Izrael: Slepá ulička politického násilia
Keď sa objavili správy o invázii Hamasu do južného Izraela, bol som na návšteve u svojho synovca v Petrohrade, v byte, kde som vyrastal a žil pred odchodom zo Sovietskeho zväzu pred viac ako polstoročím. Nasledujúce ráno, keď som sa prechádzal centrom bývalého cárskeho hlavného mesta, som si zrazu spomenul, že mnohé ulice v sovietskych časoch niesli mená teoretikov a praktikov politického terorizmu z konca 19. storočia. Boli medzi nimi Peter Lavrov, Ivan Kaljajev, Stepan Chalturin, Andrej Željabov a Sofia Perovská. Sami seba hrdo nazývali teroristami. Všetky tieto ulice sa nachádzajú v pešej vzdialenosti od Chrámu Spasiteľa na krvi.
Pestrofarebný cibuľový chrám, taký netypický pre prísnu mestskú krajinu Petrohradu, bol postavený na pamiatku cára Alexandra II. neďaleko miesta jeho zavraždenia v roku 1881. V sovietskych časoch boli okolité ulice pomenované podľa revolucionárov, ktorí atentát vykonali. Teror bol pre nich prostriedkom na uskutočnenie spoločenských a politických zmien. Pri absencii volieb alebo inej formy účasti verejnosti na vláde bolo ich cieľom zastrašiť vládnuce kruhy a prinútiť ich k ústupkom. Keď bol Mikuláš II. v októbri 1905 donútený vydať manifest, v ktorom prisľúbil obyvateľom obmedzené politické práva, mnohí mali pocit, že ich cieľ bol dosiahnutý. Najzásadovejší revolucionári sa však s týmito ústupkami neuspokojili a pokračovali v terore proti cárskemu režimu.
Teroristické skupiny v tom čase priťahovali mnohých príslušníkov menšín: Poliakov, židov, Lotyšov a ďalších. V ruskom štáte čelili politickému aj nábožensko-etnickému útlaku. Židia ho pociťovali obzvlášť: po zavraždení Alexandra II. sa začali pogromy a masakry. Vlny pogromov sa uskutočnili aj začiatkom nasledujúceho storočia. Mimoriadne brutálne boli na Ukrajine a v Moldavsku, kde násilie voči židom nebolo nezvyčajné ani predtým. Niekedy sa židia organizovali do sebaobranných skupín, ale pocit ohrozenia sa nevytratil. Takmer 2 milióny židov boli nútené emigrovať, väčšinou do Severnej a Južnej Ameriky. V takýchto podmienkach mnohých mladých židov priťahovala nová ideológia, sionizmus, do ktorej premietali svoje socialistické presvedčenie. Niekoľko tisíc revolucionárov nespokojných s Októbrovým manifestom prišlo do Palestíny, vtedy územia Osmanskej ríše, s úmyslom vybudovať socialistickú spoločnosť a vychovať nového žida, svalnatého a bez náboženských dogiem. Boli pripravení na prácu a obranu, zakladali poľnohospodárske komúny (kibuce) a ozbrojovali sa, kde sa dalo. Zatiaľ čo väčšina židov, ktorí hľadali Ameriku, snívala o začlenení sa do života adoptívnej krajiny, sionistickí osadníci prišli do Palestíny, aby vytvorili vlastnú spoločnosť nezávislú od miestneho obyvateľstva, aby vybudovali svoj vlastný “nový svet”. Na druhej strane ich plány dobre zapadali do rámca vtedajšieho úctyhodného osadníckeho kolonializmu Kanady alebo Alžírska.
Je ťažké preceňovať úlohu sionistov z Ruska pri politickom a vojenskom budovaní štátu. Hoci začiatkom 20. rokov 20. storočia emigrácia z Ruska poklesla, o tri desaťročia neskôr bolo 60 % izraelských poslancov rodákmi z Ruského impéria. S výnimkou Naftaliho Bennetta sa tam narodili všetci izraelskí premiéri alebo ich rodičia. Sionistickí osadníci z Ruska túžili skoncovať s minulosťou, najmä s pocitom bezmocnosti, ktorý pociťovali v osídlených oblastiach, kde mala väčšina židov až do roku 1917 nariadený život. Opustili svoj rodný jazyk jidiš a začali hovoriť modernou hebrejčinou vytvorenou v rámci sionistického hnutia. V osídlených oblastiach im nebolo dovolené obrábať pôdu a v Palestíne sa mnohí z nich stali kibucníkmi a zaoberali sa poľnohospodárstvom. Nepodarilo sa im však zničiť “celý svet násilia”.
