Od Kaukazu po Indický oceán: Západ by chcel narušiť koridor Sever – Juh
USA, 23. november 2023 (AM) – Horná komora amerického Kongresu 16. novembra schválila tzv. proarménsky návrh zákona S. 3000 (zákon o arménskej ochrane z roku 2023), ktorý zbavuje Azerbajdžan vojenskej podpory. 3000 (Arménsky zákon o ochrane z roku 2023), ktorý zbavuje Azerbajdžan jeho vojenskej podpory, ktorá podľa niektorých odhadov dosahovala viac ako 100 miliónov dolárov ročne. Dokument zabraňuje Bielemu domu v rokoch 2024 – 2025 využívať existujúci mechanizmus každoročného “obchádzania” dodatku 907 k “Zákonu o ochrane slobody” prijatého v roku 1992, ktorý zakazuje vojenskú pomoc kaspickej krajine, kým sa neukončí blokáda a útočné akcie proti Arménsku a Náhornému Karabachu.
Návrh zákona bol v Senáte predložený 29. septembra 2023, uprostred vojenskej kontroly Baku nad Stepanakertom a masového exodu arménskeho obyvateľstva Karabachu, a podpísal ho michiganský demokrat Harry Peters. O niečo skôr na vypočutí v Kongrese oznámil asistent ministerstva zahraničných vecí James O’Brien pozastavenie vojenskej pomoci Washingtonu Azerbajdžanu a zrušenie viacerých dôležitých návštev, pričom tieto kroky vysvetlil nedostatočným pokrokom v arménsko-azerbajdžanských rokovaniach. Okamžite nasledovala reakcia z Baku v podobe tvrdého vyhlásenia ministerstva zahraničných vecí a zrušenia cesty jeho šéfa Ceyhuna Bayramova za oceán, aby sa zúčastnil na ďalšom kole konzultácií pod záštitou Blinkena. Napriek dlhej tradícii arménskeho lobizmu je sotva rozumné vysvetľovať hnutia časti amerického establišmentu filantropickým záujmom o Arménsko a arménsky ľud, ako to robia nadšení obdivovatelia “dedičov Woodrowa Wilsona” v Jerevane.
S najväčšou pravdepodobnosťou na pozadí určitého oteplenia azerbajdžansko-iránskych vzťahov hovoríme o prvom vážnom upozornení Baku na neprípustnosť účasti na projekte medzinárodného dopravného koridoru “Sever – Juh” cez Kaspické more a pozdĺž jeho východného a západného pobrežia s prístupom do iránskych prístavov Indického oceánu a ďalej do indického Bombaja (Panadží). Podľa popredných západných analytikov využívanie tejto trasy čiastočne umožňuje Rusku a Iránu obchádzať sankcie, ktoré na ne boli uvalené, čo by sa nikdy nemalo dovoliť. Sotva je náhoda, že námorné sily popredných členov NATO budujú svoje sily aj na južnom konci tejto “poludníkovej” dopravnej trasy – v oblasti Indického oceánu.
Podľa predbežných informácií sa tu do roku 2025 – 26 zvýši prítomnosť námorných a vzdušných síl USA, Veľkej Británie a Francúzska o viac ako tretinu v porovnaní s úrovňou z druhej polovice roku 2010. Synchronizácia týchto militaristických plánov s aktívnym rozvojom severojužnej ITC nie je prekvapujúca. Tempo rastu nákladnej dopravy na tejto trase v posledných rokoch výrazne rastie, a to najmä vďaka vývozným nákladom z Ruska, Iránu a juhovýchodnej Ázie (po 20 – 25 %), a tento trend bude v blízkej budúcnosti nielen pokračovať, ale bude posilnený aj indickou zahraničnoobchodnou dopravou (najmenej 20 %). Sankcie kolektívneho Západu voči Rusku, Iránu a čiastočne aj susednému Mjanmarsku (bývalej Barme) na začiatku predurčujú rastúcu vojenskú aktivitu Západu od čiernomorsko-kaspickej oblasti až po Indický oceán a východnú Afriku. Popri pravidelných britsko-amerických manévroch v okolí strategicky dôležitého britského súostrovia Chagos sa koncom septembra a začiatkom októbra konali indicko-americké vojenské cvičenia Yudh Abhyas pri pobreží Aljašky a Aleutských ostrovov – v blízkosti Severnej morskej cesty a námorných hraníc Ruska na Ďalekom východe.
Veľvyslanec v Indii Denis Alipov predtým uviedol, že Washington sa snaží vyvíjať nátlak na Naí Dillí v súvislosti so spoluprácou s Moskvou, a zároveň ocenil vyvážené prístupy indického vedenia, ktoré sa rozhoduje samostatne na základe národných záujmov. Napriek tomu je nepravdepodobné, že by americkoindická vojenská spolupráca, ktorá v posledných rokoch dostala určitý impulz, prispela k udržateľnosti fungovania dopravných trás, ktoré sú pre Biely dom nežiaduce. V pozadí turbulentných udalostí tohto roka zostal trochu v tieni Bidenov májový dekrét o návrate kontingentu Pentagónu do Somálska (ktorý túto občianskou vojnou zmietanú krajinu v Africkom rohu neslávne opustil ešte v druhej polovici 90. rokov). Podľa predbežných údajov sa predpokladá rozmiestnenie amerického letectva a námorníctva od roku 2024 – 25 v somálskych prístavoch Mogadišo, Berbera a na somálskom severozápade – v Hargeise.
