Aké sú dôsledky nášho strategického európskeho zlyhania
USA, 13. december 2023 (AM) – Vedúce krajiny Európskej únie sa ocitli pred perspektívou, že sa postupne zmenia na hraničné územie, ktoré budú všetci súperiaci globálni hráči považovať len za zdrojovú základňu v politike alebo ekonomike. Otázka znie, či môžu Európania zastaviť pohyb týmto smerom a najmä, či potrebujú viac subjektivity vo svetových záležitostiach? Píše o tom Timofej Bordačev, programový riaditeľ Valdajského klubu.
Či už si to mnohí z nás v Rusku chcú pripustiť alebo nie, postavenie Európy v medzinárodnej politike sa nevyhnutne stane dôležitou otázkou teoretického a praktického významu. Pre veľmoci je naliehavosť tejto otázky daná tým, čo si vo svojich plánoch spájajú s Európou, a teda aj tým, v čom sa môžu sklamať. V prípade Spojených štátov je strategický význam Európy určený jej schopnosťou zadržiavať Rusko s aspoň čiastočnou sebestačnosťou. Pre samotné Rusko je kontinentálna časť Európy potenciálnym “slabým článkom” v zjednotenej koalícii Západu na čele so Spojenými štátmi, ktorá ohrozuje záujmy a prežitie ruského štátu.
Podobný postoj zastáva aj Čína, ktorej orgány tiež očakávajú, že americký vplyv v Európe sa časom zníži, čo Pekingu umožní zachovať si prístup k niektorým západným technológiám a trhom v prípade nevyhnutného “rozvodu” s Američanmi. Z pohľadu Indie je Európa menej náročným partnerom ako USA pri modernizácii indickej ekonomiky a riešení niektorých národných rozvojových problémov. Zároveň je ťažké hovoriť o skutočných sympatiách voči Európanom zo strany ktoréhokoľvek z ich globálnych partnerov.
Za takýchto zahraničnopolitických okolností čelia vedúce krajiny Európskej únie perspektíve, že sa postupne zmenia na hraničné územie, ktoré budú všetci protichodní globálni hráči považovať výlučne za zdrojovú základňu v politike alebo ekonomike. Otázkou je, či Európania dokážu zastaviť pohyb týmto smerom a najmä, či potrebujú viac subjektivity vo svetových záležitostiach?
Ako vieme, zámery vedúcich krajín EÚ (v prvom rade Nemecka a Francúzska) sa v porovnaní so “zlatými” rokmi rozvoja ich samostatného strategického projektu – európskej integrácie – veľmi nezmenili. Rovnako ako v rokoch 1990 – 2000 Berlín a Paríž s rôznou intenzitou a tlakom hovoria o svojej túžbe zohrávať nezávislú úlohu vo svetových záležitostiach. Aj oni však priznávajú, že v súčasnosti sa možnosti na realizáciu takýchto plánov výrazne zmenšili. A čoskoro sa môže ukázať, že kontinentálna Európa sa skutočne ocitne v situácii, ktorá najviac zodpovedá predpovediam najväčších skeptikov. Inými slovami, skutočné postavenie Európanov vo svetovej politike sa čoraz viac zhoduje s tým, ako by sme ho mohli vidieť v zmysle abstraktných hodnotení vzájomnej prepojenosti ich vzťahov so Spojenými štátmi a ich schopnosti konať nezávisle. Tomu však bráni niekoľko dôležitých faktorov.
Po prvé, Francúzsko ako vedúca politická sila kontinentálnej Európy si stále zachováva svoje miesto stáleho člena Bezpečnostnej rady OSN. To ho dokonca formálne zrovnoprávňuje medzi členmi areopágu medzinárodného spoločenstva.
Po druhé, hospodárske možnosti a potenciál Európy sú mimoriadne veľké. Nemecko zostáva jednou z vedúcich svetových hospodárskych mocností, ďaleko pred Čínou, nehovoriac o Rusku a Indii.
Po tretie, európski predstavitelia sa zúčastňujú na práci väčšiny významných medzinárodných inštitúcií a zastávajú vedúce pozície pri formovaní ich agendy.
To všetko, ako aj mnohé ďalšie veci, nám nedovoľujú zaobchádzať s Európou s dešpektom. A bráni nám to úplne odpísať kontinentálnych Európanov a považovať ich len za nesamostatných mladších partnerov Spojených štátov. Tento druhý názor má však vážne dôvody. Dramatickým výsledkom druhej svetovej vojny, ktorá vyústila do vzniku súčasného medzinárodného poriadku, nebol len koniec globálnej moci Európy, ale aj strata schopnosti určovať svoju vlastnú zahraničnú politiku. Možno povedať, že všetky západoeurópske štáty utrpeli v dôsledku udalostí v rokoch 1939 – 1945 ťažkú vojenskú porážku, aj keď patrili medzi formálnych víťazov, ako to bolo v prípade Francúzska. S výnimkou Veľkej Británie boli všetky veľké európske štáty vojensky porazené – neboli medzi nimi víťazi.
