Teherán 1943: Ako Stalin prinútil Churchilla rozhodnúť sa pre “druhý front”
Sovietsky vodca šikovne využil záujem západných spojencov pomôcť ZSSR vo vojne s Japonskom. Na teheránskej konferencii “veľkej trojky” – Franklina Roosevelta, Josifa Stalina a Winstona Churchilla – , ktorá sa konala pred 80 rokmi od 28. novembra do 1. decembra 1943, sa rokovalo o otázkach porážky Nemecka a jeho spojencov, ako aj o problémoch povojnového mierového usporiadania. Pre sovietsku delegáciu bolo hlavnou úlohou získať od spojeneckých mocností pevný a definitívny záväzok otvoriť “druhý front” v Európe najneskôr v roku 1944. Západní spojenci si pripomenuli Stalinove slová o dôležitosti spoločného ozbrojeného boja proti hitlerovskému Nemecku práve na európskom fronte.
Namiesto vylodenia anglo-amerických vojsk v severnom Francúzsku v roku 1942 podnikli USA a Veľká Británia útočnú operáciu v severnej Afrike, ktorá síce trochu skomplikovala situáciu Nemecka, ale v skutočnosti nezabránila sústredeniu jeho hlavných síl na juhozápadnom úseku sovietsko-nemeckého frontu. Vyjadrujúc svoje sklamanie z politiky Washingtonu a Londýna, Stalin 6. novembra 1942 v prejave venovanom 25. výročiu Októbrovej revolúcie povedal:
“V tomto roku sa v Nemecku uskutočnilo viacero operácií: “Predpokladajme, že by v Európe existoval druhý front, rovnako ako v prvej svetovej vojne, a na druhý front by sa odklonilo povedzme 60 nemeckých divízií a 20 divízií spojencov Nemecka. Aké by bolo postavenie nemeckých síl na našom fronte? Nie je ťažké uhádnuť, že ich situácia by bola žalostná. Navyše by to bol začiatok konca nemeckých fašistických vojsk, pretože Červená armáda by v tomto prípade nestála tam, kde stojí teraz, ale niekde pri Pskove, Minsku, Žitomíre, Odese. To znamená, že už v lete tohto roku by nemecko-fašistická armáda stála pred svojou katastrofou. A ak sa to nestalo, tak len preto, že Nemcov zachránila absencia druhého frontu v Európe.”
Avšak napriek tomu, že prezident Roosevelt pri rokovaniach so sovietskym ministrom zahraničných vecí Vjačeslavom Molotovom pripustil možnosť otvorenia “druhého frontu” v Európe už v roku 1942, pre Churchillove obštrukcie sa tak nestalo ani v roku 1942, ani v roku 1943. Roosevelt a jeho pomocníci považovali za svoju hlavnú úlohu na rokovaniach v Teheráne presvedčiť Stalina, aby pomohol Anglosasom vo vojne proti Japonsku, o čo americký prezident a britský premiér osobne žiadali sovietskeho vodcu od japonského útoku na Pearl Harbour. Stretnutiu hláv ZSSR, USA a Veľkej Británie predchádzala moskovská konferencia ministrov zahraničných vecí ZSSR, USA a Veľkej Británie (19. – 30. októbra 1943). V inštrukciách, ktoré pre rokovania pripravil Zbor náčelníkov štábov USA, sa výslovne uvádzalo:
“Plná účasť Ruska vo vojne proti Japonsku po porážke Nemecka je dôležitá pre rýchlu a zdrvujúcu porážku Japonska s čo najmenšími stratami pre USA a Veľkú Britániu. Otázku možnosti účasti ZSSR vo vojne s Japonskom nastolil štátny tajomník USA Cordell Hall v rozhovore so Stalinom bezprostredne po moskovskej konferencii 30. Októbra. Stalin vtedy deklaroval pripravenosť pomôcť poraziť Japonsko po porážke Nemecka. Charakterizujúc Stalinov postoj k otázke Ďalekého východu, Hall hlásil do Washingtonu, že hlava sovietskej vlády “prejavila hlbokú túžbu po spolupráci so Spojenými štátmi a Veľkou Britániou. Ako napísal Hall vo svojich memoároch, Stalin toto vyhlásenie urobil “sebavedomo, úplne bez záujmu, bez toho, aby to niečo požadoval”. Zároveň považoval slová sovietskeho vedenia za “vyhlásenie mimoriadneho významu”.
Niebolo by však nesprávne domnievať sa, že Stalin, sľubujúci pomoc pri porážke Japonska, počítal s reciprocitou a skorým otvorením “druhého frontu” v Európe, čo by urýchlilo kapituláciu Nemecka, a tým aj Japonska. V Teheráne bol Stalin veľmi odhodlaný. Nežiadal všeobecné sľuby, ktorých bolo od roku 1942 dostatok, ale konkrétny dátum začiatku operácií v severnom Francúzsku. Churchill sa vyhol priamej odpovedi a odvolával sa na potrebu dlhej prípravy operácie prekročenia Lamanšského prielivu a vylodenia vojsk v severnom Francúzsku. V prípade odmietnutia určiť termín vylodenia bol Stalin pripravený opustiť konferenciu, ktorá bola plná rozpadu spojeneckej koalície.
