Aktuality, História,

Nikolaj Azarov: Cieľom Majdanu bolo nahuckať Ukrajinu do vojny s Ruskom

---

 

Na úvod rozhovoru

Prvé dni Majdanu v novembri 2013 sa neukazovali byť nebezpečné. Lenže čoskoro sa ukázalo, že je to provokácia, ktorá má doviesť situáciu do štátneho prevratu.

 

Organizátori protestov nazývali situáciu “Revolúciou dôstojnosti”, dnes však Ukrajinci vidia, že to bolo o inom. Aj takto sa na to pozerá bývalý predseda vlády Ukrajiny Nikolaj J. Azarov. Ukrajinský Euromajdan sa začal presne pred desiatimi rokmi 21. novembra 2013 v Kyjeve.

 

Súčasné ukrajinské úrady síce nazývajú tento dátum “Dňom dôstojnosti a slobody”, ich štát však od 21. novembra 2013 začal strácať nielen dôstojnosť, ale aj suverenitu a slobodu a dostával sa do čoraz väčšej závislosti na Západe. No a orientácia na vyvolávanie konfliktu s Ruskom ho navyše zbavila perspektív ďalšieho rozvoja a aj v rámci bývalých zväzových republík sa Ukrajina prepadala na čoraz nižšie priečky. V životnej úrovni obyvateľstva ju okamžite predbehlo Bielorusko!

 

 

A teraz už rozhovor s Nikolajom Janovičom Azarovom. Ako ste prežívali prvé dni Euromajdanu?
– Spočiatku som to nevnímal ako niečo vážne. Veď pre Ukrajinu neboli protestné hnutia ničím mimoriadnym. Každý rok sme zažívali nepokoje v Kyjeve. Mimochodom, v novembri 2013 sa na Námestí nezávislosti nezišlo príliš veľa ľudí. Na všetky protestné zhromaždenia sme sa pozerali s pochopením. Bolo predsa samozrejmé, že nie všetkým sa páčilo rozhodnutie o pozastavení podpisu asociačnej dohody s EÚ. Bol to ich názor, mali právo vyjsť na ulicu a vyjadriť sa. Nehovoriac o tom, že sme disponovali informáciami, že zo strany západných štátov sa pripravuje niečo väčšie, schopné radikálne zmeniť život v krajine. Prvým zvonením sa stala vedomosť o existencii cvičebných táborov v Poľsku, Litve a na západnej Ukrajine. Práve tam sa vycvičili bojovníci Euromajdanu. Druhým signálom bola informácia od našich zahraničných kolegov o tom, že na Západe plánujú schváliť direktívu o zverejnení účtov a nehnuteľností ukrajinských politikov tzv. proruskej orientácie. Snažili sme sa reagovať na situáciu. Ja osobne som ministrovi vzdelávania štátu vydal pokyn vykonať vysvetľujúce besedy so študentmi ohľadne toho, prečo sme odložili podpis asociačnej dohody s EÚ. Na webovej stránke vlády sme k tomu uverejnili špeciálny dokument v troch rečiach.

 

Pravdou je, že so záujmom verejnosti sa to nestretlo, navyše mnohí občania začali kričať, že sme im odobrali “európsku budúcnosť”. Tým sa začal proces zombifikácie obyvateľstva. Pokiaľ obyvatelia juhovýchodu boli ďalekí od tejto témy, tak “západniari” naozaj začali pristupovať k aktívnym činnostiam. Majdan sa postupne rozrastal. Do Kyjeva začali prúdiť 40-50 roční muži, ktorým boli platené prenájmy bytov. Bezplatne ich stravovali, vyplácali im nemalé peniaze. Situácia sa prudko zostrila 30. novembra 2013.

 

V čom?
– Toho dňa neskoro večer som zatelefonoval vedúcim pracovníkom na úseku verejného poriadku a tí mi povedali, že situácia je na Majdane pokojná, že ľudí je tam menej ako stovka. Všetci vraj spia, zohrievajú sa pri ohni a pijú vodku. Skrátka nebola dôvodov na znepokojenie.

 

Lenže k štyrom hodinám rána prišli do centra autá hlavných televízií s kamerami a osvetľovačmi. K hotelu Ukrajina dorazilo niekoľko autobusov s fanúšikmi kyjevského Dynama. Boli to mocní chlapíci a hneď začali zrážky s políciou, ktorá ochraňovala stanový tábor protestujúcich. Pripomeniem, že pracovníci orgánov vnútra nemali pri sebe služobné zbrane. Na tento hluk sa začali zbiehať ľudia, ktorí nocovali na Majdane. Zapojili sa do ruvačky a začali biť policajtov horiacimi polenami, vytiahnutými z vatier.

