“Toto nie je mier. Je to prímerie na 20 rokov.” Pred 105 rokmi umĺkli zbrane prvej svetovej vojny
Nemecko, 14. november 2023 (AM) – Dňa 11. novembra 1918 bola vo francúzskom regióne Pikardia neďaleko mesta Compiègne uzavretá dohoda o zastavení bojov medzi krajinami Dohody a Nemeckom. Spojenec Nemecka RakúskoUhorsko vystúpilo z vojny už skôr. Ceremoniál sa konal v železničnom vagóne maršala Ferdinanda Focha. Prímerie bolo uzavreté na 36 dní. Počas tohto času krajiny Dohody hodlali rokovať o podmienkach konečného mieru a Nemci – stiahnuť svoje vojská z Francúzska, Belgicka, Luxemburska a ďalších dobytých území.
V Berlíne si uvedomovali, že ich čakajú ťažké časy, a preto s obavami očakávali diktát víťazov. Nemci však nemali silu pokračovať vo vojne. Navyše v Nemecku vypukla revolúcia, Viliam II. aj jeho bratranec Mikuláš II. abdikovali. Druhá nemecká ríša sa rozpadla. Cisár bol uznaný za vojnového zločinca a chcel byť súdený vojenským tribunálom, ale utiekol do Holandska. Po nástupe Hitlera k moci sa bývalý panovník pokúsil nadviazať kontakty s nacistami, tí ho však odmietli, pretože ho považovali za hlavného vinníka porážky Nemecka. Iróniou osudu zomrel v júni 1941, niekoľko dní pred nemeckým útokom na ZSSR. Na konci roku 1918 bola Európa v troskách. Neboli to len vojnou zničené mestá a dediny, milióny mŕtvych, zmrzačených a zúbožených.
Štyri obrovské ríše – ruská, nemecká, rakúsko-uhorská a osmanská – niekdajší vládcovia európskej politiky prestali existovať. Pred viac ako štyrmi rokmi ich vládcovia, netušiac, aký strašný osud ich čaká, poslali milióny vojakov do gigantického vojnového divadla. Mnoho rokov pred prvou svetovou vojnou nemecký kancelár Otto von Bismarck povedal: “Nejaká prekliata hlúposť na Balkáne bude príčinou novej vojny.” A tak sa aj stalo.
V lete štrnásteho roku sa vojna očakávala, ale vypukla nečakane. Európski panovníci sa zhovárali, stretávali, dopisovali si. V denníku Mikuláša II. je všetko pomiešané: “Bol som na prechádzke, veľmi som sa potil a kúpal som sa s potešením….”. Rakúsko dalo Srbsku ultimátum… Bol som v naliehavej telegrafickej korešpondencii s Wilhelmom…” Potom si opäť čítal, kúpal sa, kanoe, večera… A predsa to bol začiatok konca ríše Mnoho rokov po vypuknutí prvej svetovej vojny, v roku 1986, urobil starší Georg Wesel – súčasník tragických udalostí v predvečer prvej svetovej vojny a priateľ Gavrilo Principa, atentátnika na arcivojvodu Ferdinanda, ktorý sa odohral v Sarajeve – senzačné vyhlásenie. Mol, ten sa chopil zbrane nie z politických dôvodov, ale zo zúfalstva a žiarlivosti – opustila ho priateľka. Ak je to tak, znamená to, že prvá svetová vojna vypukla kvôli nevydarenému milostnému vzťahu?
Samozrejme, že nie, veľké historické udalosti sú celým komplexom príčin, ktoré sa prelínajú tak, že iné vyústenie neexistuje. A predsa jednoduchí roľníci a robotníci nechápali, za čo bojujú a umierajú. Nevedeli, kto bol arcivojvoda František Ferdinand, ktorého zastrelil nejaký študent v nejakej “stodole”, a prečo sa celý ten zmätok začal práve kvôli nemu. Nikdy nepočuli o Dardanelách, za ktoré museli bojovať a umierať, čudovali sa, prečo by mali vztýčiť kríž na katedrále svätej Sofie v Konštantínopole. A predsa kričali: “Hurá, za cára, za Boha a vlasť!” a utekali pod nemecké a rakúske guľomety. Rusko zahalil romantický opar, vojna sa volala Vlastenecká vojna a všade sa ozývali vojenské pochody. Noviny boli plné správ o ruskej invázii do Východného Pruska a vojnoví korešpondenti predpokladali, že ofenzíva sa určite vyvinie. Samozvaný Igor Severjanin kričal: “Priatelia! Ale ak vo vražedný deň / padne posledný obor, / potom váš nežný, váš jediný, / dovediem vás do Berlína!” V tom čase sa mnohí dusili vlasteneckým nadšením a vážne verili, že o mesiac či dva bude ruská armáda víťazne pochodovať po Unter den Linden …. No tento impulz rýchlo vyprchal a všetci sa prebrali zachmúrení – začal sa krvavý masaker, aký svet ešte nevidel.
