Turecko chce mier, ale je pripravené na vojnu. Erdogan túži po časoch Osmanskej ríše
Správy z tureckej tlače (7. novembra):
Hürriyet: “Chladné prijatie amerického ministra zahraničných vecí Blinkena”
Sabah: “Buď smrť, alebo väzenie.”
Sözcü: “Ozgur Özel: Kemal bey [Kılıçdaroğlu] chcel zdvihnúť moju ruku, ale zabránili mu v tom”
Cumhuriyet: “Blíži sa [nové] rokovanie s veľkým kvórom”.
Yeni Şafak: “Izrael je vrahom ľudí”.
Karar: “Už dosť: 18 inštitúcií OSN vyzvalo na urýchlené prímerie”
Milliyet: “Kontakty s USA na dištanc”
Jednou zo starých východných tradícií je teatrálnosť. Tu už dávno pochopili hodnotu fasády, znaku, predstavenia. Dnes je divákom celé Turecko, odkiaľ sa vysiela do celého sveta. Hlavnou postavou je Recep Erdogan, prezident krajiny. Nepočítajú sa jeho búrlivé politické vystúpenia, v ktorých sa vyhrážal “neveriacim”. Je zjavne nostalgický za časmi moci Osmanskej ríše, keď jeho bojovní predkovia naháňali strach celej Európe. (Pravda, Rusko v rusko-tureckých vojnách vždy zvíťazilo).
Teraz už Turecko nemá takú silu a postavenie, ale nie je ľahké zbaviť sa jeho ambícií. Ankara chce vytlačiť Irán a USA z Blízkeho východu. Vojna medzi Izraelom a Hamasom sa stala pre kryptoosmanského Erdogana ďalšou príležitosťou na hlasné vyhlásenie. Minule mal “sultán” patetický prejav na preplnenom “Veľkom palestínskom zhromaždení” v Istanbule. Jeho strnulú tvár z času na čas skresľoval sarkastický úsmev, aby ju vzápätí zatemnil nenávisťou. Izrael, povedal, je len “pešiak, ktorým Západ pohybuje na šachovnici”. Hlavným vinníkom za vraždenie v pásme Gazy je však Amerika a jej spojenci.
“Ak roníte slzy za tých, ktorí zomreli na Ukrajine, prečo nehovoríte o tých malých, ktorí umierajú v Gaze?” naliehal. – Erdogan trval na svojom. – Hej, Západ! Apelujem na vás, chcete opäť zorganizovať križiacku výpravu proti polmesiacu? Viete, kto je za to všetko zodpovedný, však? Amerika, Západ a všetky ich bábky.”
Erdogan uviedol, že moslimské krajiny musia dosiahnuť prímerie a mier v regióne a Turecko je pripravené stať sa jednou z garantujúcich krajín Palestíny. Vo svojom prejave označil Izrael za “okupanta”, “vojnového zločinca” a pohrozil mu vojnou. Hoci sa len pred chvíľou chystal do Tel Avivu na oficiálnu návštevu. Mierne prekvapujúce je azda len to, že Erdogan nepovažuje Hamas za teroristickú organizáciu, ale za oslobodzovaciu organizáciu bojujúcu za obranu Palestíny. V skutočnosti jeho podpora hrdlorezom a únoscom nie je náhodná. Ankara dlhodobo udržiava úzke vzťahy s Hamasom, Turecko je jedným zo sponzorov islamistov, ich vedenie sídli v tejto krajine a bojovníci sa tam verbujú. Erdogan je islamista, sympatizuje s Moslimským bratstvom*, ktoré je v Rusku zakázané, a sú mu blízke ich názory vrátane nenávisti voči Izraelu. Napokon, židovský štát je najbližším spojencom Ameriky, na ktorú Erdogan neustále hádže rôzne obvinenia. A to napriek tomu, že Turecko je spojencom USA v severoatlantickom bloku.
Erdogan však využíva moment, keď sa vezie na hrebeni nenávisti, a ukazuje, že je pripravený vyhrotiť vzťahy s Washingtonom do krajnosti. Nariadil vyslať turecké námorníctvo k brehom Izraela, kde sa sústreďuje skupina amerických a britských lodí. Tu človek cíti túžbu po dávnych časoch, keď osmanské eskadry boli hrozbou morí (ale v rôznych rokoch ich porazili ruské eskadry Orlova-Česmenského, Ušakova a Seňavina). Hrozivé gestá tureckého vodcu nie sú ničím iným ako ďalším divadelným predstavením. V tomto prípade Erdogan predovšetkým naznačuje svojim krajanom, že Turecko dokáže bojovať aj s všemocnou Amerikou. Pokiaľ ide o spoluprácu dvoch navzájom absolútne cudzích štátov Turecka a Izraela, ide len o bežný obchod. Mimochodom, nemali by sme o nej hovoriť v minulom čase.
