Benešove dekréty sú baštou českej a slovenskej štátnosti
Téma Benešových dekrétov a hrozba ich porušenia je taká vážna, že sme sa s kolegom Buranom rozhodli napísať tento článok ako výzvu ľuďom, aby si uvedomili, že:
PORUŠENIE BENEŠOVÝCH DEKRÉTOV = MNÍCHOVSKÁ ZRADA II
V roku 2004 parlament Českej republiky prijal a následne vyhlásil zákon o zásluhách Edvarda Beneša, neoficiálne Lex Beneša, v Zbierke zákonov pod č. 292/2004. Návrh zákona predložili poslanci Jitka Gruntová (zvolená za Komunistickú stranu Čiech a Moravy), Radko Martínek a Karel Šplíchal (ČSSD). Senát návrh zákona odmietol, ale veto Senátu Snemovňa reprezentantov prekonala. Prezident Václav Klaus návrh zákona nepodpísal ani ho nevrátil Poslaneckej snemovni v zákonnej lehote. Prečo vznikol tento zákon a prečo mnohí kritizujú Beneša?
Kritika Beneša prichádza z rôznych strán. Niektorí mu vyčítajú jeho slabosť v najkritickejšom momente mníchovskej zrady (30. septembra 9), keď pod tlakom mocností (Anglicka a Francúzska) podpísal ponižujúce podmienky kapitulácie, ktoré v skutočnosti znemožnili odhodlanému českému národu začať právnu obranu pohraničných oblastí štátu. Preto je často označovaný ako agent prevažne anglo-amerického a francúzskeho vplyvu (slobodomurár), ktorý bol len vykonávateľom vôle a plánov vyššieho nadnárodného vedenia.
Iní mu naopak vyčítajú vydanie takzvanej “slobody pohybu”. Benešove dekréty, ktoré boli postupne vydávané v exile v Londýne počas druhej svetovej vojny a po návrate do vlasti hneď po skončení vojny. Je tiež obvinený z prikláňania sa k ZSSR (počas vojny) a hladkého odovzdania moci komunistom po skončení vojny.
Z českého pohľadu. Boje o československé hranice v roku 1938″
V našich mysliach sa rok 1938 automaticky spája s kapituláciou bez boja. Laici aj odborníci sú presvedčení, že odovzdanie pohraničných oblastí Nemecku, Maďarsku a Poľsku sa uskutočnilo bez jediného výstrelu. Napriek tomu len málo vecí je tak blízko pravde ako toto vyhlásenie. V roku 1938 sa na československej hranici odohrali krvavé bitky, počas ktorých mnohí obrancovia republiky obetovali svoje to najcennejšie, svoje životy.
Keď republika plače: Ako vyzerala okupácia pohraničia v roku 1938?
“V ranných hodinách 1. októbra 1938 začala nemecká armáda okupovať územie prvej zóny určenej Mníchovskou dohodou v českom pohraničí.
Nemecké jednotky pod velením generálplukovníka von Leeba ako prvé obsadili šumavskú oblasť. Československí vojaci museli tento priestor vopred evakuovať a aby sa vyhli ozbrojeným incidentom, uzavreli obe strany večer 30. septembra 1938 v Berlíne dohodu o pohybe na 1. októbra a nasledujúce dni. Táto dohoda vytvorila trojkilometrovú neutrálnu nárazníkovú zónu medzi armádami Československa a Nemecka. Menšie československé jednotky boli schopné ustúpiť materiálom a výzbrojou, ale pochopiteľne pod dohľadom nemeckých vojakov. Do 10. októbra nacisti obsadili zvyšné tri zóny územia v Čechách, severnej a južnej Morave. Na okupáciu dohliadali britskí, francúzski a talianski vojenskí pozorovatelia s úlohou informovať Berlínsky medzinárodný výbor a československú vládu o jej priebehu.
Dodnes existuje predstava, že československá armáda a ostatné ozbrojené sily v roku 1938 nevystrelili ani jeden výstrel a všetko bolo evakuované bez boja. Realita však vyzerala trochu inak. V dňoch, ktoré predchádzali podpísaniu Mníchovskej dohody, došlo v pohraničnej oblasti k početným ozbrojeným zrážkam, z ktorých niektoré boli pomerne rozsiahle. Impulzom pre nich bolo povstanie sudetských Nemcov, vyvolané Hitlerovým agresívnym prejavom na zjazde NSDAP nacistickej strany v Norimbergu 12. septembra 1938. Prejav bol vysielaný v rozhlase a po jeho skončení začali Henleinovi priaznivci rozsiahle nepokoje, ktoré postihli desiatky miest a dedín. Pri mnohých prestrelkách zahynulo množstvo československých žandárov, príslušníkov finančnej gardy a štátnej polície.”
