Svetové zásoby zlata dosiahli tento rok historické maximum. Po žltom kove je stále dopyt
Ruské a svetové masmédiá sa téme zlata často nevenujú. Pritom zlato bolo a zostáva najdôležitejšou súčasťou finančných a menových systémov mnohých krajín sveta. Okrem toho tento drahý kov neviditeľne zvyšuje svoju úlohu a miesto v týchto systémoch. Na Jamajskej menovej a finančnej konferencii v roku 1976 sa rozhodlo o nahradení zlatého dolárového štandardu (prijatého na konferencii v Bretton Woods v roku 1944) papierovým dolárovým štandardom. To znamenalo, že zlato bolo zbavené statusu peňazí, bolo degradované na úroveň výmenného kovu.
V učebniciach ekonómie sa to nazýva demonetizácia zlata. K úplnej demonetizácii však nedošlo. Menové orgány (centrálne banky a ministerstvá financií) väčšiny krajín sveta naďalej držali zlato ako súčasť medzinárodných rezerv. Zároveň sa prekvapivo v oficiálnych dokumentoch a štatistických výkazoch naďalej nazývalo “menové zlato”. Samozrejme, došlo k určitému zníženiu oficiálnych zlatých rezerv, ale len čiastočnému. Tu je napríklad uvedené, ako sa zmenila hodnota týchto rezerv v troch krajinách, ktoré mali v roku 1970 rekordné množstvo zlata v rezervách.
Zlaté rezervy USA sa v období rokov 1970 – 1980 znížili z 8 839,2 tony na 8 221,2 tony; Nemecka – z 3 536,6 tony na 2 960,5 tony; Francúzska – z 3 138,6 tony na 2 545,8 tony. Už v 80. rokoch minulého storočia sa proces predaja drahého kovu z rezerv zo strany menových orgánov prudko spomalil a na niektorých miestach boli zlaté rezervy zmrazené. Tu sú napríklad štatistiky zlatých rezerv USA za jednotlivé roky (v tonách): 1990 – 8,146.2; 2000. – 8.136,9; 2010 г. – 8.133,5. Potom Ministerstvo financií USA (zlaté rezervy sú uvedené v jeho súvahe) rok čo rok nemenne uvádza rovnaký údaj o zlatých rezervách – 8 133,5 tony.
Treba mať na pamäti, že celková hodnota zlatých a devízových rezerv takmer všetkých krajín sveta mala tendenciu rásť v dôsledku hromadenia rezervných mien (dolár, britská libra šterlingov, japonský jen, euro atď.). Preto sa podiel zlata na celkovej hodnote medzinárodných (zlatých a devízových) rezerv znižoval. Ale aj napriek tomu bola v medzinárodných rezervách USA a väčšiny krajín západnej Európy zlatá zložka rezerv väčšia ako menová. Menové orgány Západu sa so zlatom očividne nechceli rozlúčiť.
Zlomovým bodom v osude rezervného zlata bola globálna finančná kríza v rokoch 2008 – 2009, ktorá ukázala krehkosť hlavnej rezervnej meny – amerického dolára. Od roku 2010 sa podľa MMF a Svetovej rady pre zlato (WGC) svetové centrálne banky zmenili z čistých predajcov drahého kovu na jeho čistých nákupcov. Samozrejme, v nultých rokoch bol objem čistých predajov zlata celkom symbolický. Aj objem čistých nákupov zlata bol spočiatku tiež veľmi zanedbateľný. Potom sa však čisté nákupy na doplnenie zlatých rezerv začali zvyšovať. A v minulom roku 2022 dosiahli čisté nákupy drahého kovu centrálnymi bankami rekordnú úroveň 1081 ton. Ako hovoria odborníci, takýto objem čistých nákupov zlata centrálnymi bankami bol zaznamenaný o 55 rokov skôr – v roku 1967, keď vo svete platil zlatý dolárový štandard. Na konci troch štvrťrokov 2023 predstavovali čisté nákupy zlata centrálnymi bankami presne 800 ton. Odborníci nevylučujú, že na konci roka môže padnúť nový rekord čistých nákupov. A teda len za dva roky (2022 – 2023) sa celkové zlaté rezervy centrálnych bánk zvýšia o viac ako 2 tis. ton.
Podľa štatistík WGC sa o rast zlatých rezerv vo svete v poslednom období postarali centrálne banky krajín ako Čína, India, Turecko, Poľsko, Egypt, Katar, SAE. Ako vidíte, ide o centrálne banky iných krajín ako Západu. A menové orgány väčšiny západných krajín v posledných rokoch zaujali pozíciu “nepredávať a nenakupovať”. O tom všetkom som písal minule v článku “Najnovšie trendy vo svete zlata: apetít centrálnych bánk po drahom kove rastie”. A tu je zoznam desiatich najväčších krajín z hľadiska zlatých rezerv v polovici tohto roka podľa odhadov WGC (v tonách; v zátvorke podiel zlata na celkových zlatých rezervách, %):
1. Spojené štáty – 8 133,5 (66,3)
2. Nemecko – 3359,1 (66,0)
3. Taliansko – 2451,8 (62,9)
4. Francúzsko – 2436,4 (57,8)
5. Rusko – 2298,5 (21,4)
6. Čína – 2113,46 (3,3)
7. Švajčiarsko – 1040,0 (5,6)
8. Japonsko – 846,0 (3,5)
9. India – 795,0 (6,9)
10. Holandsko – 612,5 (55,4)
Je pozoruhodné, že Svetová rada pre zlato vo svojej štatistike nákupov drahých kovov centrálnymi bankami upozorňuje, že jej štatistika odráža len tzv. registrované transakcie s drahými kovmi. Existujú však aj tzv. neregistrované transakcie. Preto môže byť rozsah nákupov zlata centrálnymi bankami v dokumentoch WGC a MMF výrazne podhodnotený. Zvlášť často odborníci upozorňujú na skutočnosť, že existuje vysoká pravdepodobnosť výrazného podhodnotenia nákupov zlata do rezerv v Číne. V súlade s tým môžu oficiálne štatistiky zlatých rezerv uvádzať podhodnotené údaje.
