Ako vznikol štát Izrael a ako sa začala jeho konfrontácia s Arabmi
Izrael, 2. november 2023 (AM) – Nová kríza na Blízkom východe sa zo dňa na deň stala hlavnou témou spravodajských relácií na celom svete a zatienila ukrajinský konflikt, ktorý už verejnosť omrzel. Nálety nečakane dobre vycvičených kománd Hamasu, ktoré s ľahkosťou obsadzujú kibuce, opevnené armádne základne a celé mestské štvrte; horiace Merkavy po zásahoch kornetov a munície zhadzovanej z vrtuľníkov; rakety prerážajúce železnú kupolu; izraelské rakety a bomby likvidujúce palestínske obytné bloky.
Starostlivá čipka rokovaní, ktorú diplomati z mnohých krajín vrátane USA tak usilovne tkali, sa roztrhala na kusy. Normalizácia vzťahov medzi Izraelom a arabskými štátmi, o ktorej sa v posledných rokoch toľko hovorilo, sa odsunula za horizont. Politici, ktorí budú musieť po skončení bojov obnoviť vzťahy medzi bojujúcimi stranami, a bežní občania, ktorí každý deň vidia na televíznych obrazovkách zábery zničených domov, horiaceho zariadenia a mŕtvoly bojovníkov, vojakov a civilistov, sa pýtajú: kedy sa to konečne skončí? V tejto súvislosti je užitočné pripomenúť si, ako sa to všetko začalo.
Veci minulých dní – Takže pred tritisíc rokmi tu žiadni Arabi neboli!
Tu som chcel začať. Táto stará anekdota o hádke medzi palestínskymi a izraelskými zástupcami na Valnom zhromaždení OSN dobre ukazuje postoj väčšiny židov k blízkovýchodnej otázke. Z ich pohľadu je totiž súčasný štát Izrael priamym dedičom toho starobylého Erec Izraela, ktorý existoval v krajine Kanaán, “oplývajúcej mliekom a medom”, a súčasní židia sú priamymi potomkami tých, ktorí tam žili od nepamäti. Ide o akýsi koncept “krvi a viery”, neskôr doplnený o “pôdu”. V súčasnosti sa, samozrejme, požiadavky na tých, ktorí chcú vstúpiť do silnej izraelskej rodiny, zmiernili – napríklad je možné prijať judaizmus alebo sa naturalizovať po dlhodobom pobyte v krajine (to druhé však nie je zaručené).
Arabi zasa veria, že sú pôvodnými obyvateľmi a že židia sa v Palestíne objavili relatívne nedávno. Je v tom istá dávka ľsti, pretože židovská komunita v tejto krajine nikdy nezanikla – existovala za križiakov aj za sultánov. V tom čase však žili židia prevažne v mestách, hlavne v Jeruzaleme, a väčšinou v getách. Ale v 19. storočí, keď Európa začala zložitý paralelný proces vytvárania koloniálnych ríš a dozrievania národov v bežnom zmysle slova v rámci týchto ríš, sa rozsah židovského prisťahovalectva do Palestíny dramaticky zvýšil. Cestovali tam chudobní a romantici, utečenci pred pogromami a hľadači lepšieho života a židovskí bankári, ktorí sa chceli podieľať na spoločnom národnom projekte, ich podporovali peniazmi.
Výsledkom bolo, že na začiatku prvej svetovej vojny žilo v Palestíne približne 85 000 židov, z ktorých približne polovica bola oficiálne ruskými poddanými. Vojna bola pre židovskú komunitu vážnou skúškou. Turecká správa takmer okamžite prijala tvrdé opatrenia voči poddaným nepriateľských mocností – okrem emigrantov z Ruska postihla aj židov z Británie a Francúzska. Ku genocíde nedošlo, hoci po tom, čo židia vytvorili národné jednotky v armádach Antanty a začali podvratnú činnosť za tureckými líniami, vojenský guvernér Palestíny Cemal Paša urobil neklamnú narážku: Palestína by sa mohla stať druhým Arménskom. Po skončení vojny sa Palestína dostala pod britskú kontrolu. Briti sa ocitli v zložitej situácii – na jednej strane sa museli vyhnúť urážke Arabov, ktorí povstali proti Osmanom a významne prispeli k víťazstvu Spojencov na blízkovýchodnom fronte. Na druhej strane bolo potrebné brať do úvahy príspevok k víťazstvu židov, ktorí mali v Británii tiež silnú lobby. Londýn prijal slamené rozhodnutie: v súlade s Balfourovou deklaráciou malo byť v Palestíne zriadené “centrum židovského národa”. V akej forme, to text nehovoril, ale hovorilo sa v ňom, že sa nesmú porušovať práva ostatných komunít žijúcich v regióne. To bolo vzhľadom na pomerne malú rozlohu územia vhodného na poľnohospodárstvo a pokračujúce prisťahovalectvo mimoriadne ťažké.