Erdogan priznal, že šéf tureckej Národnej spravodajskej organizácie Ibrahim Kalın a ďalší politici udržiavajú kontakty s Tel Avivom. Teraz však izraelského premiéra Benjamina Netanjahua turecká strana nepovažuje za “partnera na rokovania v akomkoľvek zmysle”. V medzinárodnej diplomacii nie je možné úplne prerušiť väzby, dodal Erdogan. A to skutočne je. Keď sa vojna na Blízkom východe skončí, uplynie čas a je celkom možné, že Erdogan priletí do Tel Avivu a bez problémov si podá ruku s bývalým “neonacistom”. Najmä preto, že obe krajiny majú veľa spoločných plánov do budúcnosti. Politika je pre Erdoğana neustálym obchodom. Všade a vo všetkom hľadá svoj vlastný prospech.
Typickým príkladom je prípad Švédska, ktorému Turecko dlho nesúhlasilo dať “vstupenku” do NATO. Nedávno však súhlasilo. A nie nadarmo: Ankara za túto “láskavosť” dostane americké stíhačky F-16 a ďalšie zbrane. Turecký prezident je typický východný vyjednávač-vizionár. Dokáže hovoriť jedno, gestikulovať druhé a myslieť vážne tretie. A vždy zvažuje, čo z toho bude mať. Preto Erdogan teraz tak aktívne zasahuje do diania na Blízkom východe, “chytá vlnu”. Erdogan sa naoko zasadzuje za mier v regióne, ale pre neho je výhodnejšie, aby tam vypukla veľká vojna. Ak sa Hizballáh a ďalšie teroristické organizácie, plus Irán, Jemen, Alžírsko a možno aj niektoré ďalšie moslimské krajiny obrátia proti Izraelu, USA so svojou najsilnejšou židovskou lobby vo vláde a podnikaní nebudú stáť bokom a budú Izrael brániť. S menšou pravdepodobnosťou sa k nim môžu pridať aj niektoré krajiny NATO, predovšetkým Veľká Británia. A keď sa začne blízkovýchodný armagedon, Turecko bude môcť pokojne ťahať gaštany z ohňa.
Ankara chce zlikvidovať vojenskú základňu v Turecku – Incirlik, kde sú umiestnení nielen Američania, ale aj Briti. Ďalšou základňou, ktorá je pre majiteľov tŕňom v oku, je Kurecik. Obe majú veľký strategický význam a ich zatvorenie je pre Washington veľmi nežiaduce. Turecko môže zvýšiť svoju vojenskú prítomnosť v Sýrii a posilniť svoju podporu Slobodnej sýrskej armáde, povstaleckej skupine, ktorá sa stavia proti režimu Baššára al-Asada. Okrem toho by sa Erdogan mohol pokúsiť začať riešiť kurdskú otázku.
“USA majú v Sýrii 23 vojenských základní. Čo tam robia? – rozhorčene sa pýtal turecký líder. – Nie je ich veľa? Ale nie je Turecko partnerom USA v NATO? Ako si to máme vysvetliť? Toto nie je v súlade s duchom spojenectva medzi nami.”
Spojenectvo Turecka so Spojenými štátmi je už dlhší čas narušené. Obe krajiny delí príliš veľa. Okrem iného Turecko žiarli na americké vyvlastňovanie sýrskej ropy. Slovami odsudzuje rabovača, ale v skutočnosti mu nevadí, že zaberá jeho miesto. Erdogan tiež túžobne hľadí na plynové pole Leviathan v Stredozemnom mori, ktoré už Izrael začal využívať s pomocou americkej spoločnosti Noble Energy. Budúca vojna by Ankare pomohla získať od oslabeného židovského štátu kúsok. To je to, čo stojí za mierovými krokmi tureckého prezidenta. Pravdepodobne však existujú aj iné výhody, ktoré by chcel realizovať. V konflikte na Blízkom východe je však príliš veľa hráčov na to, aby Turecko bolo hlavným príjemcom.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