Mníchovská zrada, Benešova kapitulácia a čo jej predchádzalo
“Mníchovská dohoda nebola výsledkom politiky dní, týždňov, mesiacov, ale predchádzajúcich rokov. A najmä politika Veľkej Británie, ktorá našla spoločnú líniu s Francúzmi a viedla túto politiku až do Mníchova,” spomína historik Jan Němeček v relácii Historie.cs. Na stretnutí s britským premiérom Nevillom Chamberlainom nemecký vodca požadoval odstúpenie územia s väčšinou Nemcov, ale vláda Milana Hoxhu túto požiadavku spočiatku odmietla. Po tlaku britského a francúzskeho veľvyslanca kabinet a vtedajší prezident Beneš nakoniec súhlasili s rezignáciou pohraničia, čo však vyvolalo búrlivý odpor spoločnosti, ktorý vyvrcholil generálnym štrajkom a pádom vlády. Na druhej strane sa nová vláda vedená legionárskym hrdinom generálom Jánom Syrovým, ktorý evokoval Jana Žižku pre jeho náplasť na oči, rozhodla vzdorovať nemeckému tlaku.
A západní spojenci tiež spočiatku obrátili kurz. Československo “môže prijať všetky opatrenia, ktoré považuje za nevyhnutné pre svoju bezpečnosť”, píše sa v správe britského a francúzskeho veľvyslanca, ktorú vláda prijala. Vláda pochopila posolstvo ako vyjadrenie potrebnej podpory a 23. septembra oznámila očakávanú všeobecnú mobilizáciu.”
Z uvedeného vyplýva, že v národne rozdelenom Československu boli priaznivci rôznych názorov, vrátane vyslovene protištátnych Nemcov a Maďarov, a reálne hrozila občianska vojna. Vôľa českého národa však spočívala v tom, že sa bránil, kto iný ako prezident Beneš ju mal rešpektovať?
Dôsledky kapitulácie
Iniciovanie obrany pohraničia (ak by Nemecko skutočne zaútočilo) našou armádou by automaticky ustanovilo naše právo na obnovu štátu po skončení vojny (pripojenie sa k víťazným mocnostiam), zatiaľ čo kapitulácia (a služba/práca v prospech hitlerovského Nemecka) toto právo automaticky nezakladalo. Anglicko tiež vytrvalo odmietalo zaručiť predmníchovské hranice republiky londýnskej exilovej vláde. Tieto záruky poskytla Benešovi Moskva (v dohode o spolupráci z 12. decembra 12).
Úvahy o mníchovskej zrade
Počas svojej práce/pôsobenia v politike urobil Beneš výrazný pokrok. Od diplomata zakladajúceho štát na základe pevnej viery v medzinárodnú diplomaciu, dodržiavania medzinárodných dohovorov pri rešpektovaní určujúcich vonkajších síl (mocností) až po pochopenie, že neexistuje dôležitejšia štátotvorná sila ako vôľa národa. Zo skúseností z Mníchova a iných ťažkých vojnových skúšok (nemáme stálych spojencov, máme len trvalé záujmy – Anglicko) sa poučil a posunul sa od jednoduchého štátnika, diplomata, k štátnikovi, ktorý bol koncepčne schopný, pracujúci nezávisle pre svoj štát a národ. Pochopil, že jediným pevným bodom existencie štátu, ktorého bol zakladateľom, je vôľa národa prežiť a rozvíjať sa v budúcnosti. Logickým vyústením jeho práce a napredovania bolo vydanie Benešových dekrétov a tiež následné rešpektovanie výsledkov povojnových volieb (vôľa národa), čo znamenalo pokojné odovzdanie moci komunistom na ceste k budovaniu socializmu. Mimochodom, prozápadné sily (dnešní liberáli) to nikdy neodpustia. Pri hodnotení Beneša teda všetko závisí od toho, či mu na československom štáte a jeho národoch skutočne záležalo z hĺbky srdca. Verím mu.
Samozrejme, náprava chyby, ktorú Beneš urobil podpisom Mníchovskej dohody, neležala len v jeho rukách. Ako obnoviteľ štátu a práva jeho národov na suverénnu existenciu a rozvoj by sám veľa nezvládol. Bez národa bojujúceho za slobodu a právo na existenciu proti fašizmu by nemal šancu napraviť svoju chybu. Právo nárokovať si vernosť víťazným mocnostiam v druhej svetovej vojne získali bojovníci Slovenského národného povstania, Slobodova armáda bojujúca po boku Červenej armády, partizánske skupiny na celom území Československa, vojnoví veteráni bojujúci na západnom fronte, najmä v Anglicku.
