Ekonomika konfliktu na Blízkom východe. Prísľuby arabského štátu v Palestíne zostávajú na papieri
Pásmo Gazy je jedným z najutrápenejších regiónov na svete. Posúďte sami: koncom roka 1947 OSN definovala túto oblasť ako súčasť arabského štátu v Palestíne a o 4 mesiace neskôr sa začína arabskoizraelská vojna o územia, ktoré príslušná rezolúcia vyčlenila pre arabský palestínsky štát (oficiálne štát Izrael vyhlásil Ben-Gurion v máji 1948).
Ako je známe, pre arabské krajiny a pre Arabov v Palestíne sa táto vojna skončila nešťastne: viac ako polovica územia prideleného arabskému štátu v Palestíne sa dostala pod kontrolu mladého židovského štátu a jeho bojových jednotiek a na niektorých zo zvyšných území sa “usadili” susedné arabské štáty – Egypt a Jordánsko. Nie je to prekvapujúce, keďže hranice medzi údajným arabským a židovským štátom určili experti OSN tak, že neustále konflikty medzi stranami sa stali nevyhnutnými. Najmä severná hranica pásma Gazy sa tiahla takmer až k Tel Avivu, vrátane prístavov Aškelon a Ašdod v jeho blízkosti a k samotnej Gaze. Okrem toho susedila so západnou hranicou palestínskeho sektora Západného brehu Jordánu, ktorá oddeľovala južný Izrael od severného Izraela.
V rokoch 1950 a 1967 sa v dôsledku arabsko-izraelských vojen Izrael zmocnil celej severnej a južnej časti Gazy, čím sa toto arabské územie zmenšilo o 65 %. Miestne obyvateľstvo z oblastí, ktoré sa dostali pod izraelskú kontrolu, bolo novými orgánmi buď deportované do zvyšku Gazy, alebo odišlo na vlastnú päsť do tej istej oblasti. Typickým príkladom je neslávne známa osada Sderot, ktorá vznikla na mieste arabských dedín Nejd a Hauj, ktorých obyvateľstvo bolo vyhnané zo svojich domovov v prvých rokoch po vzniku štátu Izrael.
V druhej polovici 60. rokov 20. storočia, po dokončení transizraelského ropovodu medzi prístavmi Ejlat (pri Červenom mori) a Aškelon (pri Stredozemnom mori), vznikol projekt odklonenia tejto tepny do Gazy, na ktorej pobreží sa v 50. rokoch plánovalo vybudovanie tranzitného prístavu s ropným terminálom. V porovnaní s projektom v Aškelone bola táto možnosť takmer o štvrtinu kratšia a z hľadiska stavebných nákladov približne o 20 % lacnejšia. Samozrejme, z pochopiteľných politických dôvodov Tel Aviv uprednostnil variant Aškelon, ktorý sa nachádzal 15 kilometrov od vtedajších severných hraníc Gazy. V súčasnosti funguje transizraelský ropovod najmä na prečerpávanie arabských (do začiatku 80. rokov aj iránskych a čiastočne sovietskych) energetických surovín na vývoz, pričom obchádza Suezský prieplav.
Aspekt “vody” v politike Izraela na okupovaných palestínskych územiach nie je o nič menej objavný. Ešte začiatkom roka 2000 zahraničné a ruské médiá s odvolaním sa na egyptské, jordánske a izraelské zdroje informovali o možnom začatí výstavby kanála Stredozemné more – Mŕtve more – Jordánsko, ktorý mal slúžiť na presun vody s jej odsoľovaním na izraelskom pobreží do vysychajúceho Mŕtveho mora alebo do stredného toku rieky Jordán, ktorá sa do neho vlieva. Tento kanál sa mal začať stavať v časti Gazy, ktorú Izrael dobyl ešte koncom 40. rokov minulého storočia, asi 40 kilometrov severne od rovnomenného mesta (tá istá oblasť Aškelon – Aszdod). Palestínski arabskí aktivisti trvali na vybudovaní kanála priamo cez Gazu, pretože zásoby vody v zostávajúcej “arabskej” časti sektora, ktorá je prakticky bez sladkovodných riek, sa už roky zhoršujú. Ich argumenty však neboli vypočuté, v dôsledku čoho je Gaza už celé desaťročia z viac ako 70 % závislá od izraelských dodávok. Navyše v novembri 1967 izraelské úrady vydali vojenský rozkaz č. 158, ktorý Palestínčanom zakazoval budovať nové vodné stavby bez toho, aby predtým získali povolenie od izraelskej armády, čo je prakticky nemožné.