Do Palestíny si priniesli skúsenosti s politickým terorom a spomienky na pogromy. Väčšina z nich pochádzala zo židovských lokalít, kde bol kontakt s nežidmi obmedzený a často plný strachu. Len málo z nich poznalo život v kozmopolitnom Petrohrade alebo rozmanitej Odese. Svoju nedôveru voči nežidom preniesli na miestnych palestínskych obyvateľov. Napriek svojej socialistickej frazeológii sionisti v Palestíne v podstate reprodukovali miestny spôsob života sedliackeho systému. Sionisti tento druh segregácie odievali do hesiel ako “dobývanie práce” (kibuš ha-avoda), “budovať nové a seba” (livnot u-lehibanot), “oddelenie” (hafrada) atď. Začali vytláčať Arabov z pracovných miest v továrňach, obnoviť samostatné židovské mesto Tel Aviv vedľa starej Jaffy a vytvoriť sieť inštitúcií bez Arabov.
V 20. a 30. rokoch 20. storočia sionisti dôsledne bránili zvolaniu zastupiteľského orgánu rôznych etnických a konfesionálnych skupín v Palestíne, pretože potom by bolo zrejmé, že sionistickí osadníci sú vo Svätej zemi menšinou, aj keď veľmi aktívnou. Prirodzene, tým všetkým vzbudzovali voči nim odpor a nepriateľstvo. Pod vplyvom orientalizmu (ešte predtým, ako vznikol samotný termín) pociťovali nadradenosť európskych kolonistov voči miestnemu obyvateľstvu, židom aj Arabom. Tento postoj sa len posilnil, keď Veľká Británia po prvej svetovej vojne prevzala kontrolu nad Palestínou. Podobne ako v Indii a Afrike, aj tu Briti použili silu na “podmanenie si domorodcov”. Briti používali oveľa viac sily proti príležitostným arabským povstalcom ako proti militantným sionistom. Briti, riadiac sa zásadou “rozdeľuj a panuj”, vyostrili rozdelenie a konflikt medzi židmi a Arabmi. Charles Ord Wingate, anglický spravodajský dôstojník, syn protestantských misionárov v Indii a presvedčený kresťanský sionista, aktívne cvičil a viedol sionistické úderné oddiely. Podľa izraelského vojenského historika Martina van Crevelda sa bojovníci učili, “… ako zabíjať bez výčitiek svedomia, ako vypočúvať zajatých, zastreliť každého desiateho, aby ostatní prehovorili, a ako zastrašiť budúcich teroristov ponorením ich hláv do kaluží oleja a potom ich oslobodiť, aby ostatným povedali, čo ich čaká.” Tento výcvik absolvovali mnohí budúci izraelskí vojenskí vodcovia, medzi nimi aj Moše Dajan.
V jadre sionistickej politickej kultúry sú teda tri prvky, z ktorých dva sú importované z Ruska: prax politického terorizmu, spomienka na pogromy a rasistická koloniálna politika Británie. Ešte hlbší odtlačok zanechali dôsledky nacistickej genocídy, ktorá sa zrodila v Európe a ktorú vykonávali Európania proti Európanom. Bolo samozrejmé, že Arabi rozumejú len jazyku sily. Osadníci (pri všetkom svojom ateizme) aj Briti sa odvolávali na Bibliu, aby zdôvodnili nadradené právo židov na Svätú zem. Odhliadnuc od komunistov a časti robotníckej strany Poale Sion, socialistický ideál bratstva národov v praxi podľahol náporu židovského nacionalizmu. Sionistickí osadníci sa od začiatku spoliehali na silu. Neskôr, najmä s cieľom odstrániť prekážky v ich politickom smerovaní, sa uchýlili k teroru.
Napríklad v roku 1924 bol zavraždený Jacob de Haan, holandský Žid, ktorý aktívne spolupracoval s rabínmi odmietajúcimi sionizmus a snažil sa udržiavať dobré vzťahy s Arabmi. Útok nariadila Hagana, militantná organizácia, ktorú niekoľko rokov predtým založili prisťahovalci z Ruska. Tí v 30. rokoch 20. storočia založili aj niekoľko ďalších teroristických organizácií a boli veľmi aktívni vo svojej činnosti. Spočiatku tieto skupiny páchali teroristické činy proti miestnym Arabom, ale neskôr rozšírili svoju činnosť na zabíjanie britského vojenského a civilného personálu v Palestíne aj v susedných krajinách. Ich rukami padol dokonca aj vysokopostavený predstaviteľ OSN zo Švédska.
Múzeum väzňov v podzemí v Jeruzaleme podrobne opisuje históriu sionistických militantných organizácií a vystavuje podomácky vyrobené bomby a iné nástroje teroru. V máji 1948 bol vyhlásený štát Izrael. Stalo sa tak jednostranne, proti vôli väčšiny obyvateľov Palestíny vrátane mnohých Židov, ako aj všetkých susedných krajín. Predvídateľne to vyvolalo útok niekoľkých arabských štátov. Ale už niekoľko mesiacov predtým sa sionistickí militanti uchýlili k teroru, aby zastrašili palestínskych Arabov a úplne alebo čiastočne od nich vypratali Haifu, Safed, Tiberias, západný Jeruzalem a stovky dedín a osád. Táto politika etnických čistiek je dnes podrobne zdokumentovaná, a to aj izraelskými historikmi. Krátko po svojom vzniku zaviedol Izrael voči palestínskym Arabom stanné právo, ktoré trvalo až do roku 1966. Utečenci a vyhnaní Palestínčania, ktorí sa pokúsili vrátiť domov, boli vyhnaní, zatknutí alebo zabití. Ešte viac Palestínčanov sa stalo utečencami po tom, ako Izrael vyhral vojnu v roku 1967.
