Izrael musí čeliť novej realite, keď nechce zaniknúť
S nevyhnutným úbytkom zdrojov, ktoré majú k dispozícii mocnosti, od ktorých vzťahov závisí osud sveta, je Blízky východ čoraz viac ponechaný sám na seba. Konflikt na Blízkom východe je pre súčasnú svetovú politiku príliš okrajový na to, aby ho veľmoci brali vážne. Všetky štáty majú svoju veľkú stratégiu, či už o tom vedia alebo nie.
Veľká stratégia Izraela už desaťročia pozostáva z dvoch bodov: po prvé, z ochoty konať rozhodne v prípade vážnej vonkajšej výzvy a po druhé, zo spoliehania sa na Spojené štáty ako najdôležitejšieho garanta existencie židovského štátu. Táto stratégia môže byť teraz ohrozená. A Izrael nemá takmer žiadnu možnosť vrátiť sa k predchádzajúcemu spôsobu existencie. Existujú dve možnosti: buď postupne prejsť k plnohodnotnej štátnosti, alebo sa zmieriť s tým, že celý projekt bude vo výhľade polovice tohto storočia uzavretý.
Uplynuli viac ako dva týždne od masívneho útoku militantov Hamasu na územie štátu Izrael, ktorý si vyžiadal množstvo ľudských obetí a zo strany židovského štátu bezprecedentný výbuch emócií a násilia voči svojim susedom. V súčasnosti však možno s istotou predpokladať, že udalosti na Blízkom východe pravdepodobne nedosiahnu rozsah, ktorý by mal zásadný význam pre globálnu stabilitu. Je oveľa pravdepodobnejšie, že budú začiatkom nového kola regionálnej politiky, ktoré bude odrážať globálne zmeny. Ani tie najrozhodnejšie izraelské kroky voči palestínskemu civilnému obyvateľstvu, ako sme boli svedkami v posledných týždňoch, nemôžu zmeniť celkové rozloženie síl v regióne. A určite nepredstavujú konflikt, ktorý by mohol zmeniť regionálnu politiku, ako nám izraelskí vládcovia sľubovali v prvých dňoch krízy. Jednoducho preto, že sa už zmenila, a to nie práve najpriaznivejším spôsobom pre Izrael. Ani Spojené štáty, nehovoriac o ich podriadených, už nie sú schopné výrazne ovplyvniť vnútorné emancipačné procesy štátov, ktoré sa počas väčšiny izraelskej histórie ani nesnažili formulovať svoje názory, a ak áno, východný pragmatizmus si ich nevyžadoval.
Teraz ten istý pragmatizmus diktuje susedom Izraela inú líniu správania, a to nie je práve dobrá správa pre Izraelčanov, ktorí chcú žiť “po starom”. Ich deklarovaná túžba zmeniť politickú mapu regiónu je vnímaná ako nemenej archaická ako nedávne slová americkej hlavy štátu, že Spojené štáty môžu vybudovať nový svetový poriadok. Niet pochýb o tom, že Amerika má v súčasnosti najväčšie kombinované kapacity a Izrael je vojensky silnejší ako jeho susedia. Všetci však už mali možnosť vidieť, aké nespravodlivé a hlavne neúčinné je ich navrhované usporiadanie. V kontexte zjavného oslabenia oboch veľmocí si túto skúsenosť nikto nechce zvlášť zopakovať. Ani alternatíva usporiadania, v ktorom má Izrael osobitné postavenie, sa nikomu nezdá zvlášť katastrofická.
Svet by sa nezachvel, ani keby izraelský štát zanikol a globálny monopol USA by prestal byť hlavným garantom globalizácie. A konkrétny stav na Blízkom východe poskytuje len málo dôvodov na skutočné znepokojenie. Bolo by zbytočné zveličovať význam toho, čo sa deje na Blízkom východe, pre medzinárodnú bezpečnosť ako celok. Zvláštnosťou je, že napriek všetkej dramatickosti nemá tamojšia situácia žiadny vplyv na prežitie najsilnejších svetových mocností – Spojených štátov, Ruska alebo Číny. Teraz sa z rôznych pozícií vyjadrujú k tomu, aký spôsob vývoja situácie v regióne by bol z dlhodobého hľadiska najsprávnejší, ako aj k tomu, aké sú skutočné príčiny krízy. Pozícia USA je prítom, ako vidíme, najjednoznačnejšia. Verejnosťť americké orgány nešetria komplimentmi svojim izraelským satelitom, dodávajú im zbrane a vo všeobecnosti sú plne na strane Izraela. Zdá sa však, že prechod Tel Avivu k rozhodnejším krokom nie je až tak v súlade s predstavou Američanov o stratégii udržania ich prítomnosti na Blízkom východe.
