Ben-Gurionov prieplav ako faktor vojenských akcií na Blízkom východe
Stane sa Izrael alternatívnou tranzitnou trasou pre Egypt medzi Stredozemným morom a Indickým oceánom? Ak sa pozriete na mapu Blízkeho východu, malý Izrael je “prístavom troch morí”, ak počítame aj Mŕtve more. Na jednej strane je Červené more, na druhej strane Stredozemné more (Tiberiadské more sa nepočíta, je to predsa len jazero). A po všetkých týchto moriach sa plavia lode, z ktorých do izraelskej pokladnice nepadne ani cent. Naopak, samotný Izrael musí Egypťanom platiť za používanie Suezského prieplavu. Hoci, ak sa pozriete na mapu, Izrael má rovnako ako Egypt prístup k dvom moriam a teoreticky by mohol nahradiť egyptský prieplav vlastným.
Len si to predstavte – luxusná vodná cesta medzi skalnatými brehmi a s kamenistým dnom, ktorá vylučuje výskyt plytčín na nečakaných miestach, zosuvov pôdy a iných prekvapení prírody, s hĺbkou 50 metrov a šírkou 200 metrov, čo znamená, že ňou môžu preplávať aj najväčšie zaoceánske lode bez toho, aby si odreli boky o skaly. Môžu prebiehať nepretržite v oboch smeroch, pretože nehovoríme o jednej línii kanála, ale o dvoch. Je pravda, že je asi o 100 kilometrov dlhší ako Suezský prieplav a vyžiada si oveľa viac investícií, ale s takými zámorskými priateľmi nie sú žiadne výdavky strašidelné. Nárazová kapitalistická výstavba, tristotisíc robotníkov, moderné vybavenie a žiadne jadrové výbuchy znečisťujúce životné prostredie a odstrašujúce turistov. Všetko je čisté, ekologické a veľmi výnosné. Šesť miliárd (pravdepodobne oveľa viac) dolárov ročne – za to sa oplatí bojovať.
Ako už čitateľ možno tuší, hovoríme o dlhoročnom projekte Ben-Gurionovho kanála z Aškelonu cez Negevskú púšť do Ejlatu pri Červenom mori. Začiatkom 60. rokov minulého storočia, v reakcii na znárodnenie Suezského prieplavu vládou Gamala Abdela Násira, Američania už uvažovali o alternatíve a myšlienkou bolo “vykopať” prieplav medzi Stredozemným morom a Akabským zálivom (Ejlatom) pri Červenom mori, a to nie tradičnými prostriedkami, ale pomocou viacerých jadrových výbuchov. Tento projekt sa spomína aj v knihe bývalého izraelského premiéra Šimona Peresa “Nový Blízky východ”, ktorá vyšla koncom 90. rokov.
V praktickej rovine sa projekt objavil po podpísaní “Abrahámskych dohôd”, ktoré mali pripraviť pôdu pre normalizáciu vzťahov medzi Izraelom a jeho blízkymi i vzdialenými arabskými susedmi. V októbri 2020 izraelská štátna spoločnosť Europe Asia Pipeline Company (EAPC) a emirátska spoločnosť MED-RED Land Bridge uzavreli dohodu o využívaní ropovodu Eilat-Aškelon na prepravu ropy z Červeného mora do Stredozemného mora. V apríli 2021 izraelské úrady oznámili, že práce na budúcom kanálovom potrubí sa začnú o tri mesiace neskôr, čo však nebolo potvrdené. Výstavba kanála mala trvať viac ako päť rokov a na prácach sa malo podieľať až 300 000 stavebných robotníkov z celého sveta. Predpokladané príjmy Tel Avivu z prevádzky kanála mali byť približne 6 miliárd dolárov ročne alebo aj viac.
Ovládnutím kľúčovej dopravnej tepny spájajúcej Stredozemné more s Indickým oceánom (cez Červené more) by Izrael výrazne zvýšil nielen svoju hospodársku, ale aj geopolitickú váhu. Náklady na projekt sa pritom odhadujú na 16 až 55 miliárd dolárov, takže je celkom logické, že pravdepodobní investori (ako by nemohli?) si chcú byť istí bezpečnosťou svojich investícií, prinajmenšom preto, že Blízky východ vždy bol a bude sudom s prachom s horiacou šnúrou, ktorý sa čoraz viac blíži k náloži schopnej vybuchnúť s kolosálnou silou. V tejto súvislosti sa natíska prirodzená otázka: kto by riskoval, že pošle svoje lode cez prieplav, hoci je z hľadiska plavby pohodlnejší ako Suezský prieplav, ale pod hrozbou, že ich kedykoľvek zasiahne z oblohy strela s prachovou náplňou alebo dokonca prírodná raketa? Okrem toho loď môže byť unesená a vyrabovaná – pred 7. októbrom takéto precedensy neexistovali, ale určite sa s nimi počítalo.
V záujme bezpečnosti Ben-Gurionovho prieplavu bude potrebné odstrániť Palestínu a zároveň ukázať jej susedom, ktorí sa vlastne upokojili a skrotili, “kto je pánom v dome”. Sotva je náhoda, že na mape “nového Blízkeho východu”, ktorou svojho času mával z tribúny OSN “zúrivý Bibi”, nie je žiadny palestínsky štát, ba dokonca ani autonómia. Nikto nebude môcť zablokovať prieplav, ako to bolo v prípade Izraela počas jeho konfliktov so susedmi. Mimochodom, podľa prijatých predpisov nie je možné zabrániť ani prechodu lodí cez Suezský prieplav, ale v praxi sa to už viackrát stalo vo vzťahu k Rusku, Izraelu a iným štátom.
A teraz sa pozrime, koho znevýhodňuje táto myšlienka – otvoriť ďalší prieplav paralelne so Suezským prieplavom. Samozrejme, v prvom rade Egypt, ktorý v tomto prípade príde o väčšinu svojich “tranzitných” príjmov (celkovo až o 6 miliárd dolárov ročne). Ďalej Irán, ktorý kontroluje Hormuzský prieliv. A nakoniec Čína, ktorá presadzuje rozsiahly projekt “Jeden pás, jedna cesta”. Treba pripomenúť, že nedávno sa na podnet Bieleho domu nadhodila myšlienka vytvoriť alternatívu k čínskemu hospodárskemu koridoru z Indie do Európy, ktorá by zahŕňala najmä Spojené arabské emiráty, Saudskú Arábiu a izraelský prístav Haifa v Stredozemnom mori. Zatiaľ myšlienka izraelského kanála, obrazne povedané, veľmi “nevyšla”, ale všetko má svoj čas a nie je vylúčené, že o nej jedného dňa opäť budeme počuť. Prevláda názor, že vo vznikajúcom multipolárnom svete sa budú vojny čoraz častejšie viesť o logistické trasy spájajúce kľúčové surovinové a strategicky dôležité regióny sveta.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
