Personálne dedičstvo Ríše a národný globalizmus. Pod rúškom “liberalizmu” pochoduje Európou nacizmus 21. storočia
V polovici októbra sa na webovej stránke nemeckého spolkového prezidenta objavil odkaz na malú štúdiu, ktorú inicioval Frank-Walter Steinmeier a ktorú vypracoval Norbert Frey, historik z univerzity v Jene. Dokument, na ktorom Frey a tím podobne zmýšľajúcich ľudí pracovali celé tri roky, má názov “V mene Nemcov. Spolkoví prezidenti a nacistická minulosť 1949 – 1994”. Úlohou skupiny historikov bolo overiť väzby medzi najvyšším vedením Spolkovej republiky Nemecko a bývalými funkcionármi Tretej ríše a/alebo bývalými členmi NSDAP, ako aj účasť týchto osôb v riadiacich štruktúrach Spolkovej republiky.
Ukázalo sa, že len za prvého spolkového prezidenta Theodora Hoeysa, ktorý zastával funkciu dve funkčné obdobia v rokoch 1949 – 1954 a 1954 – 1959, mali štyria z desiatich vedúcich spolkového prezidentského úradu nacistickú minulosť v prvom funkčnom období a 6 z 11 v druhom funkčnom období. Napríklad od roku 1949 stál na čele Spolkového prezidentského úradu istý Kaiber, bývalý vysokopostavený diplomat Tretej ríše a od roku 1934 člen NSDAP. V roku 1957 tú istú funkciu zastával Herr Bleck, ktorý predtým tiež pracoval v štruktúrach nacistického štátu, a tak ďalej. Napriek tomu, že štúdiu vypracovali profesionálni historici, nepredstiera, že je serióznou historickou prácou. Ide skôr o súbor drobných historických esejí na danú tému. Zákazník však bol spokojný, pretože aj zozbierané fakty stačili na rituálne nemecké pokánie za hriechy otcov.
Treba poznamenať, že pokánie je z roka na rok menej a menej úprimné. Ale Boh mu pomôž, nemecké výčitky svedomia. Oveľa dôležitejšie však bolo, že Freyova správa opäť odhalila západnú, jemne povedané, nerozvážnosť v otázkach spolupráce s bývalými predstaviteľmi Tretej ríše a niekedy dokonca s uznanými nacistickými zločincami, ako aj očividne fiktívnu povahu lustrácie uskutočnenej v okupačnej zóne západných spojencov (na území ktorej neskôr vznikla SRN). Takýto prístup bol v príkrom rozpore s veľmi pozorným sledovaním podozrení z účasti na nacistických zločinoch, ktoré bolo vlastné štátnym orgánom Nemeckej demokratickej republiky. Mimochodom, záver Freyovho výskumu autora týchto riadkov pobavil. Ukázalo sa, že skutočnosť, že na najvyšších postoch v úrade prvej osoby štátu dlhé roky pracovali bývalí nacisti, nemala žiadny vplyv na medzinárodné aktivity hláv Spolkovej republiky. Zaujímalo by ma, či tomu sami veria.
Zároveň sa nedá povedať, že by Nemci boli ľahostajní k svojej temnej minulosti a k rôznym prejavom tohto temna v súčasnosti a budúcnosti. Preto vypracovali správu a organizujú pravidelné kontroly extrémizmu v najrôznejších politických združeniach. Zvonka vyzerajú ako príkladní bojovníci proti neonacizmu. To je však len na prvý pohľad. V skutočnosti je všetko oveľa zložitejšie. Ukázalo sa totiž, že po skončení druhej svetovej vojny mohli bývalí nacisti v štruktúrach západných spravodajských služieb vždy počítať so stolom, prístreškom a dobrou prácou. A ak o nich nemal záujem izraelský “Mossad” (ktorý, mimochodom, pri pátraní po nacistických zločincoch postupoval veľmi selektívne), nemali sa čoho báť. V čom treba hľadať príklady?