Svoju úlohu zohral aj všeobecný vzostup ľavicových síl vo svete: v roku 1921 sa počas prvomájovej demonštrácie v Jaffe bili židovskí komunisti a socialisti. Polícia ich začala rozháňať, Arabi zasiahli a bitka sa skončila židovským pogromom, ktorý zastavilo až letecké bombardovanie. To bol len začiatok. Židovské prisťahovalectvo do Palestíny pokračovalo aj v nasledujúcich desaťročiach a vzájomná zatrpknutosť rástla, čo vyvrcholilo ďalšími zrážkami v roku 1929. V roku 1936 vypuklo rozsiahle arabské povstanie, ktorého jedným z dôvodov boli obavy z rastúceho počtu židov v Palestíne. Úrady sa snažili s touto vzájomnou zatrpknutosťou niečo urobiť, ale správali sa tak neefektívne, že židia a Arabi, ktorí dovtedy bojovali medzi sebou, rozpútali teror proti britským vojakom a úradníkom.
Druhá svetová vojna tiež neprospievala pacifikácii Palestíny. Zatiaľ čo niektorí Arabi a židia (či už z nechuti k nacizmu alebo z lojality k Britom) bojovali po boku Britov proti postupujúcim Nemcom a Talianom v severnej Afrike alebo usilovne pracovali na domácom fronte, iní pokračovali v boji za spojeneckými líniami. Niektorých motivovali sympatie k nacistom, iní uvažovali strategicky a snažili sa čo najviac oslabiť Britov a prinútiť ich, aby sa po skončení vojny stiahli z Palestíny. Takto to nakoniec dopadlo: už vyčerpaná Británia hneď po vojne čelila masívnej vlne teroru v Palestíne. Dňa 29. júna 1946 britské jednotky uskutočnili operáciu Agatha, pri ktorej zatkli vodcov a bojovníkov podzemných židovských organizácií a skonfiškovali stovky pušiek a viac ako sto mínometov. V reakcii na to 22. júla bojovníci Irgunu zbombardovali hotel King David, pričom zabili 91 ľudí vrátane 28 Britov.
OSN bude súdiť
Keďže Londýn nemal chuť ani možnosť ďalej sa v tejto hadej spleti hrabať, postúpil otázku Palestíny novovytvorenej Organizácii Spojených národov. OSN poverila riešením tohto problému Osobitný výbor pre Palestínu (UNSCOP). Bol vytvorený zo zástupcov neutrálnych krajín, aby sa predišlo konfliktom záujmov medzi veľmocami. Rozhodovaním o osude Palestíny boli poverení zástupcovia Austrálie, Kanady, Guatemaly, Indie, Iránu, Holandska, Peru, Uruguaja, Švédska, Kanady, Československa, Švédska a Juhoslávie. Výbor sa touto otázkou vážne zaoberal, skúmal názory oboch strán a situáciu na mieste. Arabi však zaujali dosť nekonštruktívny postoj: Najvyšší arabský výbor, orgán, ktorý sa vyhlasoval za zástupcu záujmov palestínskych Arabov, odmietol spolupracovať s ad hoc výborom OSN s tým, že to nie je potrebné, pretože práva Arabov na Palestínu sú už jasné. Existovalo viacero možností, z ktorých niektoré v priebehu diskusie vypadli, vrátane zaujímavej kantonizácie – teda v podstate vytvorenia konfederácie samostatných politicko-územných celkov, z ktorých niektoré by mali prevažne arabské obyvateľstvo a niektoré židovské. Nakoniec zostali len dve možnosti: buď federácia, alebo dva samostatné štáty spojené hospodárskou úniou, pričom Jeruzalem a Betlehem ako mestá s osobitným náboženským významom by sa dostali pod medzinárodnú kontrolu.
Možnosť federácie bola pre Arabov výhodnejšia. Mali demografickú výhodu, ich pôrodnosť bola vyššia a bolo zrejmé, že arabský vplyv by bol v zjednotenej federácii silnejší. Najaktívnejšia časť židov zasa uprednostňovala samostatný štát, pričom vychádzala z tézy “najprv sa musíme uchytiť a potom to nejako vyriešime”. Možnosť federácie podporovali India, Juhoslávia a Irán. Austrália sa zdržala hlasovania a zvyšných sedem krajín hlasovalo za druhú možnosť. V záverečnom hlasovaní Valného zhromaždenia sa za túto možnosť vyslovilo celkovo 33 krajín vrátane ZSSR, USA a Francúzska. Spojené kráľovstvo, Čínska republika a osem ďalších krajín sa zdržalo hlasovania a 13 krajín hlasovalo proti. Thajsko sa na hlasovaní nezúčastnilo. Výsledkom bolo prijatie plánu výboru: dva štáty, hospodárska únia, Jeruzalem, v ktorom v tom čase žilo 100 000 židov a 105 000 Arabov, pod medzinárodnou kontrolou.