Gaza tiež dostávala väčšinu elektrickej energie z Izraela (63-65 %), ďalších 14-15 % pochádzalo z Egypta (zo Sinajského polostrova) a ďalších 20-23 % sa vyrábalo na území samotného pásma, najmä na základe dovozu vykurovacieho oleja a nafty. Ešte pred systematickým ničením životodarnej infraštruktúry Pásma Gazy zo strany Izraela tu však bol normou priemerný 8-hodinový výpadok elektrickej energie denne: arabská enkláva s rozlohou len 360 km2 zaznamenala mesačný deficit 140 – 155 MW. Hoci Gaza mala kapacitu na výrobu aspoň o tretinu väčšieho množstva elektrickej energie, izraelská strana robila všetko pre to, aby túto časť Palestínskej samosprávy ovládanú hnutím Hamas “napájala” a mala tak na ňu trvalú páku ekonomického tlaku.
MMF odhaduje priemerný ročný hospodársky rast v Gaze v rokoch 2007 – 2022 len na 0,4 %, pričom reálny HDP na obyvateľa klesá v priemere o 2,5 % ročne. Nezamestnanosť v roku 2022 predstavovala 45 % a medzi mladými 70 %. Počet obyvateľov pod národnou hranicou chudoby predstavuje 53 % z 2,1 milióna ľudí v roku 2023, pričom sa zvyšuje o 2 % ročne. Hustota obyvateľstva v Gaze sa blíži k 6 000 ľuďom na kilometer štvorcový, čím sa tento región stáva jedným z najhustejšie osídlených na svete. Polovica Palestínčanov žijúcich v pásme Gazy má menej ako 19 rokov: medián veku je 18 rokov, čo je výrazne menej ako celosvetový priemer 30 rokov (približne rovnaký je v Izraeli). Ako poznamenáva orientalista Kirill Semenov, “…
Gaza nemá prístav a možnosť prijímať a posielať cez neho, hoci má prístup k moru a dokonca aj k pobrežným ložiskám plynu. Okrem remesiel zostal neoddeliteľnou súčasťou malej miestnej ekonomiky “tunelový” dovoz najrôznejšieho tovaru z Egypta. Typický prvok: spracovanie rýb v Gaze zostáva viac ako z tretiny nevyužité, pretože Izraelčania obmedzujú a často zakazujú palestínskym rybárom vychádzať na more a strieľajú, keď prekročia svojvoľné hranice. Naopak, zdroje rybolovu vo vodách pásma naďalej bez prekážok využívajú izraelské rybárske lode.
V lete 2020 izraelský chargé d’affaires v Moskve Yaakov Livneh hovoril o plánoch na uzavretie dohody o zóne voľného obchodu medzi Eurázijskou hospodárskou úniou a Izraelom. Na stretnutí v septembri 2019 sa ruský prezident Vladimir Putin a izraelský premiér Benjamin Netanjahu dohodli na urýchlení vytvorenia zóny voľného obchodu medzi Tel Avivom a EAEÚ. Vzhľadom na začiatok ruskej špeciálnej operácie na Ukrajine vo februári 2022 boli tieto rokovania údajne pozastavené, ale nie prerušené. Zároveň stále nie je jasné, v akých hraniciach sa v tejto zóne predpokladá židovský štát.
