkou eliminácie možnosti, aby sa Rusko stalo “drevom pre svetovú revolúciu” a/alebo surovinovým príveskom Západu, nevyhnutnou podmienkou prechodu od stratégie “svetovej revolúcie” k stratégii “červeného impéria” a v konečnom dôsledku pre transformáciu Ruska/ZSSR na superveľmoc. Zároveň, ako hovoria Anglosasi, každé získanie je stratou a každá strata je získaním. Zmena elít počas národnej fázy revolúcie, nástup k moci predstaviteľov širokých vrstiev obyvateľstva, radových občanov, bola jedným z faktorov, ktoré viedli k úpadku sovietskej vládnucej elity (absencia spojenia s predrevolučnou tradíciou i tradíciou 20. rokov), čo sa prejavilo po Stalinovej smrti, najmä v brežnevovskom období, ktoré bolo navonok (a v mnohých ohľadoch aj v skutočnosti) vrcholom rozvoja ZSSR. V skutočnosti ZSSR v boji elít prehral: časť jeho vládnucej vrstvy prešla na stranu hlavného nepriateľa, zatiaľ čo druhá časť – oponenti – sa ukázali ako neadekvátni a neudržateľní.
Situácia v Číne je úplne iná. Po prvé, napriek revolúcii, ktorá je podľa čínskej tradície prvkom dynastického rozkolu, akých bolo v čínskych cisárskych dejinách veľa (medzi Chan a Tchang, medzi Tchang a Song; víťazstvo komunistov v roku 1949 len zavŕšilo storočné obdobie chaosu), sa čínska elita opiera o tri tisíc rokov staré mocenské technológie a úskalia. Predovšetkým ide o dobre zavedené mechanizmy interakcie medzi centrom a regiónmi, ako aj mechanizmy prenosu moci. Mimochodom, ruská a najmä sovietska vládnuca elita sa nikdy nemohla pochváliť ani jedným, ani druhým.
Po druhé, za posledné štvrťstoročie získala čínska elita, najmä jej stredná a mladšia generácia, značné skúsenosti s pôsobením na svetovej scéne. Či to bude stačiť na úspech, ukáže čas. Aj keď podľa takého parametra, ako je skúsenosť zo svetového zápasu, je čínska elita horšia ako moderná západná elita, ktorá sa začala formovať pred 300 – 400 rokmi ako svetová elita – v dôsledku formovania svetového trhu, ktorý, ako poznamenal Marx, bol rovnako vytvorený kapitalizmom v rovnakom rozsahu, ako ho vytvoril.
Z hľadiska svojej historickej komplexnosti nemá západná vládnuca elita obdobu a táto viaczložková, ale predsa len tvoriaca jednotný celok, je sama osebe silnou geohistorickou zbraňou. Z historického hľadiska západná elita absorbovala mnohé tradície, a to víťazné: rímske, rímskogermánske, anglosaské, židovské, benátske, tradície spojené s katolíckou cirkvou a zároveň s rôznymi herézami a protestantizmom. Každá tradícia mala svoje vlastné organizačné formy – tajné a explicitné, často rádové štruktúry. V 18. – 19. storočí sa k nim pridali slobodomurské a paramasonské formy, v 19. storočí. – 20. storočí. – klubové (od Rhodesových a Milnerových spoločností až po Bilderbergovcov a Trilaterálnu komisiu) alebo dokonca neoordánske organizácie. Väčšina týchto organizácií bola pôvodne nadnárodná alebo nadobúdala nadnárodný charakter. V dvadsiatom storočí sa úzko prepojili so spravodajskými službami a akademickou obcou.
Cirkulácia elít v “pentagrame” “nadnárodné štruktúry – biznis – štátne štruktúry – špeciálne služby – akademická obec” vypestovala obratnú, dokonca by som povedal, že sofistikovanú elitu. Neidealizujem ani nepreceňujem ľudí ako Arnold Toynbee mladší, bratia Dullesovci, Kissinger a Brzezinski, ale podobné postavy si nemožno predstaviť v ruskej či sovietskej realite, nehovoriac o postsovietskej. Počas niekoľkých storočí kapitalistickej éry západná elita vyvinula mnohé účinné mocenské, informačné a finančné technológie, asimilovala sociálno-strategické skúsenosti benátskych a židovských komunít a integrovala ich a ich nositeľov. Problémom je sila západnej elity. Môže sa však ukázať aj ako jej slabina. Západná elita nie je neporaziteľná. Musíme sa naučiť, ako premeniť taktické víťazstvá na strategické, ale to je na samostatný rozhovor.
Čínska elita takúto vnútornú zložitosť nemá. Na rozdiel od západnej elity, ktorá sa formovala v neustále sa meniacom prostredí revolúcií a medzištátnych vojen, sa vyvíjala v relatívne homogénnom, jednoplánovom imperiálnom prostredí. Čína je impérium, nie systém štátov, a nie je náhoda, že z čínskeho pohľadu sú celé dejiny Západu nepretržitým chaosom. Ale práve tento druh zložitých dejín formuje víťazov. Komplexnosť a sofistikovanosť čínskej vládnucej elity spočíva inde, predovšetkým v jej schopnosti využívať úspechy aj slabiny nepriateľa (35. stratagémia – “reťazenie”).