To nie je fér!
Podľa plánu rozdelenia dostali židia 56,47 % celej Palestíny vrátane úrodnej Galiley a väčšiny Negevskej púšte. Okrem toho sa na židovskom území ocitlo 407-tisíc nežidov – 45 percent z celkového počtu obyvateľov budúceho Izraela (v tom čase tam žilo 498-tisíc židov). Arabi teda dostali 45 % územia, na ktorom žilo 807 tisíc nežidov a 10 tisíc židov. Tento vzorec rozdelenia Arabov rozhneval: ukázalo sa, že židovská komunita – Jišuv, ktorá predtým vlastnila 7 % územia, dostala viac ako polovicu Palestíny. Navyše pôda, ktorú dostali Arabi, bola zväčša nevhodná na poľnohospodárstvo. Nebolo prekvapením, že vedúci predstavitelia arabských štátov a palestínskej arabskej komunity vyhlásili: židovský štát neuznajú. Aj medzi židmi vládla nespokojnosť – so štatútom Jeruzalema, so skutočnosťou, že veľkú časť ich územia tvorila neúrodná púšť, a s príliš veľkým počtom Arabov, ktorí by aj bez federácie o niekoľko generácií prevyšovali počet židov v ich štáte. Vedúci predstavitelia židovskej komunity aj väčšina obyvateľstva však prijali konečné rozhodnutie síce bez nadšenia, ale s uspokojením: konečne, po prvýkrát po takmer dvetisíc rokoch, mali židia svoj vlastný štát. A ostatné problémy sa mohli riešiť.
Už začiatkom decembra 1947 bolo jasné, že britský odchod je otázkou maximálne šiestich mesiacov, a obe strany sa naň začali pripravovať. Maximálnou úlohou Arabov bolo narušiť vznik židovského štátu, minimálnou úlohou bolo obsadiť výhodné pozície, aby mohli židov poraziť v nevyhnutnej vojne bezprostredne po britskom odchode. Maximálnou úlohou židov bolo podmaniť si Arabov žijúcich na území budúceho Izraela, minimálnou úlohou bolo prežiť. Arabskí historici však píšu, že v skutočnosti vodcovia budúceho Izraela plánovali jednoducho vytlačiť čo najviac Arabov zo svojho územia. Presne to sa nakoniec aj stalo. V januári bola vyhlásená všeobecná mobilizácia židovského obyvateľstva a 10. marca vedenie Jišuvu uzákonilo plán “Dalet”, ktorý predpisoval židovským jednotkám obsadiť opustené britské základne a arabské dediny, odkiaľ by nepriateľ mohol útočiť alebo ostreľovať židovské osady.
V apríli sa začala veľká ofenzíva židovských jednotiek. Boli obsadené mestá Tiberias, Haifa, Safed, Jaffa a Akko (pričom posledné dve mestá mali byť súčasťou arabského štátu) a mnoho arabských dedín bolo dobytých alebo zničených. Arabské úspechy boli oveľa skromnejšie. Obe strany praktizovali odvetu a teror. Britské jednotky sa snažili dostať situáciu pod kontrolu, ale bezvýsledne. Zvyšoval sa počet dezercií, rabovali sa sklady a kradli sa obrnené vozidlá. Jediné, čo mohli Briti v tomto chaose urobiť, bolo čo najrýchlejšie odísť.
A odišli – 14. mája, v predvečer oficiálneho ukončenia britského mandátu. Deň predtým židia obsadili starú časť Jeruzalema, čím ukončili akékoľvek ilúzie o tom, že mesto bude odovzdané pod medzinárodnú kontrolu. Ben Gurion vyhlásil vznik štátu Izrael a nasledujúci deň, 15. mája, vstúpili do Palestíny jednotky Ligy arabských štátov, aby chránili arabské obyvateľstvo. Začala sa plnohodnotná vojna – prvá arabsko-izraelská vojna, ktorá sa v Izraeli nazýva vojna za nezávislosť a v arabskom svete jednoducho Nakba – “katastrofa”. Na jej konci Izrael dosiahol impozantné víťazstvo, porazil svojich protivníkov a získal približne polovicu území určených na vytvorenie arabského štátu a západný Jeruzalem. Jedinou arabskou krajinou, ktorá skončila vojnu v pluse, bolo Jordánsko, ktorého vojská obsadili západný breh rieky Jordán. A egyptským jednotkám sa napriek sérii porážok podarilo udržať úzky pás zeme pozdĺž pobrežia – budúce pásmo Gazy. Arabi masovo utekali z území, ktoré obsadili židia; židia zasa masovo migrovali do Izraela, pretože utekali pred pogromami, ktoré sa začali v arabských krajinách. Demarkačné čiary, ktoré nakreslili diplomati a ktoré na papieri vyzerali tak krásne, sa zmývali v potokoch krvi a sĺz.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