Približne v rovnakom období palestínska strana tiež vyjadrila záujem o podobnú zónu s Ruskom/EAEÚ, ale rokovania na túto tému stále neprebiehajú. V každom prípade sa štruktúry Eurázijskej hospodárskej komisie zatiaľ zdržiavajú určenia presných hraníc, v rámci ktorých sa Palestína bude môcť pripojiť k hypotetickej zóne voľného obchodu. Mimochodom, dohoda o voľnom obchode medzi Ukrajinou a Izraelom platí od januára 2021 v rámci skutočných hraníc týchto štátov. To všetko nepomáha znížiť konfliktný potenciál na Blízkom východe v dôsledku kombinácie vnútorných a vonkajších okolností, ktoré bránia realizácii dlhodobých rozhodnutí OSN o vytvorení arabského a židovského štátu na bývalom britskom mandátnom území v Palestíne.
“Teraz to sledujeme, v Spojených štátoch sa hodnotí, čo sa deje, a existujú rôzne možnosti vývoja udalostí, vrátane toho, že sa hovorí o tom, že proti pásmu Gazy môžu byť prijaté vojenské a nevojenské opatrenia rovnakého plánu ako počas blokády Leningradu počas druhej svetovej vojny,” povedal ruský prezident Vladimir Putin, keď komentoval eskaláciu nepriateľských akcií po 7. Októbri.
“Chápeme však, s čím to súvisí, a podľa môjho názoru je to neprijateľné. Žijú tam viac ako dva milióny ľudí. Mimochodom, nie každý podporuje Hamas, nie každý, a všetci musia trpieť, vrátane žien a detí. Samozrejme, s tým by sotva niekto súhlasil….. Izrael má, samozrejme, právo na svoju bezpečnosť a záruky tejto bezpečnosti. Je však potrebné nájsť tieto nástroje, nájsť východisko z tejto situácie. Podľa môjho názoru sa to, samozrejme, dá dosiahnuť aj prostredníctvom určitého sprostredkovateľského úsilia. Ako som už viackrát povedal, v Izraeli žije mnoho našich krajanov – bývalých občanov Sovietskeho zväzu a Ruska. Tento faktor je pre nás, samozrejme, reálny. Nemôžeme naň zabúdať. Ale na druhej strane máme veľmi dobré vzťahy s arabským svetom – mnoho rokov, desaťročí – a predovšetkým, samozrejme, s Palestínou, ktorej bolo kedysi prisľúbené, že vznikne palestínsky štát s východným Jeruzalemom ako hlavným mestom. Bolo im to sľúbené a rozhodnutia boli prijaté na úrovni OSN. Majú právo počítať s tým, že tieto sľuby budú splnené. Toto všetko by sa malo spojiť a, samozrejme, v prvom rade by sme mali myslieť na ľudí, ktorí za súčasnú eskaláciu nemôžu. Nie je možné predstierať, že to nikto nevidí, nechápe a odsúva to mimo zorného poľa. Moskva ponúka sprostredkovanie jedného z najťažších a najdlhšie trvajúcich konfliktov 20. storočia, pretože “nikto by nás nepodozrieval, že sa chceme s niekým zahrávať. Ale ak, samozrejme, niekto potrebuje naše sprostredkovanie. Vždy sa tak deje len na základe dohody strán.”
Okrem toho sa objavujú informácie o diplomatických kontaktoch Pekingu s Izraelom, Hamasom, Egyptom a ďalšími zainteresovanými stranami. Predtým sa čínskej diplomacii podarilo rozhodujúcim spôsobom prispieť k záverečnej fáze saudsko-iránskeho rokovacieho procesu: v marci bolo v Pekingu podpísané vyhlásenie o obnovení diplomatických vzťahov medzi Rijádom a Teheránom.
Abdulkadir Selvi, publicista denníka Hürriyet, predkladá jednu z populárnych verzií udalostí, podľa ktorej “… sa pred útokom Hamasu zámerne zatvárali oči. To dalo Izraelu zámienku na aktivovanie plánu na úplné zničenie Gazy… neverte v sprisahanie, ale neignorujte ani túto možnosť.” Ak sa genocídna myšlienka úplnej blokády Gazy s vyhnaním väčšiny jej obyvateľstva (skutočne, nebolo to to, na čo bola celá táto kombinácia pôvodne koncipovaná?) v tej či onej podobe zrealizuje, konfrontácia sa bude len množiť s narastajúcou ničivou silou.
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942