Aktuality, História,

Pri Metaure. Bitka, ktorá rozhodla o smerovaní dejín

---

 

 

Rimania však Hasdrubalových kuriérov poslaných k Hannibalovi a oznamujúcich jeho príchod do Itálie zachytili. Druhý konzul (podľa seniority) Gaius Claudius Nero čeliaci Hannibalovi koná bleskurýchlo. Bez upovedomenia senátu zo svojho vojska vyčlení sedem-osem tisíc mužov vrátane tisícky jazdcov a za noci, prenechajúc velenie legátovi Quintovi Catiovi, čo najtichšie vyrazí na sever. Jazda postupuje pred ním kliesniac cestu legionárom a pripravujúc zásoby. Claudiovi muži priberajúci po ceste popri adriatickom pobreží na sever k Ariminu (dnešné Rimini) menšie oddiely dobrovoľníkov sa v neprestávajúcom daždi spoja so svojimi druhmi pod velením prvého konzula Marka Livia Salinatora a prétora Lucia Porcia Licina pri osade Sena Gallica (dnes Senigallia). Bojová morálka Rimanov je po tom, čo sa karta v Hispánii čoby druhom fronte v zápase oboch mocností západného Stredomoria obrátila, vysoká. Velitelia i mužstvo prahnú po boji vediac, že nebude jednoduchý.

 

Hasdrubal rozmýšľa nasledovne. Ak je v mieste bojových operácií prítomný aj druhý konzul, Hannibal musel byť porazený. Rimania sa snažia skryť posily tým, že nerozšírili tábor ani počet stanov. Chcú ho nalákať do rozhodujúcej bitky a vybaviť si to razom aj s ním za nich pre nich výhodných podmienok. V situácii, keď sa už vzrast počtu Rimanov nedá utajiť a osud Hannibalového vojska vrátane jeho veliteľa je nejasný, sa Hasdrubal rozhodne ustúpiť do Hispánie, skonsolidovať svoje sily a pokúsiť sa spojiť s bratom. Po Tyrhénskom mori to nepôjde, kontroluje ho, podobne ako adriatické, rímske loďstvo so základňami na Sardínii a Sicílii. Ostáva len suchozemská cesta cez Alpy, prípadne popri nich v miestach, kde sa horský masív stretáva s morom.

 

Takticky je to správne rozhodnutie. Severná Itália je obývaná Keltmi, a tí sú spojencami Kartága. Rovnako nepoddajní Ligúrovia, ktorí cítia, že sú ďalší na rade. Rimania zaberajúci postupne galskú pôdu pred osemnástimi rokmi rozdrvili predalpských Bójov, Insubrov a ich zaalpských súkmeňovcov Gaesatov privolaných na pomoc pri Telamone v Etrúrii (225 p.n.l.) pobijúc a zajmúc desiatky tisíc mužov vrátane ich kráľov Concolitana a Aneroësta. Ten druhý, vidiac beznádejnosť situácie, spáchal aj so svojími najbližšími druhmi samovraždu. Hasdrubal vydá rozkaz zbaliť batožinu a zásoby a prichystať sa na nočný ústup a odpútanie sa od protivníka.

 

Keď miestni prevádzači nadránom zmiznú a nechajú Hasdrubalových mužov v ťažkom, namoknutom a neznámom teréne, aby si pomohli sami ako vedia, ich veliteľ musí chaotický ústup zastaviť a pripraviť sa na boj. V meandroch rie(č)ky Metaurus multietnická kartáginská armáda s rôznym stupňom výcviku a disciplíny stráca súdržnosť, drobí sa. Vojaci sú unavení, rozptýlení a mnohí odlúčení od vlastných jednotiek. Hasdrubalovi muži majú v pätách rímsku jazdu a ľahkoodencov, za ktorými postupujú légie. Prebrodia vodný tok a zaujmú za ním obranné pozície. Galov, ktorí sa predchádzajúci deň, ako bolo ich dobrým zvykom, opili do nemoty a aj dnes ledva stoja na nohách, hlavný veliteľ postaví na ľavé krídlo na svahu zvažujúcom sa k rieke nech na seba aspoň viažu časť protivníkových síl. Ten bude mať čo robiť, aby sa k ním v zablatenom teréne vôbec dostal. Na pravé krídlo umiestni jazdecké oddiely spolu s Keltoibermi z Hispánie a elitné severoafrické zbory, ktoré prežili bitku so Scipiovými légiami pred rokom pri hispánskej Baecule (208 p.n.l.). Stred kartáginskej armády vypĺňajú nepoddajní Ligúri nastúpení v hustých radoch. Skúsený Hasdrubal, víťaz nad Rimanmi v bitke pri rieke Baetis (Guadalquivir, južné Španielsko, 211 p.n.l.), pred nich postaví desať bojových slonov, ktoré mu zostali. Veľa času nemá, Rimania sa blížia ako svorka rozdivočených a hladných vlkov.