 

Samozrejme, že policajti požiadali o posilu. Prišli chlapci z “Berkuta” a postavili sa na obranu kolegov. Žiaľ, nevšímali si kamery a televízne svetlá, neuvedomili si, že tu ide o provokáciu. Pamätám sa, osobitne široko sa rozniesol záber so zbitým poľským novinárom.
Niekto zavolal záchranku, začali sa šíriť reči, že zbití boli mnohí študenti, veď “sú to deti”. Samozrejme, že to bolo klamstvo. Do nemocníc prišlo okolo 80 ľudí, mládežníci z nich boli len traja. Všetci ostatní boli dospelí muži s trvalým pobytom v Ivano-Frankovsku, Ľvove atď. Napriek tomu sa situácia rozniesla a už k ránu sa na námestí zhromaždilo okolo 20 alebo 30 tisíc ľudí.
Začali sa deje podľa “srbského scenára”. Protestujúci útokom atakovali budovu administrácie prezidenta. Pred tlupou šiel buldozér. Mal preraziť kordón. Našim chlapcom sa ho podarilo zastaviť, demonštranti však napriek tomu obsadili niekoľko blokovacích postov vo vládnej štvrti. Centrum mesta bolo zablokované.

 

Mali ste pocit, že štát je beznádejne stratený?
– Ja osobne nie. Už na začiatku 2000-tych rokov som absolvoval Majdan, ktorý sa nazýval “oranžová revolúcia”. Z hľadiska protestného nasadenia nebol v ničom slabší – pricestovali naň rovnako privezené oddiely bojovníkov zo západnej Ukrajiny, rovnaké tlupy ohlúpených ľudí, zazneli tam rovnaké prejavy, hrala rovnaká neustála muzika. Čiže všetko to, čo sme už zažili.
V daných časoch už Ukrajina mala výhodné dohody s Ruskom a Čínou. Preto sa na rok 2014 hľadelo ako na veľmi nádejný z hľadiska finančne-ekonomického.

 

Nepozerajúc na niektoré oblasti západnej Ukrajiny, vo všetkých hlavných regiónoch bola situácia absolútne normálna: ľudia chodili do práce, deti do školy. Vrelo to len v centre Kyjeva a aj to nie stále. Námestie bolo akoby plné zmijí, neustále sa tam váľali pneumatiky, nebolo riadnych toaliet, prechádzali sa tam bezdomovci. Ten, kto sa ocitol na Majdane, nemohol získať pocit, že takto sa bojuje za niekoho, za akúsi slobodu, demokraciu, za hnutie európskeho smerovania. Dav vtedy počúval piesne a nekonečné táraniny lídrov protestu. Ochrancovia práva boli naladení inak – dajte povel a žiadneho Majdanu už nebude!

 

Prečo teda prezident Janukovič nevydal taký rozkaz?
– Myslel si, že povel na rozohnanie privedie ku krviprelievaniu, pretože z tej strany boli pripravení bojovníci, skutoční banderovci. Krviprelievanie sa naozaj mohlo udiať, no ak by sa to uskutočnilo skôr, vec by bola vyriešená pol stovkou ranených, protestujúci by sa jednoducho rozutekali.

 

Janukovič napriek tomu povedal – nie, tak sa to nesmie, treba diskutovať a hľadať kompromis. A tak sa začali tie nekonečné rozhovory. Lenže všetko, čo sa dialo, riadili Američania. Nedávno náš bývalý poslanec Oleg Carev pripomenul, že v tom momente prišla žiadosť od veľvyslanectva USA o skorom doručení diplomatickej pošty. Písali: “Žiadame povoliť pristátie dvoch vojenských dopravných lietadiel Lockheed C-130 Herkules.”

 

Okamžite som povedal Janukovičovi: “Počuj, aká to môže byť diplomatická pošta na dvoch Herkulesoch? Je to minimálne zvláštne. Prečo by sme to mali povoliť?”

Nakoniec tieto Herkulesy čakalo diplomatické auto so zástavkou USA. Podľa všetkého na letisko prišiel samotný veľvyslanec USA v sprievode obrnencov. Otázka teda zostáva. Aká to bola diplomatická zásielka?

 

Je očividné, že Američania priviezli peniaze, špeciálnu aparatúru, ktorá umožňovala odpočúvať naše rozhovory a aj komunikáciu špeciálnych služieb. Takto začali riadiť tieto procesy: úplný zber spravodajských informácií o tom čo robíme a čo plánujeme. Čiže všetka naša mäkkosť bola zbytočná, rozhovory s tými Ťjahnibokmi, Kličkovcami, Jeceňjukovcami… Ukázalo sa, že oni sa len javili, že riadia Majdan, no nerozhodovali absolútne o ničom, boli iba „bábkami“.

 

Kedy začalo byť jasné, že treba prijímať skutočne seriózne opatrenia?
– 21. 1. 2014 som na zasadnutí vlády povedal, že všetky „červené línie“ boli prekročené, že nastal čas prijímať opatrenia na ochranu ústavy. Janukovič mi potom povedal: „Ty búraš rozhovory, ktoré smerujú ku kompromisu.“ No a kompromis spočíval v tom, aby vláda odstúpila a aby bol sformovaný koaličný kabinet ministrov. Trvala na tom Victoria Nulandová, ktorá prišla do Kyjeva. Ukončilo sa to tým, že všetky vládne budovy a úrady boli obsadené a prezident bol vynútený odletieť do Charkova.