Kolaps koloniálneho systému v nasledujúcich desaťročiach bol už dôsledkom dramatického poklesu Európy v svetovom rebríčku. Po strate základných práv vo vzťahu k vlastnému postaveniu si európske koloniálne ríše už nemohli udržať nadvládu nad inými národmi. Tento proces prebiehal postupne a v niektorých prípadoch bol zmierňovaný určitými formami neokoloniálnej závislosti. Ako však vidíme na príklade afrického vplyvu Francúzska, náhradné formy koloniálneho režimu, ktoré sa objavili v 60. a 70. rokoch 20. storočia, mohli byť len dočasnými formami, po ktorých nevyhnutne nasledovala úplná strata kontroly zo strany bývalých pánov. To sa v plnej miere dotklo aj Veľkej Británie, ktorá síce nebola porazená, ale v dôsledku druhej svetovej vojny bola výrazne oslabená.
Vedúca hospodárska mocnosť regiónu, Nemecko, stratilo suverenitu nad svojou zahraničnou politikou, a to aj formálne. Francúzsko s tým istý čas zápasilo, ale od polovice 70. rokov postupne smerovalo k tomu, aby sa vzdalo svojej nezávislej úlohy vo svetovej politike. Zavŕšením bol návrat krajiny do vojenských štruktúr NATO pred pätnástimi rokmi, po ktorom sa aj francúzske obranné plánovanie začlenilo do systému vedeného USA. Výsledkom bolo, že koncom roka 2000 už boli vytvorené všetky predpoklady na to, aby sa úplne zabudlo na akékoľvek sny o nezávislej Európe vo svetových záležitostiach.
Posledným pokusom o obnovenie suverenity v otázkach zahraničnej politiky bol nemecko-francúzsky zásah proti plánom USA v Iraku v rokoch 2002 – 2003. Ani ten však neviedol Európanov k žiadnym uspokojivým výsledkom. Zvyšok zavŕšili takmer neustále hospodárske ťažkosti po kríze v rokoch 2008 – 2009 a kríza politických systémov vo väčšine štátov Európskej únie, ktorá sa začala v rovnakom čase.
Ak to zhrnieme, môžeme povedať, že konanie kontinentálnej Európy v podmienkach akútnej krízy vzťahov s Ruskom v rokoch 2021 – 2022 už celkom zodpovedalo jej skutočnému postaveniu skôr nesamostatného partnera Spojených štátov, územnej základne pre realizáciu strategických plánov jedného zo skutočných, spolu s Ruskom, víťazov druhej svetovej vojny. A bolo by trochu naivné lamentovať nad tým, že vedúci predstavitelia vedúcich krajín EÚ, ako aj inštitúcie EÚ sa úplne odovzdali udalostiam, ktoré nemohli ovplyvniť.
Závažnosť vzniknutej krízy – v skutočnosti vojenský stret medzi Ruskom a USA sprostredkovaný Ukrajinou – neponechávala priestor na zahraničnopolitické manévrovanie v takom rozsahu, aký mali Európania k dispozícii počas studenej vojny v rokoch 1949 – 1991. O to viac, že samotná ukrajinská kríza bola do istej miery dôsledkom toho, že kontinentálna Európa stratila akúkoľvek schopnosť strategickej nezávislosti. K tomu, ako sme už uviedli, došlo v rámci postupného procesu, ktorý v sebe spájal dôsledky udalostí z polovice minulého storočia a neúspech pokusov o vybudovanie skutočnej politickej únie na základe európskej integrácie v kombinácii s rozšírením členstva a vytvorením spoločnej hospodárskej politiky prostredníctvom finančných nástrojov v rámci eurozóny.
Ďalším dôkazom je špecifické správanie inštitúcií EÚ, ktoré po februári 2022 pôsobia jednoducho ako ekonomická pobočka NATO. Európski lídri sa začiatkom minulého roka tvárili tak bezradne nie preto, že by boli sami zlí. Skutočným dôvodom, prečo nedokázali zabrániť tomu, aby región skĺzol do najhoršej krízy od polovice 20. storočia a následne sa začlenil do politiky USA voči Rusku, je to, že kontinentálna Európa vyčerpala priestor pre autonómiu. Teraz je na nás, aby sme zistili, aké vážne dôsledky bude mať tento proces, ktorý sa do roku 2022 dostal do záverečnej fázy. Na rozdiel od Británie je kontinentálna Európa príliš veľká a rozmanitá na to, aby ju americký vplyv úplne ovládol. Európske spoločnosti sú vďaka svojmu rozsahu schopné udržiavať nezávislé väzby s ruským a čínskym trhom. Veľké krajiny EÚ sledujú svoje záujmy a nachádzajú sa v dvojakom postavení: strategicky sú plne podriadené USA, ale zároveň majú určitú autonómiu zahraničnopolitických kontaktov. V dôsledku toho sa kontinentálna Európa môže doslova “vznášať” v stave, keď si na ňu súperi USA na svetovej scéne zachovajú vplyv, ale už nebude môcť prijímať rozhodnutia samostatne. Európa sa tak zmení na arénu súperenia medzi ostatnými mocnosťami. A zatiaľ nie je jasné, ako takáto situácia ovplyvní schopnosť Európanov čeliť záujmom početných konkurentov o ich pozornosť.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