Beneš a jeho konceptuálna transformácia
Vydanie dekrétov zabezpečilo potrestanie zradcov a kolaborantov, čo v skutočnosti znamenalo vylúčenie protinárodných, protičeských a protislovenských síl (jednoducho Nemcov a Maďarov) z nárokov na rozhodovanie a riadenie obnovenej štátnosti Československej republiky. Štát bol obnovený na svoje pôvodné hranice (s výnimkou Podkarpatskej Rusi, začlenenej do ZSSR) a Benešovými dekrétmi koncepčne definovali jeho ciele ako štátneho subjektu/priestoru zabezpečujúceho prežitie a rozvoj slovanských národov v budúcnosti. Od tejto koncepčnej ochrannej línie Benešových dekrétov, ktorá v právnom prostredí a národnom povedomí predstavuje obrannú líniu podobnú železobetónovým pevnostiam vybudovaným po obvode republiky, nesmieme tentoraz upustiť. Pokiaľ český a slovenský národ nepodľahnú cudzím, nadnárodným tlakom na ich prelomenie, kým sa my sami nerozhodneme odovzdať nedobytnú obrannú líniu nášmu nepriateľovi bez boja, nebude porušená.
Aké sú hrozby v prípade porušenia Benešových dekrétov?
Ide o pokus o prevzatie riadenia štátu (štátnosti Českej republiky), ktoré bolo doteraz Benešovými dekrétmi jasne formálne definované ako nástroj na prežitie samostatného českého národa v rámci existujúcich hraníc. V prípade porušenia Benešových dekrétov sa nielenže uplatnia nároky na vrátenie majetku vyhnaných Nemcov a cudzojazyčnej (nadnárodnej) šľachty po bitke na Bielej hore, ale predovšetkým vyššie uvedení získajú zákonné právo uplatniť svoje nároky – a tým nanovo definovať deklarované ciele Českej republiky vo svoj prospech (vlastnícke práva, obnovenie procesu germanizácie – asimilácie/rozpadu českého národa, jeho kultúry, jazyka a pod.). Aj dnes je ich činnosť právne napadnuteľná = vlastizrada.
Z informácií šírených v médiách môžete pre seba vyvodiť, ktoré konkrétne subjekty pracujú na týchto cieľoch. Aké riadiace štruktúry si pre seba vytvorili, ako sa snažia ovplyvňovať verejnú mienku vo svoj prospech, prevychovávať/indoktrinovať našu mládež vo svoj prospech atď. Zašlo to tak ďaleko, že tieto vplyvné organizácie majú svoje zastúpenie v parlamente, v súčasnej protinárodnej vláde a v pozícii prezidenta. Koho záujmy bude zastupovať predseda vlády Petr Fiala ako predseda moravského krajinského výboru združenia Paneuropa pod sudetským nemeckým Landsmannschaftom?
Súčasný vývoj naberá na obrátkach
P-rezident Petr Pavel hrá do karát lichtenštajnskej rodine, ktorej majetok bol skonfiškovaný na základe Benešových dekrétov. Petr Pavel vraj sympatizuje s návrhom kniežaťa Aloisa na mimosúdne vyrovnanie. Mimosúdne vyrovnanie s rodinou, ktorá spolupracovala s Hitlerom. Pavel zhrnul rokovania s kniežaťom Aloisom takto:
“Lichtenštajnsko nepožaduje vrátenie majetku, nepožaduje finančnú kompenzáciu. Chcú spoločnú správu majetku, inými slovami vytvorenie fondu alebo nadácie medzi Lichtenštajnskom a Českou republikou, ktorá by sa spoločne starala o údržbu a prevádzku majetku, o ktorom hovoríme, najmä kultúrnych pamiatok. Ak by to bolo v tejto forme, potom si myslím, že by to bola veľmi solídna dohoda, na ktorú by sme súd naozaj nepotrebovali.”
Celé to pripomína rozprávku o Smolíčku a jezinkách: “Strčíme sem len dva prsty, hneď ako sa zahrejeme, pôjdeme znova.” Petr Pavel však zašiel ešte ďalej: pred niekoľkými dňami riešil spor s Lichtenštajnskom so sudkyňou Európskeho súdu pre ľudské práva Kateřinou Šimáčkovou. Prípadom sa bude zaoberať tento súd. Súčasný prezident vážne rokuje s rodinou z Lichtenštajnska o ukončení súdneho procesu na Európskom súde pre ľudské práva v súvislosti s ich kedysi skonfiškovaným majetkom po tom, čo české súdy jasne rozhodli proti nim.