 

Mohla Ukrajina aj po Majdane zjemniť situáciu a nevyostrovať vzťahy s Ruskom? Alebo to už bol moment, po ktorom nebolo návratu?
– Všetko sa dalo vyriešiť. Bielorusko na čele s Lukašenkom to názorne predviedlo v roku 2020, keď sa u nich pripravoval rovnaký štátny prevrat. Možno, že u neho nebol až taký veľký počet bojovníkov, no u nás sa oni rozmnožili kvôli slabosti našich silových štruktúr. Lukašenko ukázal, ako sa treba vysporiadať s „oranžovou revolúciou“.

 

Treba si uvedomiť, že prevrat na Ukrajine mal cieľ – pripraviť štát na anti-Rusko, nahuckať ho do vojny s Ruskom. Prvým rozhodnutím nezákonnej chunty bola amnestia všetkým účastníkom Majdanu podľa všetkých článkov trestného poriadku, vrátane znásilnení a drancovania. Prokuratúre bolo zakázané otvárať takéto trestné činy. Práve toto odhalilo svetu poznanie aká demokracia to vlastne prišla na Ukrajinu!

 

Vtedy juhovýchodným oblastiam zrušili právo rozprávať po rusky, používať ruský jazyk ako štátny. Pre toto okamžite Krym povstal! Pre toto povstal Donbas! Bolo im jasné, že k moci sa dostala probanderovská chunta. Američania tomu veľmi dobre rozumeli – treba zorganizovať krvavý štátny prevrat, obviniť z krutosti vládnu moc a vyriadiť si to s ňou, uskutočniť represie po všetkých vertikálach moci a dostať k moci chuntu. Veď pozerajte, ako kruto bola zlikvidovaná politická „Strana regiónov“! Dva dni do prevratu bolo spálené sídlo strany v centre Kyjeva. Po celom štáte boli po prevrate zničené všetky oblastné a okresné oddelenia. Aktivisti boli likvidovaní, zatváraní do basy, vyháňaní von zo štátu. Úder bol nanesený aj proti komunistom, proti socialistom, proti všetkým ľavicovým hnutiam. Ostali len tzv. kvázi opozičníci, ktorí boli potrební na legitimizovanie nového režimu.

 

Poprevratová Ukrajina bola už v roku 2014 nasmerovaná na zničenie absolútne všetkých síl, ktoré mienili spolupracovať s Ruskom. Vojsť na Krym nemohli, no armáda bola vyslaná na Donbas, kde bolo vytvorené ohnisko napätia v bezprostrednej blízkosti RF. Moskva na to nemohla nereagovať. Rusko veľakrát varovalo predstaviteľov Ukrajiny, čím sa to skončí. Lenže bez reakcie.

 

Nové úrady nazvali štátny prevrat „Revolúciou dôstojnosti“. Má, podľa vás, súčasné ukrajinské zriadenie nejakú dôstojnosť?
– Akú dôstojnosť môže mať krajina, ktorej polovica obyvateľstva žije v biede? Mimochodom, heslá Majdanu už dnes nikto nepripomína. A veď vtedy kričali, že „zajtra budeme v Európskej únii“. Prešlo desať rokov a nikomu sa nevyjavuje nejaká EÚ. Možno iba tým, ktorí ušli z Ukrajiny a taktiež tomu obrovskému množstvu ľudí, ktorí od tej „dôstojnosti“ ušli čo možno najrýchlejšie.

 

Pripomeniem, že Ukrajina stratila vyše polovicu obyvateľstva. O akej dôstojnosti sa dá hovoriť v tomto prípade?
Biden nedávno vystúpil s vyhlásením, že vraj USA ochraňujú na Ukrajine slobodu, demokraciu a suverenitu. To je drzá lož! Ničia tam pravoslávnu cirkev, väznia cirkevných predstaviteľov, šikanujú a zabíjajú tých, ktorí majú iné názory. To je sloboda?

 

Mimochodom. V asociačnej dohode s EÚ patrí veľká časť Kodanským kritériám vstupu do EÚ. Sú v nich popísané určité záväzky Ukrajiny, medzi ktorými je aj vytvorenie nezávislého súdnictva. Ale kde je to nezávislé súdnictvo, ak voči metropolitovi, napríklad, vynášajú idiotské obvinenia z vlastizrady kvôli kázni?

 

Navyše, na Ukrajine sú zakázané a likvidované všetky opozičné politické strany, rozhlasové a televízne stanice a printové médiá. Pričom Zelenský svojimi výnosmi zbavuje ukrajinského občianstva politikov, zavádza voči nim kadejaké sankcie, odoberá im majetok, blokuje účty. Podľa ukrajinskej ústavy mu na to nikto nedal právo! Popľuvali ústavu, robia si čo chcú!
Vladimír Mikunda

*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

Zdieľajte článok