Pravicové a ľavicové globalizačné projekty pre budúcnosť Izraela
K rozkolu medzi zástancami konkurenčných vízií dochádza aj v samotnom Izraeli. Posledný októbrový deň – výročie prijatia Balfourovej deklarácie a jej predloženia na schválenie vojenskému kabinetu vlády britského impéria (31. 10. 1917) – bol v niektorých médiách interpretovaný ako deň ukončenia prenájmu územia Palestíny Izraelom. A ako začiatok pokusu o zrušenie palestínskej štátnosti (Palestínu uznalo 138 štátov v hraniciach okupovaných Izraelom, Hamas útočil v týchto hraniciach).
Túto okolnosť by sme mohli ignorovať, keby sa v rovnakom čase nestali nasledujúce udalosti, ktoré možno interpretovať ako začiatok paralelného a alternatívneho pokusu o zrušenie existencie samotného štátu Izrael vo svete. Po prvé, Čína odstránila Izrael zo svojich online mapových služieb. Podľa denníka The Wall Street Journal, ktorý sa odvoláva na “čínskych používateľov internetu”, názov Izraela zmizol z čínskych online máp sveta. Konkrétne Izrael už nie je označený na mapách čínskeho vyhľadávača Baidu a na online mapách Amap spoločnosti Alibaba. Medzinárodne uznané hranice Izraela však zostávajú nedotknuté a sú zobrazené ako predtým, len názov chýba. Mapy obsahujú aj palestínske územia a názvy miest a iných lokalít v susedných krajinách vrátane Cypru, Jordánska a Iraku. Názvy všetkých ostatných štátov vrátane malých štátov, ako je Luxembursko alebo Monako, sú stále uvedené správne. “Táto nejednoznačnosť je v ostrom kontraste s pozornosťou, ktorú Peking venuje mapám vo všeobecnosti,” konštatuje WSJ.
Po druhé, diplomatické vzťahy s Izraelom prerušila Bolívia, ku ktorej sa okamžite pridali Čile a Kolumbia, ktoré odvolali svojich veľvyslancov a obvinili židovský štát z genocídy palestínskeho ľudu. Podľa niektorých analytikov ide o jasný znak, ktorý dokazuje, že globalistická ľavica dnes hrá proti Izraelu. Bolívia je územie, ktoré je nimi úplne ovládané. Nedávno to dokázala takzvaná pandémia, počas ktorej latinskoamerické režimy vyhubili svoje obyvateľstvo podľa metód WHO, rovnako ako svojho času nimi chránený doktor Mengele nevyhubil svojich pacientov. Aj medzi nimi bola Bolívia v tomto “očkovacom páse” na čele. Súčasné rozhodnutie Bolívie nemá nič spoločné s osudom nešťastných, vzdialených a nezaujímavých Palestínčanov. Globalisti potrebujú východisko na vytvorenie udržateľného frontu, ktorý by prinútil Izrael reformovať región podľa podmienok “ľavicového” globalistického projektu, ktorý je mimoriadne negatívny voči akýmkoľvek prejavom národnej suverenity. Už len preto, že práve desuverenizácia národných štátov je kľúčovou úlohou budovania “nového normálu” v tejto verzii nového svetového poriadku.
Po tretie, antisemitizmus sa zrazu stal žiadaným na globálnej úrovni. Dôvod je vo všeobecnosti jasný: “ľavicoví” globálni hráči potrebujú demonštrovať, že akékoľvek pokusy o realizáciu národnej suverenity budú mať ťažkosti. Svetová sionistická organizácia zaznamenala od začiatku vojny proti Hamasu 500 % nárast prejavov antisemitizmu na celom svete. Židovská agentúra Sokhnut zase uviedla, že 87 % židov v diaspóre “tvrdí, že v krajinách rozptýlenia došlo k dramatickému poklesu ich pocitu bezpečnosti”. V USA podľa Ligy proti hanobeniu vzrástol počet prípadov antisemitizmu od eskalácie palestínsko-izraelského konfliktu takmer o 400 percent.
“Ľavicovo-globalistický” projekt je len jednou stranou mince. Jeho architekti sa usilujú o zmenšenie územia a likvidáciu Izraela ako národného štátu, vytlačenie jeho obyvateľstva z regiónu (vrátane Krymu, Dagestanu a ďalších ruských “adries”, ktoré tam už hodili provokatéri) a premenu Palestíny na plnohodnotný subjekt vlastnej a svetovej politiky. Opačnou stranou je “pravicovo-globalistický” projekt, ktorý si kladie presne opačný cieľ – likvidáciu palestínskych subjektov, rozšírenie Izraela a oblasti jeho priameho vplyvu so súbežnou územnou a inou fragmentáciou všetkých nežiaducich a nepohodlných moslimských susedov.
Preto v rovnakom čase ako protiizraelský demarš “ľavicových” latinskoamerických režimov a kartografov komunistického Pekingu The New York Times pripomenul diskusiu o “možnosti” rozdelenia piatich krajín Blízkeho východu na 14 nových celkov, ktorá sa začala pred desiatimi rokmi. Rozdelenie na stúpencov “ľavicových” a “pravicových” projektov prebieha aj v samotnom Izraeli. Tých prvých reprezentuje súdnictvo (zastúpené Najvyšším súdom, ktorý v teokratickom štáte zohráva veľmi dôležitú úlohu) a vojenské bezpečnostné zložky (predovšetkým IDF). Ich stúpenci v poslednom čase organizujú kolosálne protestné zhromaždenia proti výkonnej moci reprezentovanej “pravicovou” vládou B. Netanjahua, ktorá sa opiera o tú časť spravodajských služieb (MOSSAD atď.), ktorá sa zaoberá nielen vojenským spravodajstvom. O rozdelení v rámci spravodajských služieb a elít Izraela svedčí napríklad vyhlásenie šéfa riaditeľstva spravodajských služieb Aharona Haliva:
“Toto je vojna bez výberu, ale nie existenčná vojna [v rozpore s Netanjahuovými slovami]”.