 

Nestrácajúc čas, postupujú, koľko terén dovolí, v klasickej bojovej zostave “acies triplex” – trojitom šíku, pozostávajúcom z manipulov (každý dve centúrie, 160-200 mužov, 1 republikánska légia = 30 manipulov) hastatov, principov a triariov (od sedemnásť-osemnásťročných mladíkov po štyridsaťpäťročných veteránov) a s jazdou na ľavom krídle, ktorá z bojiska zaženie kartáginskú. Konzuli velia na krídlach, prétor v strede. Rimania podniknú frontálny útok tradičným spôsobom “inter hastas ferte manus certas” – zasypávajúc protivníka mračnami oštepov a zasadzujúc mu údery mečom. Keď druhý konzul (Gaius Claudius) spozoruje, že jeho muži majú problém dostať sa ku Galom v strmom a blatistom teréne, iniciatívne prevedie väčšinu svojich oddielov poza rímske šíky na ľavé krídlo posilniac tlak na najlepšie zbory Kartágincov predĺžením vlastnej bojovej línie a napadnutím protivníka z boku. Vykonať takýto manéver počas boja dokáže len vynikajúco vycvičená armáda. Známe prípady sú zo starších i novších dejín, keď sa armády v domnienke, že ich spolubojovníci z boja utekajú, pri neúspešnom pokuse o rovnaký manéver zosypali.

 

Hasdrubalovi africkí veteráni a hispánski žoldnieri, bojovní horali z Astúrie a Kantábrie tradične slúžiaci v kartáginskom vojsku, bojujú srdnato, no i napriek udatnému odporu tlak légií nevydržia. Slony, ktoré uviazli v masách navzájom sa vraždiacej pechoty, rímski ľahkoodenci (velites) podliezajú a pretínajú im zozadu predkolenné úpony a šľachy. Tie, ktoré sa obrátili do vlastných radov spôsobujúc skazu, jediným úderom dláta do zátylku zabíjajú ich vlastní vodiči. Tento štýl boja proti “tankom” antiky si osvojili Rimania v bitkách s Pyrrhom pri Heraklei, Auscule a Benevente (280-275 p.n.l.). V kontaktnom boji muža proti mužovi sa začína prejavovať tvrdý rímsky výcvik a železná disciplína, ktoré v antickom svete nemajú páru. Nastáva masaker, ktorý pokračuje do hĺbky i šírky rozširujúc sa k dovtedy neaktívnym Galom. Víťazstvo Rimanov je úplné. Nebezpečenstvo spojenia armád oboch bratov nazývaných s bázňou Kartágincami i Rimanmi “synovia Hromu” (podľa ich otca, suffeta a vojvodcu Hamilkara Barcu) je zažehnané. Rím je zachránený a cesta k svetovláde voľná.

