Kniha Dr. Ivana Landovského: Červená symfónia

Po prvé, v texte spomínaný Navašin je skutočná historická postava. Druhým a ešte pádnejším dôkazom je to, že obsah knihy Červená symfónia zhruba po tridsiatich rokoch v plnom rozsahu a nezávisle na Rakovskom plne potvrdil americký profesor Anthony Sutton vo svojich viac ako desiatich knihách, ktoré vydal v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. Do jeho rúk sa totiž úplne náhodne dostal dokument so zoznamom členov akejsi tajnej organizácie, zaujímajúcej kľúčové postavenie v americkom establishmente. Po niekoľkých rokoch Sutton postupne odhalil štruktúru organizácie, ktorú sám nazýva „Rád“.

Prof. A.Sutton analyzuje a rozoberá jej obrovský vplyv na ekonomický a politický život v Amerike. Zistil, že tento „Rád“ kontroluje vzdelávací systém v USA, spoločenské prostriedky formovania názorov mládeže, rad kultúrnych spoločností až po cirkvi. Ešte dôležitejšia je ale medzinárodná činnosť tohto tajného zväzu. Financoval totiž hlavné politické smery dvadsiateho storočia: boľševikov aj nacistov. Najprv im pomohol upevniť moc a potom zinscenoval celosvetový konflikt medzi nimi. Vedúce korporácie, zastupované „Rádom“, počas vojny získali neuveriteľné zisky. Súčasne sa im podarilo oslabiť štátne inštitúty základných európskych veľmocí. Tým sa „Rádu“ na dosah priblížil jeho hlavný cieľ: vytvorenie „nového svetového poriadku“, ktorým má byť podľa Rakovského celosvetový komunizmus. Ten však zrejme nastane až po zinscenovaní tretej svetovej vojny, ktorá podľa predpovede skoršieho príslušníka alebo predchodcu „Rádu“, vodcu amerických iluminátov – Alberta Pikeho, vypukne na Blízkom Východe ako vyostrenie konfliktu medzi Palestínčanmi a Izraelčanmi a definitívne sa vysporiada s islamským svetom. Ak je dokument autentický, malo Rakovského priznanie priamy vplyv na Stalinovu, tiež na celosvetovú politiku. Konkrétne to platí o spolupráci ZSSR a USA počas druhej svetovej vojny, ale aj v iných ohľadoch. Čitateľ sa o tom sám presvedčí po prečítaní knihy.

Český text, ktorý je tu čitateľom predkladaný, je preklad z ruštiny. Pôvodne sa jedná o ruský preklad francúzskeho textu zápisov protokolu. Výsluch Rakovského totiž prebiehal vo francúzštine, pretože pre Rakovského (bývalý predseda ľudového komisariátu Ukrajiny) bolo jednoduchšie hovoriť po francúzsky. Zápis výsluchu nahrával cez stenu na magnetofón technik, ktorý po francúzsky nevedel. Dr. Landovskij následne protokol preložil do ruštiny a pre svojich nadriadených vytvoril dve kópie. Tretiu kópiu si potajomky zaobstaral pre seba. Ruská verzia je teda v podstate originál protokolu. Na verejnosť sa dostala po páde ZSSR a po čiastočnom sprístupnení archívov KGB.

Mnoho súčasných ruských novinárov a spisovateľov literatúry faktu s textami tohto druhu pracuje. Kuriózny je v tomto smere napríklad dokument, obsahujúci zoznamy klanov slobodomurárov z obdobia pred druhou svetovou vojnou, ktoré pozbierali Hitlerovi vojaci po celej Európe vrátane Československa, ale potom ich z dobytého Berlína Stalinovi do Moskvy priviezli sovietski vojaci. Bývalý ruský minister zahraničných vecí Kozyrev rokoval v prvej polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia o ich odovzdaní západoeurópskym štátom. Nečakane a záhadne v pomerne mladom veku zomrel…

Vráťme sa však ku knihe Červená symfónia. Pozrime sa na stručnú anotáciu jej vydavateľa Maurícia Carlavilly, v ktorej vysvetľuje pôvod knihy: Táto kniha je výsledkom práce starostlivého prekladu, vykonaného z textu niekoľkých zošitov, ktoré na mŕtvom tele Dr. Landovského v jeho byte na Petrohradskom fronte našiel španielsky dobrovoľník A. I. Ten nám ich priniesol. Najprv sme pochopiteľne museli brať ohľad na stav rukopisov. Ich obnova bola pomalá a únavná. Trvala niekoľko rokov. Dlhú dobu sme dokonca pochybovali o tom, či ich obsah budeme môcť vydať. Najhlbšie odhalenia sú také zvláštne a neuveriteľné, že by sme sa na ich vydanie ani neodhodlali, keby ľudia a popisované fakty plne nezodpovedali skutočnosti. Skôr, než tieto memoáre uzreli svetlo sveta, sme sa pripravili na dôkazy a polemiku. Osobne zodpovedám za absolútnu pravdivosť zásadných faktov. Uvidíme, či bude niekto niekedy schopný ich vyvrátiť na základe nejakého svojho vysvetlenia alebo na základe nejakých záverov… Počkajme si…“