Si a Biden v sovietsko-americkom zrkadle
USA, 19. november 2023 (AM) – Americký prezident Joe Biden a čínsky prezident Si Ťin-pching sa stretli v San Franciscu pred samitom APEC. Pozornosť médií je neuveriteľná, hoci si všetci uvedomovali, že k žiadnemu prelomu nedôjde. Kaliber týchto krajín je však taký, že každé rokovanie je udalosťou. Všetko mi to niečo pripomína…
Dlhoroční pozorovatelia si spomenú na analógiu – zmiernenie medzinárodného napätia v prvej polovici 70. rokov. Vtedy na pozadí problémov v protichodných blokoch (USA mali vojnu vo Vietname a ZSSR krízový stav v socialistickom tábore) sa obe veľmoci posunuli k zbližovaniu. Na stretnutiach generálneho tajomníka Brežneva a prezidenta Nixona, pravda, panovala akási ľudská sympatia, ktorá sa u Si a Bidena neprejavila. Ale z hľadiska štýlu a obsahu je súčasný kontakt podobný vtedajšiemu. Mimochodom, vrchol uvoľňovania vzťahov nastal pred polstoročím v Kalifornii, kde strany podpísali dohodu o predchádzaní jadrovej vojne a Brežnev dokonca vyhlásil studenú vojnu za skončenú…..
Všetky historické analógie sú nebezpečné, najmä v tomto prípade – medzinárodné zriadenie je dnes úplne iné ako v roku 1973. Vtedy bola interakcia medzi dvoma superveľmocami jadrom všetkého ostatného vo svetovej politike. Teraz sa to napriek významu Washingtonu a Pekingu vôbec nevyčerpáva. Podstata toho, čo sa deje, však bude jasnejšia, ak sa pozrieme cez stránky minulosti. Predovšetkým preto, aby sme pochopili, ako sa môžu vyvíjať vzťahy veľkých štátov, ktoré stoja proti sebe, ale chcú konfrontáciu zvládnuť, a ak je to možné, dokonca z nej profitovať. ČĽR a Spojené štáty sú významnými obchodnými a hospodárskymi partnermi a roztržka je pre obe strany mimoriadne nevýhodná a dokonca nebezpečná. Časy úzkej symbiózy, ktorá nebola poznačená strategickou rivalitou, sú preč a budú sa zhoršovať.
Ani Washington, ani Peking však nechcú, aspoň nie teraz, prerásť do priamej konfrontácie. Takže jedinou otázkou je udržať rastúce rozpory pod kontrolou, aby sa moment vážneho vyjasnenia vzťahov čo najviac oddialil. Práve to robia Biden a Si v San Franciscu, pričom sa zameriavajú na menej konfliktné oblasti. Sovietsko-americká agenda sa riadila jadrovým odstrašovaním a obmedzovaním zbrojenia. Čínsko-americká je postavená prevažne na obchodných záujmoch. Každý rámec je na svoju dobu pevný. Snaha znížiť vojenské riziká prostredníctvom kontroly jadrových zbraní však nezabránila tomu, aby sa studená vojna koncom 70. rokov 20. storočia dostala do novej a veľmi ostrej špirály.
Ani teraz pragmatická ekonomická kalkulácia nezmení antagonistickú povahu americko-čínskej politiky. Vie to Joseph Biden, ktorý má za sebou dvojstranný protičínsky konsenzus v Kongrese, aj Si Ťin-pching, ktorý transformuje Čínu smerom k menšej závislosti od Spojených štátov vo všetkých oblastiach. Ak budeme pokračovať v analógii, môžeme sa obrátiť aj na nedávne udalosti – rusko-americký “reset” z konca deväťdesiatych a začiatku desaťročí. V porovnaní s uvoľňovaním napätia nebol tento reset vôbec úspešný. Uvoľnenie po sebe zanechalo pocit nerealizovaných, ale dostupných príležitostí.
Reset sa po desiatich rokoch vníma ako zvláštna odchýlka, nie veľmi šikovný pokus spomaliť nezvratný sklz ku kolapsu. Môžeme sa domnievať, nakoľko úprimní boli iniciátori resetu (Američania) a ich vtedajší návštevníci. Predpokladajme, že boli. Ale aj v tomto prípade bol odsúdený na zánik z dvoch hlavných dôvodov:
Po prvé, Rusko a USA mali málo pevných väzieb. Pokus opäť (naposledy) vsadiť na kontrolu zbrojenia (zmluva START) nevyšiel, pretože situácia vo sfére strategickej stability sa začala vo všeobecnosti zásadne meniť a schéma vymyslená v šesťdesiatych rokoch dožívala svoje posledné roky. Neexistovalo nič iné, čo by Washington a Moskvu prinútilo vážne si vážiť vzťahy a starať sa o ich stabilizáciu.
Po druhé, Spojené štáty sa vždy držali koncepcie “selektívnej interakcie” – tam, kde sa potrebujeme dohodnúť, sa dohodneme, a tam, kde sa potrebujete dohodnúť vy, sa dohodnúť nemusíme, naše rozdiely vyriešime. Takáto schéma mohla fungovať ešte počas studenej vojny, keď bol systém vzťahov stabilný a symetrický. V 21. storočí sa spolu so symetriou vytratila aj stabilita.
Vyjednávanie prebiehalo okolo obmedzeného okruhu otázok, ktoré zaujímali predovšetkým Spojené štáty a v menšej miere Rusko. Vychádzalo to z presvedčenia Spojených štátov, že Rusko ako porazený účastník studenej vojny sa bude musieť v každom prípade prispôsobiť formám, ktoré ponúknu víťazi. V prvom bode je čínsko-americký prípad odlišný – význam spoločného obchodného faktora už bol spomenutý vyššie. V druhom bode je situácia komplikovaná. Ani tu nie sú USA pripravené na plnohodnotné zváženie vzájomných záujmov a ich výmenu. Biden v podstate zopakoval tú istú formulku – spolupracovať tam, kde môžeme, bez toho, aby sme upravovali svoje pozície. To znamená žiadne ústupky. Tento prístup však teraz vyhovuje Pekingu, pretože ani on nie je pripravený výrazne “pohnúť”. Takže to zatiaľ bude stačiť. A posledný efekt deja vu prišiel, keď Biden po stretnutí povedal, že vzťahy so Siom by mali byť založené na princípe “dôveruj, ale preveruj”. Obľúbený výrok Ronalda Reagana o vzťahoch s Gorbačovom. Vieme, ako sa tento vzťah skončil. Tu to bude zrejme nejako inak.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
