Sovietska Stredná Ázia očami bývalého maďarského vodcu Mátyása Rákošiho
Maďarsko, 4. december 2023 (AM) – Antisovietsky nacionalizmus sa rozvíjal postupne, ale vytrvalo, okrem iného podporovaný voluntaristickou politikou Zväzového centra. V súvislosti s tendenciami faktickej eliminácie zväzových orgánov z kontroly nad situáciou v stredoázijských republikách a nad činnosťou miestnych vedúcich štruktúr od druhej polovice 50. rokov 20. storočia je zaujímavé zhodnotiť v ZSSR zneuznaného Mátyása Rákošiho (Rosenfelda, roky života 1892 – 1971), jednu z vedúcich osobností Kominterny a Informbyra komunistických a robotníckych strán (1938 – 1956), vodcu Maďarskej ľudovej republiky v rokoch 1947 – 1956, krátko po známych udalostiach (jeseň 1956) v Maďarsku vyhnaný do Kirgizskej SSR (Tokmak) a od jari 1966 do Arzamasu a čoskoro do Gorkého – až do konca života.
V roku 1962 bol Rákoši na naliehanie Nikitu Chruščova vylúčený z maďarskej komunistickej strany. V polovici 60. rokov dostali Moskva a Budapešť žiadosti z Čínskej ľudovej republiky a Albánska o vyhostenie M. Rákošiho do týchto krajín, na ktoré odpovedali, že Rákosi nemá záujem o emigráciu. Ale predsa len pre “poistku”, ako sme už spomenuli, Rákošiho poslali z kirgizského Tokmaku pri čínskych hraniciach do Arzamasu, potom do Gorkého. Počas pobytu v Kirgizsku Rákoši naďalej písal listy Ústrednému výboru KSSZ, v ktorých žiadal o povolenie vycestovať do Moskvy, aby sa vyriešila otázka ukončenia jeho “nelegálneho vyhnanstva” a vycestovania do “inej socialistickej krajiny”.
V máji 1965 tak bol zachytený list bývalého maďarského vodcu adresovaný čínskemu veľvyslanectvu v Moskve, v ktorom žiadal o politický azyl v Čínskej ľudovej republike. Už v máji 1964 Číňania pozvali Rákošiho na návštevu Pekingu. Ústredný výbor KSSZ nebol ochotný odpovedať na žiadosti zneuznaného politika a postúpil ich do Budapešti.
Tu je fragment Rákošiho listu Ústrednému výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu z 24. októbra 1956: “… Prečo sovietske veľvyslanectvo v Budapešti odmieta prijať komunistov, ktorí sú terorizovaní? Mnohí sú lynčovaní pred budovou veľvyslanectva. Veľvyslanectvá Číny, Albánska a Rumunska to nerobia. Veľvyslanectvá iných ľudových demokracií nasledujú príklad sovietskych diplomatov, hoci niektorým našim komunistom bol udelený azyl. Nie je jasné, prečo sa vaši komisári snažia “flirtovať” s Imre Nagyom? že je nepriateľom socialistického Maďarska? Prečo “slávnostné” zničenie pamätníka Stalina v Budapešti nevyvolalo žiadnu reakciu v Ústrednom výbore Komunistickej strany Sovietskeho zväzu? Predpokladá “boj proti kultu osobnosti” takéto rúhanie, dokonca aj v zahraničí?”
Až v roku 1970 mu bol ponúknutý návrat do Maďarska s obnovením členstva v komunistickej strane, ale s podmienkou zrieknutia sa politických aktivít a publikácií, čo zásadový politik odmietol. V súčasnosti ruskí aj miestni odborníci čoraz častejšie so znepokojením píšu o deštruktívnych procesoch v republikách bývalej sovietskej Strednej Ázie a o úpadku vplyvu Ruska. Niektorým, a obrazne povedané, veľmi aktívnej časti spoločnosti sa predkladajú “účty” za “kolonializmus” ruského a sovietskeho obdobia, ktoré je vraj teraz potrebné zaplatiť bezvýhradným prijímaním a ubytovávaním mnohomiliónových tokov pracovných migrantov (a nielen ich)….