 

Sľub veteránov – Epická rímska hudba:

 

Rímsky historik Titus Livius slúžiaci ako primárny zdroj pri opise udalostí (tiež Polybius, Appianus, Florus, Frontinus a i.), má tendenciu vysoko navyšovať počty bojujúcich strán a ich straty, najmä u protivníka. Za dôveryhodnejšie možno považovať moderné odhady, podľa ktorých v bitke pri Metaure padla a bola zajatá polovica Hasdrubalovej armády pozostávajúcej z 30,000 mužov. Na rímskej strane sú odhady strát nižšie, od troch po sedem tisíc z celkového počtu 35,000 až 40,000 mužov. Tieto straty však Rimania vykompenzovali oslobodením približne štyroch tisícok rímskych zajatcov z predchádzajúcich bojov držaných v Hasdrubalovom tábore. Kartáginský vojvodca, ktorý počas celej bitky bojoval v predných radoch, sa odmietol zachrániť spolu so zvyškami svojho vojska. Vidiac neodvratnú porážku a konajúc v presvedčení, že celé ťaženie do Itálie je stratené, ostane aj so svojou telesnou strážou na bojisku do posledných chvíľ. Zahynie rovnako ako ďalší kartáginský vojvodca Hamilkar po prehratej bitke so sicílskymi Grékmi pri Himere (480 p.n.l.) a rímsky konzul Lucius Aemilius Paullus počas katastrofy pri Kannách (216 p.n.l.).

 

 

Hasdrubalovu hlavu hodili Rimania do kartáginského tábora v Bruttiu. Dovtedy nič netušiaci Hannibal sa takto dozvedel o smrti mladšieho brata i o osude posíl, ktoré sa už k nemu nedostali. Kartáginci urobili ešte jeden pokus o  udržanie svojich pozícií v Itálii. Tretí, najmladší z bratov, Mago, sa v roku 205 p.n.l. vylodil v Ligúrii. S opätovnou podporou Galov a Ligúrov sa chcel prebiť k Hannibalovi, no v roku 203 p.n.l. podľahol rímskym légiám pri Insubrii (severozápadné Taliansko). V boji bol ranený a neskôr zraneniam podľahol. Osamotený Hannibal opustil Itáliu, aby bránil svoje rodné mesto. Pri Zame (202 p.n.l.), ktorá dokončila to, čo sa bitkou pri Metaure začalo, bol porazený Scipiom Africkým (Publius Cornelius Scipio Africanus). Tovariš zvíťazil nad majstrom v jeho vlastnej disciplíne takou istou taktikou, akú použil Hannibal proti Rimanom pri Kannách. Kartáginský vojvodca dožil svoj život v exile v Bithýnii (severozápadné Turecko). Z obavy, že bude vydaný do rúk Rimanov tlačiacich sa po bitke pri Magnézii (190 p.n.l.) do Malej Ázie, spáchal samovraždu dodržiac sľub, ktorý dal ako dieťa svojmu otcovi Hamilkarovi, zaprisahanému nepriateľovi Rimanov. Bitky pri italskom Metaure, hispánskej Ilipe (206 p.n.l.) a severoafrickej Zame kumulatívne vyústili do víťazstva Ríma nad Kartágom v druhej, rozhodujúcej púnskej vojne. Tá pri Metaure však bola jeho spúšťačom. Úplný záver vzájomného súboja oboch miest na život a na smrť nastal o polstoročie neskôr, keď Rimania Kartágo (Nové Mesto – Kart Hadašt, dcérska kolónia fénického Týru) dobyli a zrovnali so zemou (149-146 p.n.l.). To postupne vstalo z popola (doslovne) a s pol miliónom obyvateľov sa stalo jedným z najväčších a najprekvitajúcejších miest rímskeho impéria spolu s Rímom, Efezom, Alexandriou a Antiochiou. Zostalo ním až do jeho zániku i po ňom až do roku 698 n.l., keď ho zničili Arabi.

 

SIEGE OF CARTHAGE 146 BC l Rome vs Carthage Third Punic War l Ancient Empires Mod – YouTube

 

Je oboje, lákavé i zradné, retrospektívne hodnotiť historické udalosti z pozície znalosti faktov a vynášať nad ich aktérmi súdy. Historická analýza pomáha pochopiť ich príčiny a dôsledky. Aj tá však má svoje limity. Možno je udalostiam pri Metaure a tomu, čo po nich nasledovalo, v niečom podobný aj súčasný vývoj. A možno nie, čas ukáže. Trvalým pôvabom histórie a zároveň jej varovaním pre súčasníkov totiž je, že ani jej poznanie nezaručuje schopnosť predpovedať budúcnosť.
Tzimiskes

 

Zdieľajte článok