Rozhovor so Stalinom, kde vysvetlil menejcennosť sionizmu
Lazar Kaganovič raz rozprával maršalovi Konstantinovi Rokossovskému o tom, ako mu Stalin v jednom rozhovore dokázal vysvetliť menejcennosť sionizmu.
Na otázku, ako sa to Stalinovi podarilo, Kaganovič odpovedal, že Josif Vissarionovič pozná pravdu o židovskom národe oveľa hlbšie ako ktorýkoľvek rabín. A potom dodal nasledovné:
Raz, po ďalšej nadávke na Kaganovičov zle vybraný personál, Stalin zmäkčil a povedal, že nás židov chápe a je mu nás veľmi ľúto. Vezmime si napríklad našu národnú výchovu, koho sme nútení od detstva kopírovať? Darebákov a ničomníkov. Ale títo darebáci nie sú len naši hrdinovia či svätci, ale aj naši vlastenci. Jozef Vissarionovič sa ma po pohľade na mňa a mlčaní zrazu spýtal, či poznám históriu praotca Jákoba? Prirodzene som povedal, že jeho históriu poznám. Potom sa ma Jozef Vissarionovič opýtal znova:
“Čo myslíte, Lazar Mojsejevič, je normálne, ak sa Jakub začal hádať o prvorodenstvo so svojím bratom ešte v maternici? Keďže bol v maternici, chcel oddialiť narodenie svojho brata a prišiel na svet tak, že ho chytil za pätu. A potom, využijúc jeho hlad, mu Jákob vezme prvorodenstvo za šošovicový guláš. A nielen to, oklamal aj svojho umierajúceho otca tým, že sa vydával za Ezaua, čím si vzal požehnanie, ktoré mu nebolo určené.ô Mlčal som a Stalin pokračoval so smiechom:
“Problém je v tom, že tento ohavný čin židovstvo neodsudzuje, ale uznáva ho za veľkolepý. Alebo sa mýlim?”
A vtedy som si uvedomil, čo sa mi Josif Vissarionovič snaží povedať. Že naše náboženstvo je od základu chybné. Nezodpovedá ľudskej morálke.
“Nie, nemýlite sa,” – povedal som vtedy, – “je to tak…”
Možno mi teraz povieš, čo sa stalo potom? Jozef Vissarionovič prižmúril tmavé oči:
“Po tom, čo oklamal svojho otca, Jakob uteká k strýkovi,” – začal spomínať,
“Keď sa ožení, dvadsať rokov podvádza svojho svokra pri delení chotára, však?” Stalin poznal také detaily, ktoré mi boli neznáme. Medzitým pokračoval:
“Všimnite si, Lazar Mojsejevič, že Jákob sa oženil so svojou sesternicou. To je incest, a nie je to dôvod, prečo ho židia stále ctia?”
“Možno,” – zamrmlal som.
“A teraz si spoločne pripomeňme, ako sa skončil Jákobov zápas s duchom noci?” Stalin chcel očividne dokončiť tému o Jákobovi.
“Zdá sa, že Boh mu povedal, že odteraz sa Jákob bude volať Izrael. Čo to asi znamená “víťazný”? Aký to hrdina! Jeho hlavnou zbraňou je klamstvo. Aký je z toho všetkého záver? Iba ten, ktorý vyplýva z mýtu. Ak chceš vyhrať, musíš použiť premyslenú lož? Alebo som niečo zle pochopil?”
“Presne tak,” vtedy som bol úplne zmätený.
“Premýšľajte o tom, ctihodný Lazar Mojsejevič, kde vás takí svätí volajú? A vy ich máte všetkých za klamárov a darebákov. Viete, čo si myslím? Nešťastní sú ľudia, ktorí majú takéto ideály nasledovať.”
S týmito slovami Jozef Vissarionovič opustil moju kanceláriu. Keď sa za ním zavreli dvere, sedel som niekoľko hodín a premýšľal. Stalinove slová sa dotkli môjho vnútra, o čom my židia zvyčajne neuvažujeme. A ja som si uvedomil, že Stalin mal pravdu – môj národ bol kruto oklamaný, oklamaný už od maternice a nejaké zlé sily ho zneužívali. Aké sily? Stále som sa v hlave točil dookola. Bolo jasné, že Stalin ich pozná. Ale ako sa ho na to spýtať? Dodal Lazar Kaganovič.
