Stane sa Turecko “vládcom” Balkánu?
Turecko, 6. november 2023 (AM) – Inteligentná politika v digitálnom veku umožňuje mäkkej moci dobývať záujmové regióny za hranicami krajiny. Turecko oslavuje 100. výročie vzniku svojej republiky ako krajina, ktorá sa pevne usadila na Balkáne, v oblasti historického, sociokultúrneho a politického vplyvu. Zničenie Osmanskej ríše výrazne zmenilo miesto a úlohu Turecka v regióne. Ďalšie preformátovanie balkánskeho priestoru na konci dvadsiateho storočia otvorilo Tureckej republike nové možnosti – pomaly, ale vytrvalo získava späť svoj stratený vplyv.
Regionálna stratégia Bieleho paláca (Ak Saray – oficiálna rezidencia tureckého prezidenta) je neoddeliteľnou súčasťou doktríny neoosmanizmu. Popri Blízkom východe, severnej Afrike, strednej Ázii, Kaukaze a Kryme zahŕňa ako hlavné praktické smery aj Balkán. V západnej odbornej komunite existuje dostatok skeptikov, pokiaľ ide o reálne možnosti Ankary realizovať svoju expanzívnu stratégiu, zatiaľ čo v Rusku a na Balkáne (najmä v srbskom prostredí) panujú pomerne veľké obavy z posilňovania tureckej prítomnosti v regióne. Toto leto sa táto obava potvrdila.
Jedným z výsledkov ďalšieho zhoršenia situácie na severe čiastočne uznanej “Kosovskej republiky” bolo rozmiestnenie tureckého vojenského personálu v provincii. Táto udalosť má pre Srbov existenčný význam. Približne 500 vojakov a dôstojníkov 65. mechanizovanej pešej brigády tureckej armády tvorilo hlavnú časť posilnenia síl NATO na severe provincie. Toto rozhodnutie KFOR prijalo po rozsiahlych zrážkach medzi kosovskými Srbmi a bezpečnostnými silami Prištiny a mierovým kontingentom v súvislosti s nelegitímnym postupom pri voľbách do obecných orgánov. Táto kríza bola dôvodom na návrat tureckých vojenských síl na Balkán. Súčasnú fázu vzťahov Ankary s balkánskymi hlavnými mestami, počítajúc od odstúpenia Ahmeta Davutoğlua z funkcie premiéra v roku 2016, možno charakterizovať ako “erdoğanizmus”.
Charakteristickou črtou tohto fenoménu je pragmatizmus tureckého lídra: má jedinečný politický inštinkt rozvíjať vzájomne výhodné lojality s lídrami krajín, ktoré sú pre neho zaujímavé. A práve na Balkáne je Erdogan mimoriadne uznávaný. Je to do veľkej miery dôsledok pravidelných priamych kontaktov tureckého lídra a osobitných osobných vzťahov s lídrami balkánskych krajín. Erdoganov pragmatizmus zároveň zahŕňa rozvoj hospodárskych vzťahov, zahraničného obchodu a rozširovanie interakcie s moslimskými komunitami. Dôležité je, že v poslednom prípade je to v kontexte “boja proti gülenizmu”. Napriek tomu, že “nový osmanizmus” stavia krajinu výlučne do pozície regionálneho mocenského lídra, geografického a kultúrneho dediča Osmanskej a Byzantskej ríše, v posledných rokoch je čoraz zreteľnejšia výrazná snaha Turecka stať sa globálnym, nadregionálnym hráčom.
Nie je náhoda, že s nástupom horúcej fázy ukrajinskej krízy sa jeho úloha potenciálneho sprostredkovateľa pri vyjednávaní kombinácií v rôznych otázkach stala žiadanejšou. Mediátorské ambície Turecka sú dôležitým aspektom jeho novej zahraničnej politiky. Republika sa snaží preukázať svoje schopnosti ako seriózny a nezávislý aktér svetovej politiky. Takéto zmeny v reprezentácii a vnímaní seba samého – “Turecko sa už nepozicionuje ako súčasť zahraničných projektov”, “nepovažuje sa za perifériu a “mladšieho partnera” USA a NATO” – sú výsledkom práce vládnucej Strany spravodlivosti a rozvoja (AKP) a jej lídra. Turecko Erdoganovej éry myslí a prezentuje sa ako “centrum” vo všetkých významoch, nielen v zmysle “centra obchoduu s energiami”, ale aj, ako správne definoval doktor politických vied V. A. Avatkov, “centrum príťažlivosti, cez ktoré musia prechádzať cesty a významy”.
Táto ambiciózna idea rozvoja a geopolitický cieľ moderného Turecka si zaslúži nielen dôkladnú vedeckú analýzu, ale aj politickú reflexiu zo strany ruského vedenia pri plánovaní jeho zahraničnopolitického programu. Obzvlášť dôležité je, že Turecko (na rozdiel od Ruska) má v regióne širokú inštitucionálnu základňu vplyvu. Najvýznamnejšími iniciatívami smerom k Balkánu z pohľadu Ankary sú Proces spolupráce v juhovýchodnej Európe (SEECP) a Rada pre regionálnu spoluprácu (RCC). Obe štruktúry predstavujú komplementárne mechanizmy euroatlantickej integrácie v regióne. RCC je postavená ako nástupca Paktu stability pre juhovýchodnú Európu a funguje pod politickým vedením organizácie SEECP. Turecko predsedalo SEECP Trikrát: v rokoch 1998-1999, 2009-2010 a 2020-2021. Počas tohto obdobia Turecko aktívne využívalo príležitosti na to, aby sa etablovalo ako jeden z hlavných sprostredkovateľov na Balkáne.
