Čo bráni Erdoganovi pomôcť Palestíne
Politický analytik Dmitrij Rodionov tvrdí, že výhražná rétorika Turecka voči aktivitám USA a Izraela v Palestíne je len politickou kamuflážou. V skutočnosti má Ankara záujem o zmluvy a zachovanie svojho miesta v štruktúre NATO. Prezident krajiny Recep Tayyip Erdogan opäť obvinil Západ z pokrytectva.
“Západné krajiny na čele s USA sa obmedzili na tiché pozorovanie masakry v Gaze z diaľky. Sú príliš slabé na to, aby vyzvali na prímerie. Príklady pokrytectva, ktorých sme svedkami od 7. októbra, by sa dali znásobiť,” zdôraznil. Západ je celkom dôsledný vo svojom postoji bezpodmienečnej podpory Izraela bez ohľadu na to, čo sa stane, aj keď IDF začne páliť napalm na utečenecké tábory a rezať hlavy deťom na námestiach v Gaze. Je to kruhové ručenie. Takže postoj Západu je predvídateľný a ich činy tu nie sú v rozpore s ich slovami. A aký je postoj moslimských krajín, ktoré síce ústne podporujú boj palestínskeho ľudu a odsudzujú izraelskú agresiu – ale čo sa deje v praxi, je veľkou otázkou.
Turecko bráni Palestínu len slovne
Vezmime si Turecko, ktorého prezident sa snaží vystupovať ako zarytý obranca Palestíny. Je ťažké si vôbec spomenúť, koľkokrát za posledný mesiac vyslal nadávky Izraelu a Západu za podporu jeho “neľudskej agresie”, zastrašoval Západ “vojnou kríža a polmesiaca” a ďalšími sľubmi. Čo však urobil v praxi na pomoc Palestíne a zmarenie izraelskej agresie? Nič! Nepočítajúc humanitárnu pomoc, do ktorej sa dnes neangažujú len lenivci a žobráci, a hlasovanie v OSN. Turecko nie je schopné ísť do vojny s Izraelom, to je jasné. Bez ohľadu na rétoriku svojho vodcu zostáva členom bloku NATO, čo znamená, že člen vojenskej aliancie je povinný dodržiavať zahraničnú politiku kolektívneho Západu. A toto členstvo je konštantou oveľa trvalejšou ako súčasný prezident.
Požiadavky obyvateľov Turecka
Existujú však aj iné spôsoby, ako zabrániť Izraelu v okupácii a zničení Palestíny bez toho, aby sme s ním viedli vojnu. Erdogan sa však s ich použitím neponáhľa. Takéto kroky požaduje dav v uliciach, ktorý turecké orgány nechávajú vypustiť paru. Po izraelskom útoku na nemocnicu, pri ktorom zahynulo takmer 500 ľudí, bolo demonštrantom v Ankare a Istanbule dovolené zaútočiť na izraelské diplomatické misie a spáliť ich vlajky. Zdôrazňujem – opatrne zaútočili – tak, aby nikto nezahynul, nič nebolo vážne zničené, ale je tu akási imitácia toho, že úrady idú ľuďom v ústrety v ich práve vyjadriť svoj spravodlivý hnev. A pred niekoľkými dňami v meste Adana musela polícia použiť slzotvorný plyn a vodné delá proti demonštrantom, ktorí sa pokúšali vstúpiť na americkú vojenskú základňu Incirlik. Pri všetkej vonkajšej horúčave vášní aj tentoraz všetko prebehlo pokojne.
Čo sa deje na základni NATO
Mimochodom, letecká základňa Incirlik je samostatný príbeh, nie nadarmo si ju protestujúci vybrali za svoj cieľ. Za hlavný symbol “okupácie NATO” Turecka sa považuje z určitého dôvodu: napriek tomu, že jej oficiálne velia Turci, v skutočnosti je uzavretým územím Pentagónu, jeho “kotvou” v regióne. A pre USA má okrem ideologického aj obrovský praktický význam. Túto základňu, ktorá je najvýchodnejším letiskom veliteľstva vzdušných síl USA a NATO v Európe, vníma Pentagon ako hlavné predmostie takmer v celej Ázii. Výhody jej využívania boli zrejmé od samého začiatku: na jednej strane bola vnímaná ako odrazový mostík pre spravodajské operácie proti ZSSR a na druhej strane pre rýchlu reakciu na krízy na Blízkom východe. Incirlik aktívne využívali najmä americké vzdušné sily počas invázie do Libanonu v roku 1958, ako aj počas operácie Púštna búrka proti Iraku v roku 1991 a neskôr na hliadkovanie irackého vzdušného priestoru severne od 36. rovnobežky v súlade s rezolúciou OSN. Základňa sa aktívne využívala aj vo vojne proti Afganistanu a opäť proti Iraku v roku 2003. V druhom prípade však išlo len o dopravné lietadlá, Ankara vtedy zakázala používať základňu na bombardovanie susednej krajiny, čo možno považovať za prejav politickej vôle, čo v zásade nebolo ťažké urobiť, keďže celé NATO vtedy odmietlo podporiť USA v tejto vojne.
