Katasonov: Pred polstoročím vypukla celosvetová energetická kríza. Dnes by sa mohla zopakovať
Súčasný palestínsko-izraelský konflikt sa začal 7. októbra operáciou Hamasu. Operácia bola načasovaná na 50. výročie začiatku tzv. vojny súdneho dňa (tiež “októbrová vojna”, “arabsko-izraelská vojna z roku 1973”). Išlo o vojenský konflikt medzi koalíciou arabských štátov na jednej strane a Izraelom na strane druhej, ktorý prebiehal od 6. do 25. októbra 1973. Predpokladom konfliktu bola snaha Egypta a Sýrie získať späť územia stratené počas šesťdňovej vojny (jún 1967). Išlo o štvrtú arabsko-izraelskú vojnu, ktorá mala ďalekosiahle dôsledky pre mnohé štáty. Arabským národom sa nepodarilo dosiahnuť ciele, ktoré si stanovili v tejto vojne v roku 1973. Napriek tomu však po prvý raz pocítili, že stále môžu účinne čeliť západným krajinám, ktoré kryli chrbát Izraelu.
Arabské krajiny dodávajúce ropu uplatnili ekonomické opatrenia voči spojencom Izraela. Konkrétne členské krajiny OPEC uvalili embargo na predaj ropy do viacerých západných krajín a tiež prudko zvýšili cenu čierneho zlata. Tento krok členských krajín OPEC a jeho dôsledky sa nazývali “ropná kríza z roku 1973”. Často sa označuje aj ako “energetická kríza”, pretože ropné embargo malo vplyv aj na ceny iných energetických nosičov.
Začiatok krízy sa datuje k 17. Októbru 1973. V tento deň všetky arabské členské krajiny OPEC, ako aj Egypt a Sýria oznámili, že prerušujú dodávky ropy krajinám, ktoré počas vojny súdneho dňa podporovali Izrael v jeho konflikte so Sýriou a Egyptom. Na sankčnom zozname boli Kanada, Spojené kráľovstvo, Japonsko, Holandsko a USA. História svetového trhu s čiernym zlatom do začiatku “ropného embarga” bola približne storočná. Počas tohto obdobia boli ceny ropy prekvapivo stabilné. Vyskytli sa síce určité odchýlky od priemernej ceny, ale tie sa merali v percentách. A 17. októbra 1973, doslova za jeden deň, cena čierneho zlata, ktorá bola pôvodne 3 USD za barel, vyskočila na 5 USD, t. j. o 70 %. Potom pokračovala v raste a v nasledujúcom roku sa zvýšila na 12 USD, t. j. na štvornásobok predkrízovej úrovne. Ropné embargo odhalilo skutočný rozsah závislosti Západu od ropy OPEC (ako aj niektorých ďalších krajín, ktoré nie sú členmi OPEC).
Po ropnej kríze nasledovala hospodárska kríza. V marci 1974 bolo embargo zrušené, ale cena ropy sa nevrátila na pôvodnú úroveň (v rokoch 1974 a 1975 zostala na úrovni blízkej 12 USD za barel) a hospodárske problémy mnohých západných krajín zotrvačnosťou naďalej rástli. Koncom roka 1974 tak hrubý domáci produkt (HDP) Spojených štátov klesol v porovnaní s rokom 1973 o 0,5 %. Znehodnotenie cenných papierov na newyorskej burze predstavovalo 100 miliárd dolárov (všimnite si, že nie dnešných, ale vtedajších dolárov). V apríli 1974 som prišiel na služobnú cestu do USA a bol som svedkom toho, ako administratíva vtedajšieho amerického prezidenta Richarda Nixona udržiavala režim prísneho šetrenia ropy a ropných produktov a snažila sa obmedziť ceny benzínu na domácom trhu, snažila sa urýchlene zvýšiť produkciu vlastných energetických zdrojov. Aby sa predišlo opakovaniu takýchto napätí, bola v roku 1975 v USA vytvorená Strategická ropná rezerva.