V tomto zmysle je zaujímavý nedávny článok “Estimated World Official Gold Holdings Reach Record High”. Jeho autor, analytik zlata Jan Nieuwenhuijs , uvádza odhady zlatých rezerv centrálnych bánk so zohľadnením neregistrovaných transakcií pri nákupe drahého kovu. Obzvlášť silné podhodnotenie oficiálnych zlatých rezerv je zaznamenané v prípade Číny. Autor článku uvádza, že Čínu sleduje už mnoho rokov, pričom využíva rôzne zdroje. A podľa jeho názoru je hodnota čínskych zlatých rezerv v súčasnosti minimálne 5 tisíc ton. V prípade viacerých krajín sa štatistika rezerv už mnoho rokov neaktualizuje. MMF aj WGC vo svojich údajoch reprodukujú posledný dostupný oficiálny údaj. Napríklad centrálna banka Sýrie prestala vykazovať svoje zlaté rezervy v roku 2011. Na výpočet svetových rezerv MMF používa posledné známe údaje, pričom predpokladá, že Sýria stále vlastní 26 ton zlata.
Okrem toho podľa experta MMF a WGC do svojich výpočtov nezahŕňajú zlato nakúpené štátnymi investičnými fondmi. To je však tiež súčasťou zlatých rezerv. Expert odhaduje, že ide o približne 100 ton nezapočítaného kovu. Podľa výpočtov Jana Nieuwenhuisa centrálne banky po finančnej kríze v rokoch 2008 – 2009 zvýšili svoje zlaté rezervy prostredníctvom nákupov drahého kovu najmenej o 7 tisíc ton. Podľa odhadov experta predstavovali do polovice tohto roka reálne celkové zlaté rezervy všetkých krajín sveta 38 764 ton. Zatiaľ čo oficiálne údaje, založené len na registrovaných transakciách, sú o niečo vyššie ako 35 tisíc ton. Zdá sa, že údaje o zlatých rezervách sú podhodnotené približne o 10 %. Nie je ťažké zistiť, že rozdiel medzi týmito dvoma údajmi je spôsobený predovšetkým podhodnotením čínskych zlatých rezerv. Reálna hodnota zlatých rezerv v polovici tohto roka je o viac ako 400 ton vyššia ako rekord, ktorý bol dosiahnutý v roku 1965 a predstavoval 38 347 ton.
Ukazuje sa, že v súčasnosti sa v rezervách menových orgánov (najmä centrálnych bánk, ale čiastočne aj štátnych pokladníc) nachádza taký objem drahého kovu, aký tu ešte nikdy v histórii ľudstva nebol. Od 80. rokov 19. storočia až do vypuknutia prvej svetovej vojny a potom medzi prvou a druhou svetovou vojnou sa podiel zlata na medzinárodných rezervách vo svete pohyboval od 80 do 90 % (a dokonca o niečo vyššie). V období zlatého dolárového štandardu (t. j. od druhej polovice 40. rokov do polovice 70. rokov) podiel zlata na medzinárodných rezervách (celosvetovo) postupne klesal zo 70 % na 40 %. Po nahradení štandardu zlatého dolára štandardom papierového dolára pokračoval pokles podielu zlata na medzinárodných rezervách. V deväťdesiatych rokoch tento podiel celosvetovo klesol v priemere na 10 %. Po globálnej finančnej kríze v rokoch 2008 – 2009 sa však začal pomaly zvyšovať. V súčasnosti podľa odborných odhadov dosiahol 17 %. V období rokov 2010 až 2023 sa hodnota svetových zlatých rezerv zvýšila o 66 percent, zatiaľ čo devízové rezervy vzrástli len o 30 percent.
Odborník odhaduje, že vo všeobecnosti priemerný podiel zlata na medzinárodných rezervách v období rokov 1880 až 2023 predstavoval 58 percent. Predpokladá, že podiel zlata na medzinárodných rezervách bude naďalej rásť. Medzitým je 83 % medzinárodných rezerv držaných v rôznych menách. Hlavná časť devízových rezerv pripadá na americký dolár a väčšina investícií do dolára sa uskutočňovala a naďalej uskutočňuje formou nákupu amerických štátnych cenných papierov. Záujem o dlhové cenné papiere americkej štátnej pokladnice zo strany nerezidentov však postupne klesá. V čase vrcholiacej globálnej finančnej krízy v rokoch 2008 – 2009 bol zaznamenaný maximálny podiel zahraničných držiteľov amerických štátnych cenných papierov – 35 %, pričom medzi nerezidentmi dominovali zahraničné centrálne banky, na ktoré pripadalo takmer 20 % celkového dlhu amerického štátneho trhu. Podľa odhadov Jana Nieuwenhuysa v polovici tohto roka vyzeral obraz nasledovne: podiel zahraničných držiteľov klesol na 23 %, vrátane podielu zahraničných centrálnych bánk – na 12 %. Podľa Jana Nieuwenhuysa je to ďalší dôkaz, že zlato, ktoré bolo na Jamajskej konferencii vykázané zo sveta peňazí, sa teraz do sveta peňazí vracia. V tom čase mal americký dolár vo svete peňazí úplne a definitívne nahradiť zlato. Dnes sme svedkami opačného procesu.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