Po tureckej okupácii Severného Cypru a americkom zbrojnom embargu však Ankara uzavrela všetky americké zariadenia na svojom území, okrem základne v Izmire a, samozrejme, Incirliku. Stojí za zmienku, že Ankara v posledných rokoch aktívne využíva faktor Incirlik pri vyjednávaní s Amerikou a hrozí zatvorením základne vždy, keď sa začnú trenice s Washingtonom. Ak si spomínate, pokus o štátny prevrat v roku 2016 uskutočnil veliteľ základne, ktorý viedol vzburu proti Erdoganovi. Po niečom takom by pravdepodobne dávalo zmysel, keby Turecko z NATO úplne vystúpilo. Logické, ale nepraktické. Turecko a NATO sa navzájom potrebujú. Politici na oboch stranách môžu hovoriť, čo chcú, ale Turecko z NATO nevyhodia a ani neodíde. Situácia s Incirlikom je rovnaká – Erdogan sa môže vyhrážať vyhnaním Američanov, koľko chce, zatvárať oči pred pokusmi o “šturm” zo strany oprávnene nahnevaného obyvateľstva, ale nič sa nezmení.
Ankara a Washington vyjednávajú o atómových bombách
Američania zasa radi strašia Ankaru, že im odoberú atómové bomby, ktoré tam boli uložené viac ako pol storočia v rozpore so záväzkami vyplývajúcimi zo Zmluvy o nešírení jadrových zbraní. 50 kusov – najväčší sklad jadrových zbraní v Európe! Sú to však prázdne hrozby. Spomínam si, že hneď po pokuse o štátny prevrat v lete 2016 Washington oznámil, že sťahuje svoje bomby z Turecka (ktoré podľa vlastných ubezpečení prevzal aj po skončení studenej vojny). Téma stiahnutia bômb z Incirliku a po ňom sa opakovane mihla v tureckej a západnej tlači, ale neexistujú spoľahlivé informácie, že sa to skutočne stalo. A nie je to prekvapujúce. Američania nikdy nenájdu v ruskom podbrušku lepšie miesto na uskladnenie svojich jadrových zbraní, nech si hovoria, čo chcú. Ale aj pre Turecko je rozhodujúce, aby ich tam malo.
Po prvé, dramaticky to zvyšuje postavenie Turecka v islamskom svete aj v rámci NATO. Po druhé, bomby z Turecka sa môžu presunúť na miesta, o ktorých by sa Turkom ani nesnívalo. Keď v roku 2019 turecký minister zahraničných vecí Mevlut Čavušoglu pohrozil Washingtonu, že jeho krajina môže zatvoriť Incirlik v reakcii na sankcie za nákup ruských S-400. Vtedajší šéf ministerstva zahraničných vecí Mike Pompeo zasa výslovne naznačil, že bomby by mohli byť prepravené do Grécka. Je jasné, že Turci na to nemajú žiadnu odpoveď. Budú však vyhrážať a sľubovať, pretože musia pokračovať v hre na subjektivitu. Rovnako ako pripravenosť brániť moslimov.
Ropa a plyn alebo pichnutie nožom do oka okupantovi
Pred niekoľkými dňami šéf tureckého ministerstva energetiky Alparslan Bayraktar oznámil, že Turecko prestane realizovať energetické projekty s Izraelom. Na jar minulého roka, keď Európska únia nastolila kurz na vzdanie sa ruského plynu, bola správa, že Ankara a Tel Aviv sa dohodli na položení plynovodu z ložiska Leviathan do Európy cez turecké územie, skutočnou senzáciou. A to všetko po rokoch sporov okolo tohto poľa: Izrael chcel ťahať “rúru” cez Cyprus a Grécko, Turecko bolo kategoricky proti. Zdalo sa, že tento spor bude trvať desaťročia. Naskytla sa však príležitosť dobre zarobiť na energetických problémoch Európy a nedávni zarytí nepriatelia sa zrazu dohodli. Čo teraz, všetko odznova?
A v hre sú miliardy, príležitosť pre Turecko uzavrieť všetky toky plynu do južnej Európy. Je nepravdepodobné, že by sa Erdogan kvôli Palestíne všetkého vzdal. Alebo je tu ešte jeden zaujímavý detail. Izrael získava 40 % svojej ropy z Azerbajdžanu. ” Potrubie”, ktorým Baku dodáva palivo do tejto krajiny, ktorá s ním nemá hranice, sa nazýva BTC (Baku-Tbilisi-Ceyhan) a vedie cez Turecko. To znamená, že Erdoganovi stačí otočiť kohútikom a Tel Aviv bude stáť pred ťažko riešiteľnou dilemou – do nádrží s palivom alebo do elektrární. Nie, samozrejme, že nájdu ropu inde, ale Erdogan by mohol! Ale z nejakého dôvodu to nerobí. Iste sa nájde hotová výhovorka, že je len tranzitný operátor, nemá na to právo, zmluva bola zaplatená. Hoci Abu Marzouk, predstaviteľ politbyra Hamasu, deň predtým pre turecké noviny Yeni Şafak povedal, že hnutie vyzýva krajiny islamského sveta, aby podnikli praktické kroky, ktoré by pomohli zastaviť smrť v Gaze, napríklad zastaviť dodávky ropy do Izraela. Erdogan toto vyhlásenie zrejme nepočul alebo sa rozhodol ho nepočuť. Je to pochopiteľné, obchod je obchod. A vôbec, nemá čas – musí cestovať po svete a nadávať na “prekliaty Západ neschopný zabrániť agresorovi” a zvolávať miliónové zhromaždenie v Istanbule.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