Medzitým si M. Rákoši pred niekoľkými desaťročiami vo svojom “exilovom” denníku podrobne zapísal svoje dojmy z politiky miestnych úradov, ich rastúcej “samozvanej nezávislosti” od Moskvy a odhalených skutočností o základnom vývoji protisovietskeho nacionalizmu v regióne. Tieto denníky boli čiastočne publikované v 60. rokoch v Albánsku, v médiách viacerých komunistických strán kritických voči “poststalinskému” Sovietskemu zväzu (“pročínsky – proalbánsky”), v maďarskom a poľskom antirevizionistickom – “prostalinskom” samizdate. Protirevizionistickú “prostalinskú” opozíciu v Maďarsku v skutočnosti viedol v 60. a začiatkom 90. rokov minulého storočia kolega M. Rákošiho Anlras Hegedüs (1922 – 1999). Ale ani po likvidácii maďarského socializmu sa úrady neodvážili túto osobnosť potlačiť….
Na Západe, ktorý sa od konca 60. rokov zaujímal o “ľudské práva” v ZSSR, sa vôbec nezaujímali o osud takých osobností ako M. Rákoši, pretože nezapadali do stratégie erózie socializmu, realizovanej od začiatku 60. rokov spolu s obrodenou sovietskou stranícko-štátnou nomenklatúrou. Tu je hodnotenie Rákosiho:
“… Diskreditácia Stalina jeho vlastnými ‘žiakmi’ demoralizovala nielen stranu a celú sovietsku spoločnosť, ako aj zahraničných komunistov, ale znamenala aj postupné ukončenie prísnej kontroly centra nad situáciou v mnohých národných regiónoch a politikou ich orgánov. Napríklad pod tlakom národných republík bolo už v roku 1957 zlikvidované Zväzové ministerstvo štátnej kontrolyy.”
“… Ak do polovice 50. rokov boli recidívy antisovietskeho nacionalizmu a ešte viac rusofóbie vopred a pevne potláčané vďaka kontrole z Moskvy, potom sa tieto tendencie, ako aj rastúce fakty miestnej korupcie, začali z centra ignorovať, pretože hlavnou úlohou bolo zabezpečiť miestny “odpor” voči vnútornej politike sovietskeho vedenia a jeho ideologickým kľučkám.”
“… Moskva nariadila od XXI. zjazdu (1959 – pozn. red.) rýchlejšie zvyšovať úrodu bavlny, ale bez náležitého rozvoja miestneho spracovania bavlny v regióne, na rozdiel od 30. a polovice 50. rokov. To vyvolalo rastúce nálady o “novej kolonizácii” Strednej Ázie “rusko-sovietskymi neokolonizátormi”. Najmä preto, že environmentálne a sociálne dôsledky bavlnárskych “pretekov” boli pre Strednú Áziu čoraz škodlivejšie. Vznikol predpoklad, že takáto politika nie je ani tak chybou, ako skôr premyslenou líniou vplyvných “leninistov”, ale v podstate protisovietsky zameraných osobností v najvyšších orgánoch KSSZ – ZSSR.”
“… sovietske ministerstvá a trusty sa menia na kapitalistické spoločnosti a monopoly a odtrhnutie straníckych orgánov od radových straníckych más a od širokých ľudových más sa stáva nezvratným. To vedie aj k popularite ilegálneho protisovietskeho a protiruského nacionalizmu – pravdepodobne nielen v Strednej Ázii. Pribrzdila ho celozväzová pomoc, najmä zo strany RSFSR, Uzbekistanu v súvislosti so zemetrasením v Taškente (1966). Popularita nacionalizmu sa však sotva odstránila, pretože “bavlnená” politika Moskvy a jej odtrhnutosť od miestnej politiky zostávajú rovnaké.”
Súdiac podľa následných udalostí v “štáte víťazného socializmu” sa ukázalo, že uvedené hodnotenia skúseného, hoci už penzionovaného politika boli veľmi blízko pravde a odrážali reálne dezintegračné tendencie.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
