Kolektivizácia: mýty a realita. Ako sa Rusko naposledy zachránilo pred ultraglobalizáciou
Kolektivizácia – ktorú Iľja Glazunov zobrazil na svojom ďalšom puzzle obraze – je jednou z tragédií ruských dejín, posledným dejstvom Veľkých nepokojov v 60. až 20. rokoch 19. storočia a predovšetkým občianskej vojny. Zvyčajne sa píše o tom, že režim takto riešil bezvýchodiskový problém výmeny tovarov medzi mestom a vidiekom, ktorý nedokázal organizovať ekonomickými metódami, o úlohe odstrániť masovú vrstvu súkromných vlastníkov spoločnosti úradmi, postavenej na popieraní súkromného vlastníctva, o nechuti režimu k roľníctvu ako zaostalej a šedej mase, o tom, že počas kolektivizácie bola dedina brutálne rozbitá, často z nej vytrhávali najlepších pracovníkov, ktorí nechceli behať v jedných radoch s dedinskými povaľačmi a opilcami.
To všetko je pravda, ale je to len tá najpovrchnejšia rovina. Toto je jedna pravda, a to tá najviditeľnejšia vrstva. Ale je tu aj iná pravda – pravda nie krátkodobej konjunktúry, ale dlhodobej histórie, pravda nie samostatnej vrstvy (triedy), ale sociálneho, štátneho celku. V skutočnosti tragédie v dejinách nastávajú vtedy, keď sa tieto strany stretávajú, keď každá z nich má svoju vlastnú pravdu. Ešte tragickejšie je, že historickú, integrálnu pravdu často zosobňujú darebáci – to je však samostatná téma, o ktorej tu nie je miesto diskutovať.
Kolektivizácia ako jedna z ruských tragédií má niekoľko zdrojov a zložiek. Išlo o náhle, takmer jednostupňové (5 – 7 rokov), brutálne riešenie viacerých problémov rôzneho historického trvania a rôzneho rozsahu (agrárna sféra, systém ako celok, krajina, svetová úroveň), problémov, bez riešenia ktorých by zanikol nielen ZSSR, ale aj ruský civilizačný komplex. Problémy značného historického trvania boli agrárne a roľnícke. Na život z pôdy v strednom Rusku je potrebné mať 4 desiatky na osobu. V roku 1913 bolo 0,4 desiatku – to bolo finále relatívneho agrárneho preľudnenia, ktoré sa začalo začiatkom 19. storočia. Zo slepej uličky malého pozemkového vlastníctva existovalo len jedno východisko – veľké pozemkové vlastníctvo. Ruský mužik odmietol veľké individuálne pozemkové vlastníctvo – Stolypinov variant – a reforma zlyhala: aj pod tlakom úradov opustilo spoločenstvo len 25 % roľníkov a do roku 1920 roľníci násilím vrátili 99 % pôdy do spoločného vlastníctva. Za takýchto podmienok zostalo jedinou možnosťou veľké kolektívne hospodárstvo, ktoré vo všeobecnosti zodpovedalo tradíciám ruského roľníka a realizovalo sa prostredníctvom kolektivizácie – s podporou väčšiny roľníkov, ale proti vôli značnej (až 25 %) a vôbec nie najhoršej časti samotného roľníctva.
Ďalším dlhodobým problémom je sociálna kontrola nad roľníctvom, ktorú úrady stratili po roku 1861. Vtedy ekonomické vzťahy nahradili mimoekonomické výrobné vzťahy. Ide však o to, že mimoekonomické výrobné vzťahy plnili aj najdôležitejšiu mimovýrobnú funkciu – sociálnu kontrolu, ktorá po roku 1861 ochabla: neskorá samovláda nemala inštitúcie schopné zabezpečiť účinnú sociálnu kontrolu nad obrovskou masou roľníctva.
Ustanovenie o zemských okresných náčelníkoch” (1889) nevyriešilo problém, ktorý sa začal zhoršovať v 20. storočí a vyvrcholil začiatkom 20. storočia. Roľnícky problém vyriešil boľševický režim prostredníctvom roľníctva. Takto sa však roľnícka otázka riešila v 19. – 20. storočí na celom svete. Zvláštnosť roľníctva v ZSSR nie je v jeho krutosti – anglosaskí roľníci tu lámu všetky rekordy -, ale v jeho krátkom časovom horizonte (5 – 7 rokov) a v jeho realizácii na antikapitalistickom základe, t. j. v jeho orientácii na záujmy nie hŕstky vidieckych a mestských boháčov, ale väčšiny vidieckeho obyvateľstva.
Áno, roľníci, ktorí sa bránili kolektivizácii, mali svoju vlastnú pravdu – pravdu malého sveta, ktorý sa nezaujímal o veľký svet národného celku, o svetové problémy. Ale práve tieto problémy v osobe Hitlera a Sonderkomanda by ruského roľníka rozčuľovali, keby sa s vojnou nestretol ako sovietsky človek premenený kolektivizáciou. Vojnu nevyhral ruský roľník, ale ruský sovietsky človek, sovietsky – stalinský – systém, ktorý vytvoril štátny celok prostredníctvom kolektivizácie. A tu sa dostávame k najdôležitejšiemu bodu.