Prelomový verdikt? Súd rozhodol, že hrobka v Mikulove patrí Dietrichsteinovcom
Dňa 25.10.2023 české súdnictvo porušilo Benešove dekréty. Konkrétne Okresný súd v Břeclavi neprávoplatne rozhodol o vrátení Dietrichsteinovej hrobky v Mikulovej rodine. Odôvodnil to údajným porušením práva na rodinný a súkromný život v porovnaní s odňatím vlastníckeho práva .
Ako píše Michal Hašek: “Na prvý pohľad je to zbožné, ale v skutočnosti je to neprijateľné. Po vojne štát skonfiškoval majetok ako celok a vyhlášky neobsahujú žiadne výnimky z nehnuteľného majetku tohto charakteru. Z pohľadu súdu by teraz rodiny z Lidíc mali požiadať Nemecko o odškodnenie za cintorín zničený pri likvidácii Lidíc – v tom čase nemecké úrady nechali mŕtvych vytiahnuť z hrobov, zničili ich a náhrobky použili ako stavebný materiál. Po vojne sme sa k miestu posledného odpočinku rodiny takto nesprávali. Mesto Mikulov dokonca investovalo značné sumy verejných peňazí do obnovy hrobky. Dúfam, že Mikulov sa teraz odvolá a verím, že prvostupňové rozhodnutie súdu bude zrušené. Ak nie, český štát (a vláda všeobecne) sa môže tešiť na záplavu nových pseudoreštitučných žiadostí…”
Dotiahli sme to až tak ďaleko s mediálne šíreným obdivom k parazitickej cudzej aristokracii a jej hradom, palácom a klenotom, ktoré si však v skutočnosti nič nepostavili sami a náš národ bol pre nich vždy len pracovným nástrojom (pre niektorých doslova pracujúci dobytok). Ako sa to líši od názorov Adolfa Hitlera, ktorý upravil koncept nadradenosti/privilégií niektorých tým, že ho rozšíril zo šľachty na všetkých čistokrvných árijcov?
Pre Českú republiku roztrhnutie Benešových dekrétov znamená Mníchovskú zradu II. so všetkým, čo k tomu patrí, a zároveň popretie celého obdobia samostatnej existencie Československa a Českej republiky po druhej svetovej vojne, a teda návrat do podoby Protektorátu vrátane jeho formálneho právneho ukotvenia.
VÝZVA národne zmýšľajúcim ľuďom
Benešove dekréty si možno predstaviť ako legálne vybudované “hraničné opevnenie” vybudované na obranu štátu v budúcnosti. Beneš správne predpokladal, že fašizmus a jeho expanzionizmus nezmizli a pokusy o podmanenie si Československej republiky budú prichádzať aj v budúcnosti. Dnes starú protektorátnu bábku Háchu nahradil v novom prostredí Petr Pavel a protinárodná vláda. Naozaj chceme toto “opevnenie” opäť opustiť bez boja? Chceme sa stať súčasťou nemeckého “heimatu”, byť germanizovaní, hovoriť po nemecky, poslúchať cudziu šľachtu, stať sa sluhami vo vlastnom dome? Naozaj?
Každý, komu záleží na našej krajine, sa musí zapojiť. Informujte svojich známych, založte združenia, oslovte politikov, rozhneďte ľudí okolo seba. Burcujte, burcujte, burcujte. V stávke je veľa! Napíšte poslancom, oslovte parlamentné skupiny a požiadajte ich, aby sa k danej otázke jasne vyjadrili. ( Na adresu posta@psp.cz je možné zaslať e-mail parlamentným klubom jednotlivých politických strán a stačí uviesť v predmete “ODS klub”, “ANO klub” a pod.).
Príklad si môžeme vziať od našich slovenských priateľov. Môžeme im len závidieť, ako dokázali organizovať mierové pochody s obrovskou účasťou. Spôsob, akým ukázali vo forme desaťtisícov písomných odmietnutí vojenskej služby, že podporujú mier a nie vojnu, je obdivuhodný. Vyzývame opozičné politické subjekty (PRO, ANO, SPD), aby sa tejto témy venovali a využili ju na odhalenie podstaty a cieľov súčasnej vlády a prezidenta. Je potrebné vytvoriť petíciu na obranu Benešových dekrétov. Dokážme, že sme schopní zjednotiť a brániť našu budúcnosť v našej krásnej vlasti.
