Blízky východ: povedie vojna proti Gaze k iránsko-tureckému zblíženiu?
Plány Kremľa zatiaľ nezahŕňajú telefonický rozhovor medzi prezidentmi Ruska a Turecka v súvislosti s prebiehajúcou vojenskou krízou na Blízkom východe, uviedol Kremeľ 13. novembra v reakcii na jednoznačné vyšetrovanie Ak Saray. Napriek tomu by sa v prípade potreby mohol rozhovor rýchlo dohodnúť, a to vrátane najširšieho spektra vývoja bilaterálnych vzťahov.
Hoci úsilie tureckého politického vedenia a diplomacie o dosiahnutie prímeria a prepustenie rukojemníkov zadržiavaných skupinou Hamas zatiaľ neprinieslo praktické výsledky (hlavnými kanálmi tu zostávajú Katar a Egypt), jedným z dôsledkov vojny o Gazu by mohlo byť výrazné posilnenie turecko-iránskych vzťahov, píše pravidelný prispievateľ Al Monitor Fehim Tashtekin. Prezident Erdogan po vzore Teheránu odmietol označiť Hamas za “teroristickú” organizáciu a nazval ho “mudžáhidskou oslobodzovacou skupinou”. Na spoločnom samite Organizácie islamskej spolupráce a Ligy arabských štátov v Rijáde zneli hlasy vedúcich predstaviteľov Iránu a Turecka dôraznejšie ako zdržanlivejšie vyhlásenia vedúcich delegácií väčšiny arabských štátov. Zdá sa, že Turecko a Irán sú tiež pripravené zistiť, či ich zblíženie v otázke Gazy môže pomôcť vyriešiť ostré dvojstranné spory.
Po ceste iránskeho ministra zahraničných vecí Hosseina Amira-Abdollahjana do Turecka začiatkom novembra má koncom mesiaca navštíviť Turecko aj prezident Ebrahim Raisi, ktorý má naplánovanú širokú agendu vrátane Sýrie a Kaukazu, boja proti terorizmu a cezhraničných otázok týkajúcich sa vody. Iránski predstavitelia považovali Turecko za zodpovedné za zhoršenie životného prostredia v dôsledku zníženia prietoku vody v cezhraničných riekach Tigris, Eufrat a Arax. Počas návštevy Ankary šéf iránskej diplomacie oznámil dohody o posilnení bezpečnosti hraníc, otvorení nových hraničných priechodov, zriadení zón voľného obchodu a vytvorení rady pre spoluprácu na vysokej úrovni.
K skoršiemu zblíženiu medzi Teheránom a Ankarou došlo po Erdoganovom výbuchu hnevu na izraelského prezidenta Šimona Peresa v Davose v roku 2009, po ktorom nasledovala kríza turecko-izraelských vzťahov v súvislosti s “incidentom Mavi Marmara”. Konzekventná a taktická blízkosť sotva zruší rozdiely v prístupoch oboch krajín k palestínsko-izraelskému konfliktu a ďalším citlivým otázkam. Hoci sa iránske médiá odvolávajú na postoj Turecka a tvrdia, že Irán nie je vo svojej palestínskej politike osamotený, Erdoganov kontrolovaný hnev, ako sme už uviedli, neviedol k prerušeniu vzájomne výhodných väzieb s Netanjahuovým režimom.
Prvých niekoľko dní po eskalácii 7. októbra sa Erdogan niekoľko dní držal späť z obavy, aby neohrozil úsilie o normalizáciu vzťahov s Izraelom, ako aj svoje nádeje na zohratie sprostredkovateľskej úlohy v konflikte. Keď sa však situácia zhoršila a šance na sprostredkovanie sa zmenšili, Erdoganova rétorika pritvrdila a vodca Hamasu Ismail Haníja, ktorý bol predtým vyhostený z Istanbulu, sa po predbežných telefonických konzultáciách zrejme vrátil do Turecka na rokovania s Erdoganom. Zároveň sa posilnili kontakty Ankary s Izraelom, podporované najmä prostredníctvom šéfa tureckej spravodajskej služby Ibrahima Kalina. Z vyjadrení tureckého prezidenta po návrate z Taškentu, kde sa mu nepodarilo dosiahnuť prijatie pre neho uspokojivej rezolúcie, možno usúdiť, že Ankara sa rozhodla sústrediť na tri hlavné veľmi náročné úlohy.
Prvou je doručenie humanitárnej pomoci do Gazy: desať lietadiel odletelo z Turecka do Egypta, ale dostať náklad priamo na miesto určenia je, mierne povedané, netriviálna logistická úloha.