Kolektivizácia bola radikálnym prelomom od internacionálno-boľševickej klietky, v ktorej Rusko slúžilo desať rokov medzi 7. Novembra 1917 A 7. novembrom 1927 (pokus o trockistický puč), k národnému štátu, ktorý buduje socializmus vo vlastných hraniciach, a nie prenáša svetovú revolúciu von, podkopávajúc svet v záujme Fininternu. Kolektivizácia bola logickým dôsledkom prechodu od internacionálneho boľševizmu k národno-boľševickej stratégii orientovanej na vytvorenie modernej priemyselnej spoločnosti, v ktorej je vidiecke obyvateľstvo integrované ako súčasť celku. Nebola náhoda, že začiatok kolektivizácie sa časovo zhodoval s porážkou Bucharinovho tímu, vyhnaním Trockého zo ZSSR, dramatickou aktivitou Britov pri presadzovaní Hitlera k moci a nástupom svetovej hospodárskej krízy. Nádeje bankárov z New Yorku a Londýna, o ktorých Trockij povedal, že sú hlavnými revolucionármi, na reorganizáciu sveta prostredníctvom svetovej revolúcie sa zrútili – Rusko od “projektu” odstúpilo.
Teraz sa kalkulovalo so svetovou vojnou, ktorej začiatkom príprav bol rok 1929, vojnou, ktorá mala okrem iného vymazať ruský ľud z povrchu zemského. V takýchto podmienkach bolo potrebné prudko urýchliť kolektivizáciu, a to nie hlavne z ekonomických dôvodov (hoci aj z ekonomických – v podmienkach svetovej krízy klesali ceny priemyselných zariadení, ktoré sa mali v danom momente nakúpiť), ale zo sociálnych, sociálnosystémových dôvodov, pre zachovanie a rozvoj národného celku. Len dom, ktorý nebol rozdelený sám do seba a navyše moderne postavený, mohol počítať s víťazstvom vo vojne proti anglosasko-nemeckým dravcom. Kolektivizácia vytiahla krajinu z pasce dvadsiatych rokov 20. storočia, z komplexu problémov, ktoré vznikli v 19. storočí, a bola jediným spôsobom – veľmi krutým spôsobom – záchrany ZSSR a ruskej civilizácie – podľa tragickej dialektiky dejín za cenu roľníctva ruského roľníctva, za cenu niekoľkých miliónov životov.
Bola kolektivizácia brutálna? O tom niet pochýb. Ako mnohé veci v Rusku, a nielen v Rusku. Po prvé, všetky zlomy v dejinách vo všeobecnosti a roľníctvo zvlášť sú kruté a napríklad Rusko je ďaleko od krutostí anglickej roľníckej kolonizácie. Ale z nejakého dôvodu nie sú Anglosasi obvinení. Po druhé, masové procesy majú svoju logiku a tá je krutá a centrálna vláda urobila veľa pre to, aby túto krutosť zmiernila. Po tretie, čím dlhšie sa odkladajú sociálne/riadiace rozhodnutia, tým viac sa hromadia problémy, tým väčšie je sociálne napätie, sociálna nenávisť, sociálny hnev, ktorý explodoval počas kolektivizácie.
Nehovorím o sociálnom dynamite, ktorý bol vyprodukovaný priamo NEP-om. Počas kolektivizácie jedna časť ľudí vyvlastnila druhú, a ako to v takýchto situáciách býva, v prvých radoch vyvlastňovateľov bolo veľa biologických bastardov ľudstva – takto sa robia revolúcie (ponaučenie: neprivádzať do situácií, keď je revolúcia jediným spôsobom riešenia problému).
Výsledky kolektivizácie, ktoré boli už koncom 30. rokov celkom zjavné, si užívalo takmer všetko obyvateľstvo krajiny vrátane kolektivizovaných. Aký to kontrast oproti vyvlastňovaniu v 90. rokoch, keď banda sociopatov vyvlastnila ľud ako celok a zločinecko-kapitalistickým spôsobom realizovala trockistický internacionálno-boľševický projekt premeniť Rusko na surovinový prívesok Západu, na zápalnú šnúru, ale nie pre svetovú revolúciu, ale pre svetovú neoliberálnu kontrarevolúciu. Tá v podmienkach konca dvadsiateho storočia riešila iným spôsobom tie problémy, ktoré neboli vyriešené pre špičku svetovej kapitalistickej triedy (I. Glazunov tak rád maľuje portréty jej predstaviteľov) internacionálneho boľševizmu a národného socializmu. Zostáva počkať, kým I. Glazunov namaľuje obraz s takým názvom, ako je “postsovietska rozkolektivizácia” alebo “Hrdinovia bahnitého času”. Možných “hrdinov” takéhoto obrazu však už zobrazil Bosch a Bruegel-Starsky.
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