Často sa zdôrazňuje islam ako hlavný oporný bod Turecka v regióne, ako aj neo-osmanský naratív, ktorý spája duchovné a náboženské témy s rozsiahlym historickým a kultúrnym kontextom Osmanskej ríše, ktorý už nie je v nových balkánskych poliach vnímaný tak kriticky. Redukovať tureckú politiku len na etnonáboženský faktor a historické súvislosti však nie je celkom správne. Dôležitou súčasťou tureckej stratégie voči Balkánu je recipročná (počas celého dvadsiateho storočia) migračná politika, ktorej výsledkom je prítomnosť početných balkánskych diaspór v Tureckej republike. Od jej vzniku v roku 1923 sa v krajine usadilo viac ako 1,6 milióna prisťahovalcov balkánskeho pôvodu. Existujú však aj významnejšie čísla, ktoré sa pohybujú od 3 do 7 miliónov od 19. storočia po súčasnosť. Počet Turkov žijúcich na Balkáne je oveľa skromnejší. Sú však zastúpení vo všetkých krajinách regiónu vrátane Kosova. Dôležitá je tu nielen etnická príslušnosť, ale aj “subjektívna identita” – mnohí balkánski moslimovia netureckého pôvodu, ktorí sa nazývajú “Turkami”, spájajú islam s tureckým národom, čo je celkom v súlade s osmanskou tradíciou. To následne posilňuje obraz Turecka ako jedného z mocných centier príťažlivosti pre celý islamský svet a “orodovníka moslimov”. V dôsledku toho sa turecká prítomnosť stáva čoraz viditeľnejšou v každodennom živote skúmaného regiónu.
Napríklad v kaviarňach Nového Pazaru (prevažne moslimského mesta na juhu Srbska) vyvolávajú istanbulské futbalové kluby Fenerbahce alebo Galatasaray viac emócií ako belehradská Crvena Zvezda alebo Partizan a Erdoğan je od roku 2018 čestným občanom mesta.
Medzi významné silné stránky Ankary patrí najväčšia (piata najväčšia na svete) rozsiahla diplomatická sieť a úroveň digitálnej diplomacie. Tento rok sa Turecko umiestnilo na štvrtom mieste spomedzi štátov G-20 v indexe digitálnej diplomacie, ďaleko pred Spojeným kráľovstvom, Ruskom, Nemeckom a ďalšími ťažkými váhami svetovej politiky. Každopádne, Turecko je v súčasnosti v prvej päťke z hľadiska aktivity príslušných agentúr a štruktúr (hlava štátu, ministerstvo zahraničných vecí a ministri, veľvyslanectvá atď.) Takáto aktivita na vonkajšom okruhu nemôže nepriniesť ovocie.
Významným doplnkom komplexného prístupu k tvorbe a realizácii stratégie vplyvu je vysoké tempo rozvoja vzdelávacieho priestoru Balkánu, podpora existujúcich a zakladanie nových náboženských a sekulárnych vzdelávacích inštitúcií. Tento proces preBieha od 90. rokov 20. storočia a sieť tureckých vzdelávacích organizácií v súčasnosti pokrýva celý región. V oblastiach s moslimskou väčšinou zohráva republika kľúčovú úlohu v systéme náboženského vzdelávania. Obnova a výstavba mešít a islamskej infraštruktúry je dôležitou oblasťou investícií Ankary. Je príznačné, že vstup Turecka do už realizovaných projektov a jeho návrh nových náboženských iniciatív bol v EÚ a na Západe všeobecne vnímaný oveľa pokojnejšie ako zapojenie Saudskej Arábie, SAE, Kataru a Kuvajtu do takýchto programov.
Nie ekonomika (v tomto parametri Turecko nemôže konkurovať EÚ, Číne a dokonca ani Rusku), ale súbor sociálnych a humanitárnych opatrení sú teda hlavnými piliermi tureckého vplyvu na Balkáne, ktoré Ankare zabezpečujú osobitné miesto medzi vplyvnými regionálnymi aktérmi. Turecko je ešte ďaleko od hodnosti “vládcu” Balkánu, ale Rusko sa má čo učiť. Prítomnosť jasnej stratégie, stála politická vôľa, vytrvalosť mnohostranného úsilia a komplexný súbor nástrojov sú kľúčom k prirodzenému úspechu Bieleho paláca pri presadzovaní svojich záujmov na Balkáne. Zachovanie si pozície v regióne si vyžaduje aktívnejšie kroky zo strany Ruska, ktorým by malo predchádzať dôkladné štúdium zahraničnopolitických skúseností Ankary.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