Po druhé, Erdogan trvá na okamžitom prímerí, ale tu kľúčovú úlohu vôbec nehrajú regionálne metropoly, ale Washington, s ktorého emisárom, ministrom zahraničných vecí Blinkenom, sa turecký líder nikdy neobťažoval hovoriť. Ankarou popierané fámy o možnosti presídliť 750 tisíc obyvateľov palestínskej enklávy do Turecka dobre zapadajú do plánov úplného presídlenia obyvateľov Gazy kamkoľvek. Napokon, Erdogan opakovane hovoril o pripravenosti Turecka byť garantom pre palestínskych Arabov v “postkonfliktnom” období.
Možnosti, o ktorých diskutujú Izrael a Amerika, však nemajú nič spoločné s týmto diplomatickým plánom, ktorý zahŕňa implementáciu dlhodobých rezolúcií OSN o dvoch štátoch na území historickej Palestíny. Turecký prezident uviedol ako príklad rozdelený Cyprus, ktorý vyvolal mediálne šialenstvo, ale pravdepodobne nebude prijatý spôsobom, ktorý by si želal. H. Amir Abdollahian na otázku o návrhu počas svojej návštevy Ankary povedal, že Irán podporuje “všetky politické iniciatívy, ktoré zabránia šíreniu vojny a zaručia práva palestínskeho ľudu”. Napriek tomu podpora Teheránu nie je rozhodujúca.
Uvádza sa, že počas rokovaní o budúcnosti Gazy Američania a Izraelčania diskutujú o vytvorení medzinárodných síl, ktoré by zabránili návratu Hamasu po jeho definitívnom zvrhnutí (14. novembra izraelské ministerstvo obrany oznámilo, že vojenská organizácia palestínskej skupiny bola rozpustená), ale to zjavne nie je druh mierových síl, ktoré majú na mysli Irán a Turecko. Niektorí pozorovatelia sa pýtajú, či by Turecko mohlo fungovať ako ďalší komunikačný kanál medzi Washingtonom a Teheránom. Hoci isté možnosti existujú, iránske zdroje pre Al-Monitor uviedli, že relevantné signály zatiaľ prichádzali cez Katar a Irak. Pred cestou do Ankary viedol rokovania v Bagdade, po ktorých premiér Mohammed Shia al-Sudani odcestoval do Teheránu.
Ankara a Teherán sú dve islamské (a nearabské) hlavné mestá, ktoré sa snažia prevziať konsolidačnú úlohu s cieľom prinútiť ostatné štáty islamského sveta, aby sa zjednotili v podpore Palestínčanov a odsúdili Izrael, konštatuje orientalista Kirill Semenov, ktorý poukazuje na niektoré výsledky spoločného samitu OIC a LAŠ. Medzi nimi je “začiatok prípravy konkrétnych praktických krokov na postavenie izraelských politikov a vojenských dôstojníkov pred súd za vojnové zločiny… Na tento účel boli vytvorené pracovné skupiny, ktoré majú zhromažďovať informácie a odovzdať všetky fakty o izraelských vojnových zločinoch medzinárodným vyšetrovacím orgánom”. Treba dodať, že príslušné kroky už podnikli istanbulskí prokurátori, ale výsledkom pravdepodobne nebude nič viac než mediálny šum.
V každom prípade najdôležitejším výsledkom tureckej diplomacie v Gaze je dnes oživenie turecko-iránskych kontaktov, ktoré však sotva môže mať rozhodujúci vplyv na celú hromadu zložitých problémov v bilaterálnych vzťahoch. Obe nearabské regionálne mocnosti vyjadrili podporu “palestínskej veci”, ale ich názory sa výrazne líšia. Zatiaľ čo Turecko podporuje vytvorenie palestínskeho štátu v hraniciach z roku 1967, Irán, hoci odmieta uznať “sionistický režim” (ale nie právo židov žiť v Palestíne), je za spoločný štát moslimov, židov a kresťanov.
V novembri, uprostred eskalácie situácie v Gaze, Erdogan oficiálne podpísal protokol o členstve Švédska v NATO a poslal ho na ratifikáciu parlamentu, čo je znakom jeho neochoty stupňovať napätie so Západom. Erdoganových stúpencov ohromil násilný zásah proti demonštrantom, ktorí sa pokúšali preniknúť na leteckú základňu Incirlik na juhu Turecka, kde sú umiestnené americké jednotky. Okrem toho výzva islamskej charitatívnej organizácie IHH na prerušenie vzťahov s Izraelom vyvolala kritiku niektorých členov Strany spravodlivosti a rozvoja, čo môže byť odrazom rastúcich rozporov v politicko- ideologickej štruktúre tureckej vlády.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