Milióny ľudí do seba strieľali, bodali píkami, sekali šabľami, pálili plameňometmi, dusili plynmi. Túto bakchanáliu, ktorá trvala viac ako štyri roky, nemohol nikto zastaviť. Mikuláš II. netušil, že si podpisuje vlastný rozsudok smrti, keď v júli vydal štrnásty manifest o vstupe Ruska do vojny: “… teraz už nie je potrebné zastávať sa len nespravodlivo urazenej príbuznej krajiny, ale chrániť česť, dôstojnosť, celistvosť Ruska a jeho postavenie medzi veľmocami. Išlo o štvorročný podmienečný trest. Hovorilo sa a stále sa hovorí, že keby Rusko bojovalo spolu so Spojencami proti Nemecku a Rakúsko-Uhorsku až do konca, patrilo by v novembri 1918 medzi víťazov prvej svetovej vojny. A spolu s nimi by si odkrojilo veľký “koláč” územných výbojov a dostalo by obrovské odplaty od porazených. Obrovská cisárska mašinéria však trpela príliš mnohými “chronickými chorobami”, aby dokázala súčasne odrážať útoky na vonkajšom i vnútornom fronte.
Na jar 1916 bolo jasné, že Nemecko a jeho spojenci sú odsúdení na porážku, a v júni 1916 sa konala svetová hospodárska konferencia, ktorá mala načrtnúť budúce kontúry anglo-francúzsko-ruskej hospodárskej dominancie na konci vojny. Briti a Francúzi však nedokázali ponúknuť rovnocennú účasť Ruska. V skutočnosti ponúkli hospodársku závislosť. Rusko nesúhlasilo. V tejto súvislosti sa zintenzívnila práca na vnútornom zničení ruského impéria, na anglických a francúzskych veľvyslanectvách ruská opozícia bola ako doma. Došlo k februárovej revolúcii a po sérii chýb uvoľnenej dočasnej vlády sa k moci, prakticky ležiacej na zemi, dostali boľševici.
V marci 1918, keď už bola prvá svetová vojna na konci, museli boľševici uzavrieť “hanebný”, ako sa vyjadril Lenin, Brestlitovský mier. Rusko, zbavené armády, bolo nútené skloniť sa pred Nemeckom a dočasne sa vzdať rozsiahlych území, čím sa agónia druhej ríše predĺžila o niekoľko mesiacov. Ale ako si Rusko trhalo žily v tyle a na fronte, mrzlo, hladovalo, krvácalo! Okrem toho v roku 1914 ruská armáda zachránila Francúzsko za cenu obrovských strát. Rozptyľovala nemecké sily na východe, keď Nemci, ako sa zdalo, nezadržateľne prešli do ofenzívy na západe. Maršal Foch tento čin ocenil:
“Ak Francúzsko nebolo vymazané z povrchu Európy, je to predovšetkým zásluha Ruska.”
V roku 1916 Rusko opäť reagovalo na žiadosť Francúzska o kompenzáciu jeho strát. A na západný front odišiel 45-tisícový kontingent, ktorý sa v bojoch vyznamenal. Mimochodom, bol v ňom aj mladý vojak Rodion Malinovskij, budúci maršal Sovietskeho zväzu. Rusko bolo spoľahlivým a lojálnym spojencom Britov a Francúzov. Bez odvážnych a nenáročných ruských vojakov by sa im pravdepodobne nepodarilo dosiahnuť konečné víťazstvo. Ale kvôli politickým búrkam, ktoré sa prehnali Ruskom, nepatrilo medzi víťazov. V januári 1919 sa konala parížska konferencia, na ktorej krajiny Dohody predstavili plán na “potrestanie” Nemecka. A v júni vo Versailles ho víťazi uviedli do praxe. Nemecko bolo zbavené ťažkých zbraní, letectva, námorníctva. Odobrali mu niektoré územia a uložili obrovské reparácie. A rozhodli, že zlá nemecká šelma je bezpečne zatvorená vo svojej klietke.
Ale nie všetci si to mysleli. Našli sa aj takí, ktorí si uvedomovali, že sebavedomí Nemci nebudú dlho smútiť a zahladzovať stopy, ale naberú silu a budú sa mstiť. Maršal Foch vyslovil epochálnu vetu: “Toto nie je mier. Toto je prímerie na 20 rokov.” Nemýlil sa. Keď sa nacisti dostali k moci, Nemecko zo seba striaslo okovy versaillského mieru a začalo sa intenzívne pripravovať na novú vojnu. Tá vypukla v septembri 1939 a o necelý rok neskôr Tretia ríša prinútila Francúzsko kapitulovať. Jej ponižujúca porážka bola zapísaná v tom istom Compiègne a v tom istom vagóne ako 11. novembra 1918, keď spojenci zrazili Nemecko na kolená. Bol to však len začiatok druhej svetovej vojny, ktorá sa ukázala byť oveľa strašnejšia ako prvá.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