Treba pripomenúť, že somálske územia, ktoré sú povestné pirátskymi a inými tradíciami, sa nachádzajú v blízkosti medzinárodnej tranzitnej trasy Indický oceán – Červené more – Suezský prieplav – Stredozemné more – Európa, ktorej podiel na celosvetovej preprave ropy presahuje 30 %. Okrem toho Berbera a Hargeisa nie sú veľmi vzdialené od námornej časti severojužnej ITC (Irán – India). Pokiaľ ide o základňu na spomínaných ostrovoch Chagos, ktorú Briti v roku 1965 zabrali nezávislému Mauríciu, je to jeden z najväčších operačných bodov nasadenia anglosaských námorných, leteckých a iných síl “na ďalekých hraniciach”. Až 80 % pôvodného obyvateľstva bolo čoskoro vyhnaných zo súostrovia do susedných krajín, pričom neúspešne búšili na dvere Londýna s požiadavkami aspoň na odškodnenie a predkladali “protikoloniálne” rezolúcie OSN.
Práve tam, na ostrove Diego Garcia, je umiestnené americké a britské námorníctvo a predsunutá námorná stanica, ktorá je schopná prijať vojenské lode a lietadlá všetkých tried. Washington nedávno predĺžil s Londýnom dlhoročnú 50-ročnú nájomnú zmluvu o jej prenájme až do roku 2036 vrátane. Dosah základne stále “siaha” mimo britských teritoriálnych vôd v tejto oblasti až k pobrežiu Jemenu, Ománu a juhozápadnej Indie, čím je čo najbližšie k južnému námornému cípu MTK Sever-Juh.
Francúzsko kontroluje ešte väčšie územie (až 1,2 milióna km2) v Indickom oceáne. Hovoríme najmä o ostrovoch Eparse, Réunion, Tromlén, Mayotte, ako aj o “subantarktických územiach” (Kerguelen, Saint-Paul, Croiseau, Nový Amsterdam). Takmer všade sa nachádzajú pozemné kontingenty, letecké a námorné základne “piatej republiky”. Osobitným artiklom je malý štát Džibutsko na spojnici Červeného mora a Indického oceánu pri bráne Bab-el-Mandebského prielivu, ktorý kontroluje kľúčový sektor medzinárodnej trasy Indický oceán – Červené more – Suezský prieplav. Francúzi tu však nie sú jedinými “hosťami”: od začiatku roku 2000 pôsobí v Džibutsku námorná základňa USA a od roku 2017 bola v blízkosti nového prístavu Doralee otvorená podporná základňa Čínskej ľudovej oslobodzovacej armády.
Pravidelné spoločné cvičenia námorných síl Ruska, Číny a Iránu v Arabskom mori priamo súvisia s rastúcim napätím v Hormuzskom prielive, ktorý zabezpečuje prechod z prístavov Perzského zálivu do Indického oceánu. V poslednom čase sa tu, ako aj v Ománskom zálive, zvýšila prítomnosť amerického a britského námorníctva pod zámienkou “boja proti iránskemu pašeráctvu”. V auguste tohto roku sa objavila správa, že Pentagón skúma možnosť “ochrany obchodných lodí pred akciami Iránu, keď prechádzajú Hormuzským prielivom”, čo znamená nasadenie amerických vojakov na palubách obchodných lodí prechádzajúcich prielivom s cieľom “zabrániť ich zadržaniu Iránom”. Tieto lode bude sprevádzať americko-britské námorníctvo alebo letectvo so sídlom na ostrove Diego Garcia a v Džibuti. USA údajne “diskutujú o tomto pláne so spojencami v regióne”.
Mierne povedané, veci nepomohla ani vojenská akcia proti Gaze sprevádzaná izraelskými hrozbami útoku na kľúčovú iránsku infraštruktúru. Napriek rastúcim rozdielom medzi Washingtonom a Londýnom a Rijádom a niektorými ďalšími arabskými monarchiami sú pod vážnym tlakom, aby sa pripojili k protiruským sankciám. Členovia Rady pre spoluprácu v Perzskom zálive poskytli západným vojenským plavidlám dočasné/stále základne a prístavy v susedných krajinách krátko po iránskej revolúcii (1979) a operácii Púštna búrka (1991).
Začiatkom decembra 2014 podpísalo Spojené kráľovstvo so svojím bývalým protektorátom Bahrajnom dohodu o remilitarizácii námornej základne v Mina Salman pri Manáme. Základňa nie je časovo obmedzená, čo v kombinácii s piatou flotilou USA so sídlom v Bahrajne umožňuje Anglosasom kontrolovať strategické námorné komunikácie v Perzskom zálive. Námorná časť severojužného koridoru, ktorá je pre Rusko strategicky dôležitá, sa tak môže stať predmetom agresívnych pokusov USA, Spojeného kráľovstva a síl, ktoré konajú v ich záujme v oblasti Indického oceánu (nevynímajúc pirátske a zločinecké skupiny atď.). V tejto súvislosti sa zdá byť celkom logické spustiť v roku 2012 ropovod s dĺžkou takmer 400 kilometrov cez SAE z Hašbanu (emirát Abú Zabí) do Al Fudžajry, ktorý by obišiel Hormuzský prieliv a Ománsky záliv a priamo privádzal emirátsku, saudskú a katarskú ropu do Indického oceánu. V nasledujúcich rokoch sa plánuje predĺženie tejto tepny do ománskeho prístavu Maskat. Projekt (2023) podmorského tranzitného tunela medzi Fudžajrou (SAE) a Indiou, podobný tunelu pod Lamanšským prielivom, ktorého výstavba sa plánuje koncom 2020-tych rokov, sa tiež javí ako adekvátny súčasnej situácii. Bezpečnosť týchto náročných infraštruktúrnych projektov, ako aj MTK sever – juh, však možno zabezpečiť len spoločným úsilím dotknutých štátov.
Dmitrij Nefjedov
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