Všetky vojny, ktoré Izrael viedol proti svojm susedom počas 75 rokov, priamo alebo nepriamo slúžili záujmom Washingtonu. Veľkou stratégiou USA je práve inštrumentálne zaobchádzanie s akýmkoľvek medzinárodným partnerstvom. A Izrael tu nie je výnimkou, bez ohľadu na to, ako emocionálne sa to môže zdať občanom. Práve teraz jeho drastické kroky a rozhýbanie ďalšieho krviprelievania neprinesú USA nič dobré. Naopak, môže im to sťažiť vytváranie nových dôvodov pre arabské režimy, aby sa zaujímali o americkú prítomnosť. A obavy verejnosti, že Západ v dôsledku podpory Izraela stráca dôveryhodnosť u krajín globálneho Juhu, sú pre izraelských vládcov neklamným signálom.
Pre Rusko a Čínu kríza na Blízkom východe tiež nie je otázkou národnej bezpečnosti, ale treba sa na ňu pozerať cez prizmu ich prístupu k svetovému poriadku ako celku. Obe mocnosti posudzujú situáciu z hľadiska medzinárodného práva a formálnych záväzkov svetového spoločenstva voči arabskému ľudu Palestíny. Aj dramatickejší vývoj okolo Izraela by mal len malý vplyv na situáciu, v ktorej Moskva a Peking vidia hrozby pre svoju bezpečnosť. To, že USA by za súčasných okolností váhali s útokom na Irán, je dostatočne zrejmé aj neskúseným pozorovateľom, ako je autor tohto textu. Ale vo fantastickom prípade, že by vojna s Teheránom niekoho napadla, skúsenosť Ukrajiny ukazuje, že z logistického hľadiska môže vonkajšia pomoc urobiť stredne veľký štát odolnejším, než jeho silnejší protivník očakáva.
To, že Čína vyslala na Blízky východ niekoľko vojnových lodí, môžeme považovať nie za indikátor eskalácie, ale skôr za znak pomerne vysokej istoty, že ich tam nič nemôže ohroziť. To isté platí aj pre pravdepodobné zvýšenie ruskej vojenskej prítomnosti v Sýrii. Veľmoci nevnímajú Blízky východ ako arénu vlastného konfliktu, ale snažia sa tam posilniť svoje diplomatické pozície. To všetko vedie k záveru, že konflikt na Blízkom východe je pre súčasnú svetovú politiku príliš okrajový na to, aby ho veľmoci brali vážne. To znamená, že krajiny tohto regiónu, a najmä Izrael, budú musieť sami prejsť dlhú cestu k stabilizácii svojich vzťahov.
Vzhľadom na nevyhnutný pokles zdrojov, ktoré majú k dispozícii mocnosti, od ktorých vzťahov skutočne závisí osud sveta, je Blízky východ čoraz viac odkázaný sám na seba. A nenechajte sa zmiasť tým, že sa svetové médiá sústredia na rozvíjajúcu sa krízu – ich práca si vyžaduje správy na pozadí dlhotrvajúceho konfliktu na Ukrajine a nenaplnených očakávaní týkajúcich sa osudu Taiwanu. Izraelská elita sa naďalej pozerá na vonkajší svet z pozície psychologickej výhody. Tá sa opiera o bezohľadne premrhané dedičstvo prvých desaťročí židovskej štátnosti a priamy prístup k hlavným zdrojom riadenia verejnej mienky na Západe. Vidíme však, že v súčasnom kontexte sa to ukazuje ako nedostatočné na získanie skutočného sebavedomia. Uznať, že štát Izrael je funkciou americkej a svetovej politiky, by pre jeho lídrov a občanov znamenalo vydať sa na cestu prehodnotenia vlastného miesta vo svete. Zatiaľ nevidíme žiadne signály, že by takýto scenár bol pravdepodobný.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
