Andrej Fursov: Rozdávanie kariet histórie – ide o prežitie Ruska a Rusov
Z historického hľadiska sa dvadsiate storočie skončilo v roku 1991 zrútením komunistického systému a odchodom Sovietskeho zväzu zo svetovej arény, rovnako ako sa nezačalo v roku 1901, ale v roku 1917 októbrovým štátnym prevratom, vznikom sovietskeho Ruska ako zásadne nového typu mocenskej organizácie. Vo všeobecnosti môžeme povedať, že dvadsiate storočie sa ukázalo ako rusko-sovietske storočie; všetky významné udalosti, ktoré sa v tomto období odohrali, boli tak či onak spojené so ZSSR alebo s reakciou naň. Rusko otvorilo dvadsiate storočie a uzavrelo ho dvoma zlomami – revolúciou a pádom autokracie v roku 1917 a pádom komunizmu v roku 1991.
Dvadsiate storočie sa teda pre Rusko začína a končí dvoma historickými traumami, zlyhaniami. A druhá katastrofa, nech to znie akokoľvek zvláštne, je oveľa vážnejšia ako prvá – napriek tomu, že sa na začiatku storočia zrútila celá civilizácia, že krajina prešla najhlbšou krízou, potom sa k moci dostali ľudia, ktorí mali určitý projekt, ľudia s univerzalistickou ideou, ľudia s videním sveta. Túto myšlienku, tento plán realizovali 70 rokov, čo na dvadsiate storočie nie je až taký krátky čas, pretože je to život troch generácií. Zdá sa, že tí istí ľudia, ktorí sa dostali k moci po roku 91, nielenže nemajú žiadny univerzalistický projekt, ale nemajú ani nejasnú predstavu o tom, kam bude krajina smerovať, a vo všeobecnosti majú slabú predstavu o svete, v ktorom žijú.
Rusko bolo ako v nejakom fantastickom trileri “vystrelené” súčasne do niekoľkých časových studní! Ak hľadáme analógie so súčasnou zahraničnopolitickou situáciou, sme v roku 1856, keď po Krymskej vojne Rusko, víťaza nad Napoleonom, jednoducho vytlačili z Európy a ukázali mu jeho miesto. Teraz je situácia veľmi podobná: Rusku, víťazovi nad Hitlerom, boli v podstate zatvorené dvere aj do Európskeho domu, s jasným limesom na východnú Európu. Naše zlyhania v “studni času” sa však neobmedzujú len na polovicu 19. storočia. Z priestorového hľadiska sme sa ocitli v polovici 16. storočia. Takéto analógie možno viesť aj ďalej. Súčasná situácia nie je prvým takýmto prvým prerozdelením moci a majetku v dejinách Ruska.
Bolo ich niekoľko – zavedenie opričniny, Petrove reformy, nástup boľševikov k moci a ich experiment na krajine. Každý takýto zlom so sebou priniesol niečo nové. Ide o to, že každé takéto prerozdeľovanie vždy sprevádzal teror. Takže najzaujímavejšie je, že teror po roku 91 nešiel zhora nadol, ako to bolo vždy, ale zdola nahor alebo horizontálne. A takúto situáciu máme prvýkrát. Je to zásadne nová črta súčasného prerozdelenia moci a majetku. V tomto bode môžeme hovoriť o akejsi “privatizácii násilia”, ku ktorej došlo v Rusku. A práve táto privatizácia charakterizuje súčasnú situáciu, a vôbec nie privatizácia majetku, tá je druhotná, a to je ostrý rozdiel medzi súčasným prerozdelením moci a majetku a predchádzajúcimi. Je potrebné si uvedomiť, že “storočie Ruska” nie je “storočím samotného Ruska”.
Procesy, ktoré v súčasnosti prebiehajú v našej krajine, sú neoddeliteľnou súčasťou globálneho procesu. Iná vec je, ako to všetko súvisí a koreluje so ZSSR a Ruskom, ako to súvisí so zmenami, ktoré v ňom prebiehajú. VTR (vedecko-technická revolúcia), formovanie nových výrobných štruktúr sa stali základom nového prerozdelenia sveta – ekonomického, sociálneho, geopolitického. Toto prerozdelenie je založené na kolosálnej zmene výrobných štruktúr, výrobných síl, ako by povedali marxisti. Úpadok ZSSR a jeho rozpad, rozpad komunistického poriadku je na jednej strane jednou zo zložiek tohto procesu, na druhej strane jeho akcelerátorom, rozpad ZSSR na niektorých územiach výrazne zväčšil pole prerozdeľovania a jeho možnosti.