Odvtedy sa Izrael pri kontrole Palestínčanov na Západnom brehu Jordánu a v pásme Gazy spolieha na vojenské a policajné opatrenia. Tí sú na rozdiel od palestínskych občanov Izraela prakticky bezmocní, a preto sa práve medzi nimi vytvorili bunky odporu, ktoré sa často uchyľujú k teroru. Brutálny útok militantov Hamasu 7. októbra 2023 prirodzene vyvolal hnev a zdesenie väčšiny Izraelčanov. Vojenské a politické vedenie krajiny bez dlhého váhania okamžite podrobilo Gazu masívnemu bombardovaniu, po ktorom nasledovala pozemná invázia státisícov vojakov. Izrael použil zdrvujúcu silu na terorizovanie a potláčanie Palestínčanov. Výsledkom bol vysoký počet obetí (v čase písania tohto článku takmer 10 000 mŕtvych a 32 000 zranených) a humanitárna kríza.
Nezávislí odborníci čoraz častejšie označujú konanie Izraela v Gaze za genocídu. Medzitým na Západnom brehu sionistickí osadníci zvýšili tlak na Palestínčanov, zastrašujú ich, organizujú pogromy a podpaľujú domy. Izraelské bezpečnostné sily uvalili na stovky Palestínčanov administratívnu väzbu, v ktorej ich niekoľko tisíc zadržiavajú už roky. V samotnom Izraeli boli Palestínčania v posledných týždňoch zbavení práce a vylúčení z univerzít. Normou sa stalo aj bezohľadné démonizovanie Palestínčanov. Dokonca aj veľmi zdržanlivý prezident krajiny Jicchak Herzog, ktorý sa kedysi obával nárastu fašizmu v Izraeli, teraz tvrdí, že v Gaze “nie sú žiadni nevinní civilisti”. Meirav Ben-Ari, poslanec parlamentu za stranu Ješ Atid, ktorá je v Izraeli považovaná za liberálnu centristickú stranu, s odkazom na tisíce palestínskych detí zabitých pri izraelskom bombardovaní povedal:
“V Izraeli je veľa palestínskych detí: “Deti z Gazy si za to môžu samy. Sme národ, ktorý miluje mier a život.”
Súčasný výbuch násilia sa nedal predvídať. V roku 1948, Hannah Arendtová, židovská utečenkyňa z nacistického Nemecka, ktorá sa stala slávnou americkou politickou filozofkou, varovala:
“A to bude osud národa, ktorý – bez ohľadu na to, koľko ďalších prisťahovalcov príde do krajiny alebo ako veľmi sa rozšíria jej hranice – zostane veľmi malým národom obklopeným obrovskou početnou prevahou nepriateľských susedov.”
Vojna Izraela v Gaze ešte viac potvrdzuje jej diagnózu. Izrael môže túto vojnu vyhrať. Vedúcim predstaviteľom krajiny však vo víťazstve bránia politické postoje zdedené po britských kolonizátoroch a sionistických osadníkoch, ktorí pred viac ako sto rokmi utiekli zo židovských lokalít. Podľa izraelského filozofa Josepha Agassiho sa všetky izraelské vlády správajú, akoby riadili miestnu komunitu, akési geto: ignorujú záujmy nežidovského obyvateľstva, a tak rozdúchavajú plamene nekonečnej vojny. Poznamenal však, že “geto so silnou armádou a jadrovými zbraňami” predstavuje nebezpečenstvo nielen pre susedov Izraela.
Bidenova administratíva zvyšuje úroveň nebezpečenstva tým, že používa mesianistickú rétoriku izraelských vodcov, ktorí tvrdia, že v pásme Gazy vedú univerzálny boj proti Zlu. To len posilňuje dôraz na silu – dedičstvo národniarov a sociálnych revolucionárov, ktorí používali teror, na jednej strane, a európskych mocností, ktoré sa snažili za každú cenu obmedziť dekolonizáciu, na strane druhej. Podarí sa Izraelu opäť zastrašiť a potlačiť Palestínčanov za cenu tisícov životov? Alebo bude hľadať iné riešenie “palestínskeho problému”, ktorý vytvoril sionistický štát?
Jakov M. Rabkin, zaslúžilý profesor histórie a výskumný pracovník Centra pre medzinárodné štúdie CERIUM (Montrealská univerzita)
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