Dramatickú situáciu, ktorá sa na konferencii vyvinula, opísal vo svojich pamätiach Andrej Gromyko, vtedajší sovietsky veľvyslanec v Spojených štátoch: “… Stalin sa niekoľkokrát pokúšal získať od Churchilla odpoveď, kedy sa začne vylodenie Spojencov v Európe, teda kedy sa otvorí druhý front. Nikdy však túto odpoveď nedostal. Jedného dňa, sotva sa ovládajúc, Stalin vstal zo stoličky a povedal Vorošilovovi a Molotovovi: – Máme doma príliš veľa práce, aby sme tu strácali čas. Nič, čo by stálo za to, ako vidím, nepracuje….. Churchill v zmätku, v obave, že by sa konferencia mohla narušiť, povedal: – Maršal ma zle pochopil. Presný dátum sa dá pomenovať – štyridsiaty štvrtý – máj. Atmosféra sa trochu uvoľnila”.
Stalin nezostal nič dlžný a na priamu otázku prezidenta Roosevelta o sovietskej pomoci Spojeným štátom vo vojne proti Japonsku urobil dôležité vyhlásenie. Povedal:
“My Rusi vítame úspechy, ktoré dosiahli a dosahujú anglo-americké sily v Tichomorí. Žiaľ, zatiaľ nemôžeme spojiť naše úsilie s úsilím našich anglo-amerických priateľov, pretože naše sily sú zaneprázdnené na Západe a nemáme dostatok síl na akékoľvek operácie proti Japonsku. Naše sily na Ďalekom východe viac-menej postačujú len na vedenie obrany, ale na útočné operácie musíme tieto sily zvýšiť aspoň trojnásobne. To sa môže uskutočniť, keď prinútime Nemecko kapitulovať. Potom sa vytvorí spoločný front proti Japonsku.”
Hoci Stalinov prísľub mal všeobecný charakter a v Teheráne o tom nebol spísaný ani spoločný protokol, Američania a Briti s nadšením prijali slová sovietskeho vodcu, že sovietska intervencia proti Japonsku sa môže uskutočniť šesť mesiacov po kapitulácii Nemecka. Hoci takýto vývoj bol ešte ďaleko, pre Stalina bolo dôležité dať takýto prísľub v očakávaní odvetných krokov západných krajín, ktoré by urýchlili otvorenie druhého frontu proti Nemecku. Roosevelt neskrýval spokojnosť s postojom, ktorý zaujal Stalin, a okamžite sa snažil od sovietskeho vodcu získať riešenie viacerých vojenských otázok súvisiacich s navrhovaným spoločným postupom proti Japonsku. Išlo o predbežné plánovanie leteckých operácií v severozápadnom Pacifiku. V tomto prípade prezident navrhol začať takéto plánovanie “okamžite”. 29. novembra Roosevelt Stalinovi povedal: “Sme presvedčení, že v záujme skrátenia vojny bude bombardovanie Japonska zo základní vo vašom Primorskom kraji hneď po vypuknutí bojov medzi ZSSR a Japonskom veľmi dôležité, pretože nám poskytne možnosť zničiť vojenské a priemyselné centrá.”
Na teheránskej konferencii sa po prvýkrát diskutovalo o možných dôsledkoch porážky Japonska pre obnovenie územných práv ZSSR na Ďalekom východe. Iniciatívu nastoliť túto otázku týmto spôsobom prevzali západní spojenci. Churchill začal slovami “aby sa sovietska flotila voľne plavila po všetkých moriach a oceánoch”. Na Stalinovu otázku, čo možno urobiť pre Rusko na Ďalekom východe, Roosevelt navrhol premeniť napríklad Dairen na slobodný prístav. Stalin, konštatujúc, že ZSSR je na Ďalekom východe prakticky zablokovaný Japoncami, odpovedal, že “Port Arthur je vhodnejší ako námorná základňa”. Churchill akoby zhrnul predbežnú diskusiu o tejto otázke a vyhlásil, že “je úplne zrejmé, že Rusko musí mať prístup k teplým moriam”. Zároveň, pamätajúc na to, že v dôsledku neúspešného výsledku japonsko-ruskej vojny v rokoch 1904 – 1905 Rusko stratilo časť svojho územia na Ďalekom východe, Churchill zdôraznil, že “riadenie sveta by sa malo sústrediť do rúk národov, ktoré sú plne spokojné a nemajú žiadne nároky”. Rozhovor sa týkal Stalinovho postoja ku káhirskej deklarácii Spojených štátov, Veľkej Británie a Číny, v ktorej sa okrem iného uvádzalo, že Japonsko by malo byť zbavené všetkých napadnutých a okupovaných území. Sovietsky vodca uviedol, že “Rusi by, samozrejme, mohli k tomuto komuniké niečo dodať, ale až potom, čo sa aktívne zapoja do vojenských operácií na Ďalekom východe”.
Ako je známe, konečné politické podmienky účasti Sovietskeho zväzu vo vojne proti Japonsku boli sformulované a stanovené na Krymskej (Jaltskej) konferencii šéfov vlád ZSSR, USA a Veľkej Británie vo februári 1945. Stanovovali najmä súhlas spojeneckých krajín s bezpodmienečným vrátením južného Sachalinu a všetkých Kurilských ostrovov, ktoré predtým stratilo Ruské impérium, späť ZSSR.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