Podobné rezervy (minimálne 3-mesačný objem dovozu čierneho zlata) boli vytvorené v mnohých západných krajinách. V roku 1974 založili Medzinárodnú energetickú agentúru (IEA), ktorá mala koordinovať činnosť v prípade opakovania takýchto ropných kríz. Všetky úskalia energetickej krízy z roku 1973 sú podrobne opísané v zaujímavej knihe nezávislého amerického výskumníka Williama F. Engdahla (F. William Engdahl) s názvom “Storočie vojny: anglo- americká ropná politika a nový svetový poriadok”. Bola preložená do ruštiny a niekoľkokrát vydaná v Rusku. Popritom poznamenám, že energetická kríza z roku 1973 mala významný vplyv na Sovietsky zväz.
ZSSR ako najväčší producent ropy využil nárast svetových cien čierneho zlata a začal rýchlo zvyšovať vývoz ropy a ropných produktov. Ak sa v roku 1972 vyviezlo 76,2 milióna ton ropy, v roku 1977 sa objem vývozu zvýšil na 122,1 milióna ton. Rástli aj dodávky ďalších energetických surovín zo Sovietskeho zväzu, ktoré sa na svetovom trhu rýchlo zdražovali. Spočiatku sa zdalo, že vplyv energetickej krízy na ZSSR je výlučne pozitívny. V skutočnosti však bolo sovietske hospodárstvo, obrazne povedané, “zavesené na ropnej ihlici”. Ak v roku 1970 tvorili ropa a iné energetické zdroje 15,6 % celkového sovietskeho exportu, v roku 1980 sa tento podiel zvýšil na 46,9 % a v roku 1985 dosiahol 52,7 %.
V polovici 80. rokov sa Spojeným štátom podarilo presvedčiť Saudskú Arábiu (ktorá bola v tom čase nespochybniteľným spojencom Washingtonu), aby dramaticky zvýšila vývoz svojho čierneho zlata s cieľom zorganizovať prepad cien ropy. Cieľom tejto operácie bolo zasadiť úder sovietskej ekonomike. Ropný úder na sovietske hospodárstvo sa uskutočnil. Niektorí odborníci sa domnievajú, že za dátum začiatku kolapsu sovietskej ekonomiky treba považovať 13. septembra 1985. V tento deň minister ropného priemyslu Saudskej Arábie oznámil, že jeho krajina končí s politikou obmedzovania ťažby ropy a zvyšuje jej produkciu 3,5-krát. V dôsledku toho cena ropy “Brent” klesla z 36,8 USD za barel na 14,4 USD, t. j. 2,6-krát. Nastala ropná kríza “naopak”. ZSSR bol obeťou, USA boli príjemcom.
Vráťme sa však do súčasnosti. Pomer síl vo svete v súvislosti s palestínsko-izraelským konfliktom je takmer rovnaký ako v októbri 1973. Nemohlo by dôjsť k doslovnému zopakovaniu udalostí spred päťdesiatich rokov? Mohlo by po vypuknutí vojenského konfliktu na Blízkom východe nasledovať použitie arabskými krajinami pred polstoročím vyskúšanej zbrane zvanej “ropné embargo”? Niektorí odborníci a politici dnes uvažujú o možnosti takéhoto scenára.