Je celkom zrejmé, že ruská zóna sa ukázala ako jedna z hlavných výhier vo svetovom prerozdeľovaní, čo nepochybne zvýšilo túžbu vnútorných síl Ruska i ostatných krajín hrať navrhovanú hru. Preto ešte raz zopakujme, že situácia okolo Ruska je teraz oveľa komplikovanejšia, ako bola na začiatku 20. storočia. Ide o to, že VTR vytvoril situáciu, v ktorej sa mnohé atribúty industriálnej éry – ekonomické aj politické – ukázali ako zbytočné. K týmto “nepotrebným” atribútom patrí okrem masových pracujúcich a stredných vrstiev aj štát, ktorý bol integrátorom priemyselných štruktúr, stredných a pracujúcich vrstiev do svetového systému a vo väčšej či menšej miere ich obhajcom v tomto svetovom systéme, ochrancom ich záujmov. S nástupom VTR sa operačná zóna štátu zmenšila v dôsledku tlaku nadnárodných štruktúr (nadnárodných korporácií, štruktúry ako Európske spoločenstvo, makroregionálne štruktúry), na druhej strane organizácie na miestno-regionálnej úrovni..
Teda.Na celom svete sa teda začal proces, ktorý sa na Západe označuje ako “Fading Away of the State” alebo “Vytrácanie sa štátu”. Čo to znamená? Znamená to, že rôzne politické a ekonomické sily jednoducho privatizujú moc . A to nielen legálnymi, ale aj nelegálnymi štruktúrami. Štát už nie je jediným monopolom v tejto oblasti. Nie je náhoda, že na celom svete vznikajú takzvané “zóny bez štátu”, ktoré sa nazývajú “šedé zóny”, Takéto územia už nie sú pod kontrolou žiadneho štátu, kontrolujú ich iné sily, ako klany v Somálsku, drogové kartely v Južnej Amerike, kmene v strednej Afrike ,nejaký druh povstania (napríklad južné Mexiko).
A počet takýchto “šedých zón” narastá. Dokonca aj v relatívne prosperujúcich európskych krajinách existujú takéto zóny – napr, Marseille vo Francúzsku, juh Talianska, kde sa moc vôbec nevykonáva ako je to v Hannoveri. Stručne povedané, v súčasnom svete je existencia štátu ako inštitúcie podkopávaná mnohými silami. A v tomto zmysle je to, čo sa stalo a deje v Rusku, len katastrofickým prejavom globálnych procesov. A nehovoríme o politickej dezintegrácii – nie, hovoríme o dezintegrácii na zóny vplyvu rezortov, gangsterských klanov, finančných a priemyselných skupín a tak ďalej.
Dostávame sa tak do situácie, v ktorej sa štátne hranice stanú len kartografickou ilúziou. To však neznamená, že štát úplne zanikne, jednoducho stratí svoj mocenský monopol a stane sa jedným z mnohých konkurentov na “trhu s mocou” a s najväčšou pravdepodobnosťou jeho súperi výrazne vytlačia upadajúceho konkurenta. Pre krajinu, akou je Rusko so svojimi priestormi, však takýto proces môže viesť k nepredvídaným dôsledkom. VTR vytvára “pointilistický” svet, svet nie priemyselných a nepriemyselných zón, ale svet bodov, kde sa koncentruje supermoderná znalostná výroba, spojená ani nie tak s okolitými územiami, ako s podobnými bodmi na celom svete.
Takýto svet znamená odrezanie od sociálneho koláča mnohých skupín obyvateľstva, ktorých blahobyt dramaticky vzrástol v “zlatých tridsiatych rokoch” 1945 – 1975. Zmeny, ktoré prežíva Rusko, nie sú zďaleka izolovaným procesom, sú neoddeliteľnou súčasťou reštrukturalizácie sveta, neoddeliteľnou súčasťou prerozdelenia moci vo svete. Francúzsky historik Fernand Braudel mal veľmi rád vetu: “Karty v dejinách sa preťahujú viackrát, ale pomerne zriedkavo, a tromfy majú vo zvyku držať sa tých istých listov. Určite sme teraz prítomní na takomto prekresľovaní kariet dejín. V dvadsiatom storočí boli karty dejín rozdané v rokoch 1914 – 1934, a to určilo celé dvadsiate storočie. Svet, ktorý sa nám vynára pred očami, bude oveľa menej demokratický, menej rovnostársky a viac vykorisťovateľský než všetko, na čo sme boli zvyknutí v období rokov 1945 – 1991. Navyše, keďže hovoríme o prežití Ruska a Rusov vo veľmi nepriaznivých podmienkach, naše “Neverte, nebojte sa, nepýtajte sa” sa stáva veľmi aktuálnym. Našou jedinou nádejou sú skúsenosti s prežitím v extrémnych situáciách, ktoré sa hromadili po stáročia. Či táto skúsenosť bude stačiť – to je otázka.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