“Pravičiari” pritom tvrdia pravý opak. Dnes sa objavuje čoraz viac dôkazov, že Netanjahu a jeho spolupracovníci zo spravodajských služieb konali pred 7. októbrom podobne ako americký prezident Roosevelt v roku 1941, keď úmyselne ignoroval všetky varovania pred blížiacim sa útokom na Pearl Harbor, a to až do posledných hodín, keď sa zistilo, že Japonci sa presunuli. Roosevelt vtedy chladnokrvne obetoval množstvo Američanov, ale splnil úlohu, ktorej plody USA využívajú dodnes. Preto mohlo mať “pravicové” izraelské vedenie podobnú motiváciu. Aj keď o útoku vedelo, dovolilo, aby sa uskutočnil, a čo je najdôležitejšie, umožnilo, aby sa stal mimoriadne krvavým a brutálnym. A až potom sa spustil “pravicovo-globalistický” projekt reformovania regiónu. Pointa je jasná: Izrael má teraz nezastaviteľný argument na zničenie Hamasu a boj proti terorizmu (aj vo formáte, ktorý USA použili po udalostiach z 11. septembra 2001). Otázky pre izraelské vedenie o podivnosti útoku zo 7. októbra stále zostávajú.
Ak však Netanjahu a jeho stúpenci zvíťazia, nikto (predovšetkým vrátane ich hlavných oponentov z Najvyššieho súdu) nebude hodnotiť víťazov. Samotný projekt (jeho základné parametre), ktorý presadzuje “pravica”, nie je tajomstvom, vyjadruje sa a upravuje už desaťročia. Vo všeobecnosti je zameraný na podporu hnutia za presídlenie židov. V širšom zmysle znamená vytlačenie Palestínčanov z Palestíny, čo nakoniec vedie k pripojeniu východného brehu Jordánu a pásma Gazy k územiu Izraela. Ďalej má “Veľký Izrael” (za predpokladu, že Izrael zahŕňa územie od Nílu v Egypte po Eufrat v Iraku) vytvoriť sériu schválených štátov, ktoré by zahŕňali časti Líbye, Jordánska, Sýrie, územie Sinajského polostrova a časti Iraku a Saudskej Arábie. Analytici kanadskej internetovej publikácie Global Research v článku uverejnenom v roku 2011 uviedli, že takzvaný “Yinonov plán”, ktorý je pokračovaním britskej koloniálnej politiky na Blízkom východe, je strategickým plánom Izraela na dosiahnutie regionálnej prevahy izraelského štátu. Plán diktuje stratégiu, podľa ktorej by mal Izrael “prekonfigurovať” svoje geopolitické prostredie balkanizáciou susedných arabských štátov a premeniť ich na menšie a slabšie štáty”.
Na základe koncepcií neskôr stanovených v Yinonovom pláne začali izraelskí stratégovia orientovaní na “pravicovo-globalistické” kruhy pred polstoročím pracovať na rozdelení Iraku na tri samostatné štáty: kurdský štát a dva arabské štáty, jeden pre šiitov a jeden pre sunnitov. Prvým krokom v tomto procese bola vojna medzi Irakom a Iránom (o ktorej sa tiež hovorí v Yinonovom pláne). V roku 2006 vyšli v oficiálnej publikácii US Armed Forces Journal a v roku 2008 v časopise The Atlantiso pomerne známe mapy Blízkeho východu. Pomerne presne odrážajú Yinonov plán, ktorý predpokladá rozdelenie nielen Iraku (k čomu vyzýval aj plán vtedajšieho viceprezidenta USA D. Bidena), ale aj Líbye a Sýrie (v tom čase ešte mierových a celistvých štátov).
Okrem toho do rovnakej stratégie patrí aj rozdrobenie Iránu, Turecka, Somálska a Pakistanu. Ďalším prvkom stratégie Yinonovho plánu je reformovanie štátov v severnej Afrike, ktoré sa podľa plánu malo začať v Egypte (takmer sa tak aj stalo, ak za východisko považujeme udalosti na námestí Tahrír) a potom sa rozšíriť do Sudánu, Líbye a celého regiónu. “Pravicovo-globalistický” plán, za ktorého časť teraz izraelská “pravica” pri moci v podstate bojuje, teda okrem vyhnania Palestínčanov predpokladá aj potrebu rozdrobiť existujúce arabské štáty na menšie celky s cieľom vytvoriť “Veľký Izrael”. Ich štátnosť bude založená na etnickej alebo náboženskej zložke. “Pravicoví” globalisti a sionisti očakávajú, že v dôsledku toho budú takéto štáty aktívne podporovať Izrael a ospravedlňovať jeho morálne právo na expanziu. Ich “ľavicoví” oponenti vychádzajú z presného opaku a naznačujú, že Izrael by sa namiesto zväčšovania mal zmenšovať a možno úplne zaniknúť, ako sa to už stalo na čínskych mapách pod zámienkou, že “priestor na Blízkom východe je obmedzený”.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