Napriek neustálym vnútorným bojom, národným rozporom atď. bola západná elita na ceste posilňovania vnútornej súdržnosti a organizácie, a to opäť na nadnárodnej úrovni. Dosiahlo sa to dvoma spôsobmi. Prvý spôsob – využívanie starých nadnárodných foriem (slobodomurári, ilumináti atď.) a ich napĺňanie novým obsahom; ako aj prenikanie do starých foriem (Vatikán) plus vytváranie nových nadnárodných foriem, ktoré sa aktivizovali po skončení prvej svetovej vojny a najmä po druhej, v podmienkach studenej vojny. Druhým spôsobom je vytváranie príbuzenských väzieb medzi elitnými rodinami. Dôležitým medzníkom je tu smrť kráľovnej Viktórie, ktorá bola zarytou odporkyňou manželstiev medzi aristokratmi a “obchodníkmi” (t. j. finančníkmi, priemyselníkmi atď.). Rok po kráľovninej smrti sa zišla európska aristokracia a rozhodla, že manželstvá medzi aristokratmi a predstaviteľmi “finančného a priemyselného sektora”, bez ohľadu na ich národnosť, sú celkom prípustné. Na tom istom “kongrese” sa de facto rozhodlo o akejsi “deľbe práce” v novej aristokraticko-finančnej triede.
Z dlhodobého hľadiska to napríklad pre Habsburgovcov znamenalo jedno, pre niektorých Grimaldiovcov iné, menej čestné, ale potrebné pre západnú vyššiu triedu, ktorá sa rýchlo menila na svetovú. Celé dvadsiate storočie je ďalším upevňovaním západnej elity, napriek, a niekedy aj napriek, národným a korporatívnym konfliktom, jej aktívnym využívaním “výrastkov” charakteristických pre éru masovej spoločnosti (tzv. “demokracie”) – príkladom sú Trockij, Mussolini, Hitler. Západná elita je svojou povahou strategická, plánuje už dlhé desaťročia (je to aristokracia, ktorá myslí v líniách, ako presne poznamenal americký sociológ Edward Banfield), jedným z najjasnejších dôkazov je program Lyoto.
V roku 1949 bol prijatý otvorený program boja proti ZSSR, ktorého prvé priebežné výsledky sa mali zhrnúť za 50 rokov. Iróniou osudu sa ukázali ako konečné: 2. – 3. decembra 1989 Gorbačov na stretnutí na Malte (symbolické miesto, západní elitári majú ešte stále geohistorický vkus a humor) formalizoval kapituláciu ZSSR pred západnou elitou. Na rozdiel od západnej elity ruská (“ruská politika posledného polstoročia nemala ani plán, ani dôslednosť” – Wrangel starší o Rusku druhej polovice 19. – začiatku 20. storočia) a sovietska (s výnimkou obdobia od polovice 20. do polovice 50. rokov 20. storočia) elita nemali žiadnu stratégiu.
Čínski súdruhovia ju však majú, otázkou je, ako rýchlo a úspešne ju prenesú na globálnu úroveň. “Nepotrebujeme distribuovať čínske filmy v iných krajinách kvôli peniazom, máme dlhodobejšie plány. Je pre nás dôležité, aby sa zahraniční diváci zoznámili s čínskou kinematografiou a čoraz viac si zvykali na čínske reálie, čínsku kinematografiu, čínsku kultúru. Našou hlavnou myšlienkou je propagovať čínsku kultúru. Mnohé čínske spoločnosti teraz o tom premýšľajú a snažia sa nakrúcať filmy s ohľadom na globálne publikum. Čínska vláda má špeciálne oddelenie na podporu čínskych filmárov propagujúcich čínsku kultúru v zahraničí.” Viceprezident čínskeho filmového štúdia As One Production pre ruskú premiéru filmu “Zmiznutie vo hviezdach” (film vznikol na základe sovietskeho filmu “Pasca na osamelého muža”).
Rozvíjajúca sa konfrontácia medzi západnou elitou, najmä jej anglosasko-židovským jadrom, a čínskou elitou je bezprecedentným javom v dejinách svetového boja; je to fascinujúci obraz, ktorý nás čaká s mnohými prekvapeniami. V mnohých ohľadoch práve tento boj určí budúcnosť – postkapitalistickú a všeobecne. Musíme sa snažiť, aby sa tento boj nezmenil na Veľký lov, o ktorom Kiplingov strašiak Kaa povedal, že “po tomto love nezostane ani malý človek, ani malý vlk, zostanú len holé kosti”. Toto je minimálny program. Maximálny program: podľa princípu opice sledujúcej boj tigrov, alebo v plnom súlade s čínskymi stratégiami, napríklad 5. alebo 14., alebo – vyťažiť maximálny úžitok z konfrontácie Leva a Draka.