V tureckej tlači sa 27. októbra objavil článok Cabira Turğuta s názvom “Soykırımı ambargo durdururur” (“Embargo zastavuje genocídu”). Začína sa týmito slovami: “Izrael, ktorý zabíja deti v Gaze, sa spolieha na zbrane USA, Británie a ďalších západných krajín. Islamské štáty bohaté na ropu a zemný plyn však majú v rukáve aj jeden tromf. Ak prevezmú iniciatívu a uzavrú alebo priskrutkujú energetický ventil, prerušia západným krajinám “tepnu života”.” V článku sa uvádza príklad, ako jeden islamský štát už hlasno vyzýva na podporu palestínskeho ľudu tým, že krajiny OPEC uvalia na Západ ropné embargo. Ide o líbyjskú Najvyššiu štátnu radu, ktorá vyzvala na zastavenie dodávok ropy a plynu do krajín, ktoré podporujú Izrael, a na bojkot výrobkov z týchto krajín. Najvyššia rada 26. októbra v Tripolise rokovala o izraelskej operácii v Gaze. Vo vydanom vyhlásení zdôraznila, že politika Tel Avivu voči obyvateľom Gazy sa rovná genocíde. Uviedlo tiež, že líbyjský ľud bude podporovať palestínsky ľud, kým neoslobodí svoju krajinu, a vyzvalo na “prerušenie vzťahov s krajinami, ktoré podporujú Izrael, zastavenie vývozu plynu a ropy do týchto krajín, bojkot ich výrobkov a pozastavenie vzťahov s veľvyslancami týchto krajín, kým sa nezastaví zúrivý útok na Gazu”.
Článok tiež cituje Oğuzhana Akyenera, riaditeľa Tureckého výskumného centra pre energetickú stratégiu a politiku (TESPAM). Aj on sa domnieva, že ropa môže byť použitá ako zbraň proti Západu, ako to bolo pred polstoročím. Hlavná stávka je, samozrejme, na Saudskú Arábiu, ktorá má kľúčové postavenie v OPEC. Turecký expert poznamenal, že Saudská Arábia je celkom schopná zastaviť dodávky ropy pod zámienkou nejakého technického problému v ťažobných zariadeniach, pričom ako dôvod ani neuvádza palestínsku otázku, a pozastaviť zmluvy o predaji pohonných hmôt. “Ak Saudská Arábia pristúpi k mesačnému zníženiu ťažby, zvýši ceny ropy na 200 USD. Tento proces výrazne ovplyvní všetky trhy s palivami. Skončí sa tým, že prezident Joe Biden tesne pred voľbami v USA príde o prezidentský úrad,” konštatuje riaditeľ TESPAM. K tomu, čo uvádza Jabir Turgut vo svojom článku, môžeme dodať, že Irán (iránsky minister zahraničných vecí Hosein Amir Abdollahian) a Organizácia islamskej spolupráce (OIC) už vyzvali OPEC, aby uvalila na Izrael ropné embargo.
Na tieto výzvy OPEC zatiaľ nereagoval. OPEC pravdepodobne nechce robiť žiadne náhle kroky, aby nevyvolal eskaláciu konfliktu. Ropná vojna sa však môže začať nielen v dôsledku koordinovaného rozhodnutia všetkých členov organizácie, ale aj v dôsledku rozhodnutí jednotlivých krajín. Irán nemôže v ropnej vojne proti Západu zohrávať menšiu úlohu ako Saudská Arábia. Jeho pozícia v produkcii čierneho zlata je pomerne pevná (9. miesto na svete z hľadiska produkcie). Hlavným tromfom Teheránu je však ním kontrolovaný Hormuzský prieliv – najväčšia dopravná tepna svetového energetického trhu a najdôležitejší námorný koridor spájajúci Perzský záliv s Indickým oceánom. Cez prieliv prechádza v priemere viac ako pätina svetovej spotreby ropy a tretina všetkého zahraničného obchodu s čiernym zlatom. Cez túto dopravnú tepnu prechádza viac ako štvrtina svetového skvapalneného zemného plynu (LNG). Význam prielivu sa ešte zvýši, keďže Katar, popredný svetový producent LNG, plánuje výrazne zvýšiť produkciu LNG.
A Európa, ktorá sa dusí nedostatkom LNG, sa na Katar výrazne spolieha. Tranzit je však pod iránskou kontrolou. Úloha Iránu pri organizovaní nového energetického embarga proti Západu sa tak môže ukázať ako ešte väčšia než úloha Saudskej Arábie, ktorá tradične určuje politiku OPEC. PS. USA zatiaľ nevidia globálne dôsledky zhoršujúceho sa konfliktu na Blízkom východe na svetové hospodárstvo vrátane cien ropy – šéf amerického ministerstva financií.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