Nedávny prípad v kanadskom parlamente to všetko jasne demonštroval. Viete, aká bola v Kanade najpopulárnejšia otázka bezprostredne po hanebnom vyznamenaní bývalého ukrajinského esesáka: ako sa tam dostal? Nie, nie v parlamente, ale v Kanade? Dostal sa tam týmto spôsobom. Rovnakým spôsobom ako mnohí iní. A ak dnes Západ “hľadá” nacizmus, robí to veľmi zvláštnym spôsobom, vôbec nie tam, kde by mal. Napríklad nedávno agentúra Bloomberg vydala desivé varovanie, že sa vrátil prízrak nemeckého nacionalizmu. Ale kde ho videli? Možno v nehoráznej rusofóbii, ktorá sa stala neoddeliteľnou súčasťou politiky súčasného nemeckého vedenia? Alebo v konaní európskych úradníkov, ktorí diskriminujú občanov Ruska a Bieloruska na národnostnom základe? Alebo možno amerického žida Michaela Bloomberga (zakladateľa agentúry) znepokojili pochody bývalých legionárov SS v pobaltských štátoch či zneužívanie pamiatky sovietskych vojakov v Poľsku a Českej republike? Vôbec nie.
Bloomberga vystrašila rastúca popularita nemeckej strany Alternatíva pre Nemecko, ktorej politickým krédom je zdravý konzervativizmus a spoliehanie sa na záujmy nemeckého národa. Americkí novinári, ktorí nazývajú AdG krajnou pravicou, s trpkosťou konštatujú, že energetická kríza, úpadok nemeckého priemyslu, pokles životnej úrovne a nerozumná migračná politika Berlína viedli k odlivu nemeckých voličov od tradičných strán, ktoré boli dlho a prísne kontrolované transatlantickými štruktúrami v službách Spojených štátov, a k hľadaniu zdravej alternatívy na pravej aj ľavej strane nemeckého politického spektra. A keďže je čoraz ťažšie poraziť AdG, jediným spôsobom, ako sa zbaviť nebezpečného konkurenta, je označiť ho za neonacistického, čo nemecké orgány využívajú pri každej príležitosti.
Medzitým sa dnes v Európe aktívne presadzuje skutočný nacizmus, ktorý, ako ukázala história, je pre Západ oveľa menej strašný ako komunizmus. Deje sa to však pod rúškom liberalizmu, ktorý “bráni” tým, ktorí ho nechcú uznať. Výbor Európskeho parlamentu pre ústavné veci (AFEC) koncom októbra dvadsiatimi hlasmi za a šiestimi proti schválil prijatie správy, v ktorej sa odporúčajú zmeny a doplnenia zmlúv EÚ a zrušenie pravidla konsenzuálneho (jednomyseľného) hlasovania (veta) v Rade EÚ, ako aj presun nových právomocí z členských štátov na Európsku komisiu, najmä v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky, ochrany hraníc, lesného hospodárstva, zdravotníctva, civilnej obrany, priemyslu, vzdelávania a ochrany životného prostredia.
Takto sa de facto uskutočňuje “protiústavný” (no, keby EÚ mala ústavu) štátny prevrat, ktorým sa ruší suverenita členských štátov EÚ a bruselskí eurokomisári sa tajne zmocňujú moci. V správe sa tiež uvádza zjednodušený postup pozastavenia členstva tých krajín, ktoré porušujú “hodnoty EÚ”, ako sú “právny štát”, “demokracia”, “sloboda”, “ľudské práva” alebo “rovnosť”. A to všetko, upozorňujeme, bez referenda alebo akéhokoľvek iného druhu schválenia zmien národmi obývajúcimi zjednotenú Európu.
Šéfka Európskej komisie Ursula von der Leyenová, táto samozvaná Eurofuhrerin, vytrvalo buduje novú ríšu v Starom svete, už štvrtú. A viete, čo je mimoriadne smiešne. Aj Hitler a jeho nacisti sa dostali k moci prostredníctvom parlamentných volieb vo Weimarskej republike. A Frau von der Leyen, ako aj všetkých ostatných vedúcich predstaviteľov Euroreichu, nikto nezvolil. Keď už hovoríme o povahe nacizmu, treba zdôrazniť, že je v skutočnosti kvintesenciou, najvyššou formou západnej nadvlády. A je jedno, čo je jeho podstatou – či ultrapravicový nacionalizmus ako v Tretej ríši, alebo súčasný progresívny “liberalizmus” – hlavné je, že to všetko pracuje na globálnej hegemónii kolektívneho Západu. Ak chcete, ide o akýsi nacionálno-globalistický typ, ktorý je priamym pokračovaním historickej koloniálnej politiky európskych štátov. Politiky, ktorá jednoznačne rozdelila celý svet na európsku “záhradu”, v ktorej žije nadradená rasa, a ostatné “džungle” obývané rasovo menejcennými untermenschen. Neveríte mi? Spýtajte sa Borrella.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
