USA likvidujú Arktickú radu, aby mohli militarizovať región
Ukončenie plnohodnotnej spolupráce medzi Ruskom a ostatnými členmi Arktickej rady brzdí prácu organizácie, posťažoval sa v rozhovore pre Kommersant nový predseda výboru vysokých úradníkov Arktickej rady Nór Morten Heglund.
“Veľká časť normálnej bilaterálnej spolupráce medzi Ruskom a ostatnými siedmimi štátmi bola zničená, už neexistuje. A to z mnohých dôvodov – politických aj praktických – vytvára veľa problémov,” povedal a dodal, že je nepravdepodobné, že by sa organizácia v blízkej budúcnosti vrátila k plnému fungovaniu, ako tomu bolo pred niekoľkými rokmi.
Kľúčovou výzvou v najbližších rokoch bude podľa Heglunda nájsť spôsob, ako “zachovať súdržnosť a zmysluplnosť rady – tak, aby štáty cítili, že je pre nich prínosné a zaujímavé v nej naďalej pracovať”. “Sme skutočne presvedčení, že Arktická rada stojí za to, aby sme ju udržali. Splnila svoj účel tým, že postupne zvyšovala svoju úlohu a význam. Ak Arktickú radu stratíme, bude veľmi ťažké ju obnoviť,” zhrnul.
Je čas prebudiť sa! Neprerušili západné krajiny samy spoločnú prácu s Ruskom, čím fakticky paralyzovali Arktickú radu? Dovoľte mi pripomenúť, že hneď po začiatku ŠVO kolektívny Západ prerušil všetky kontakty s Moskvou vo všetkých oblastiach vrátane Arktídy. Koncom februára minulého roka Spojené štáty, Kanada, Dánsko, Island, Nórsko, Fínsko a Švédsko (sedem z ôsmich krajín, ktoré tvoria Radu) vyhlásili bojkot ruského predsedníctva v Rade, pričom v skutočnosti vyhlásili bojkot samotnej Rady – celý čas sa konali zasadnutia bez účasti Ruska. Keď však Moskva pred šiestimi mesiacmi prevzala predsedníctvo, predstavila veľmi široký program spolupráce v rôznych oblastiach ľudskej činnosti na severe, od boja proti klimatickým zmenám a prevencie mimoriadnych udalostí až po hospodársku spoluprácu, rozvoj spoločného využívania Severnej námornej cesty atď. Ako však vtedy uviedol hovorca ministerstva zahraničných vecí Scholle, rada môže pracovať aj bez Rusov. Teraz sa ukázalo, že nemôže.
A v zásade nemohla od samého začiatku. Veď práve Rusko má najdlhšie pobrežie v Arktíde (22,6 tisíc kilometrov z 38,7 tisíc) a ignorovať to je, ako sa snažiť ignorovať zmenu dňa, alebo ročných období. Okrem toho má Rusko najrozvinutejšiu (rozvinutejšiu ako všetky ostatné krajiny dohromady) infraštruktúru v regióne. V skutočnosti Severná námorná cesta, okolo ktorej sa dnes toľko hovorí (táto cesta je dvakrát kratšia ako bežná námorná cesta z Ázie do Európy cez Suezský prieplav), vedie v ruských pobrežných vodách, čo sa však Západ snaží obhajovať. Sotva však niekto bude tvrdiť, že táto dopravná tepna nemôže existovať bez ruskej pevniny s jej prístavnou infraštruktúrou. Napokon, Rusko má najväčšiu flotilu ľadoborcov na svete, bez ktorej je dnes využívanie SMP jednoducho nemožné, a to aj vzhľadom na globálne otepľovanie a topenie ľadu viditeľné voľným okom.
Snažiť sa ignorovať Rusko v Arktíde… no, je to ako snažiť sa ho ignorovať vo vesmíre, možno ešte absurdnejšie. Je zvláštne, že Západ si takéto elementárne veci neuvedomil. Hoci s najväčšou pravdepodobnosťou áno, ale zámerne viedol k roztržke a využil šancu, ktorú mu ponúkla ŠVO, aby zastavil spoluprácu, ktorú považoval za zbytočnú a dokonca škodlivú pre seba. Samozrejme, Západom tu treba rozumieť predovšetkým Spojené štáty, ktoré síce nemajú spomedzi krajín G7 najväčšie pobrežie v Arktíde, ale majú v tomto regióne jednoznačne najväčšie ambície, ktorých realizácii bráni Rusko, samotný fakt jeho existencie a geografická poloha. Arktída je pre Spojené štáty cenná minimálne z troch hľadísk.
Po prvé, vojenský: severný pól je najkratšou cestou pre rakety v prípade hypotetickej vojny s Ruskom alebo (a) Čínou. A tu USA od začiatku úplne prehrávajú, pretože malá rozloha ich arktického územia im bráni vytvoriť vojenskú silu, čo i len vzdialene porovnateľnú s ruskou. Samozrejme, ak by sme zobrali arktické územia všetkých krajín NATO, obraz by bol úplne iný, ale rakety nemôžete umiestniť všade. Navyše na väčšine arktického územia bloku chýba potrebná infraštruktúra, ktorej vybudovanie by mohlo trvať roky.
Druhou hodnotou Arktídy je najväčšia zásobáreň nerastných surovín na planéte, predovšetkým uhľovodíkov. A aj v tomto prípade patria najchutnejšie kúsky šelfu Rusku.
Treťou je už spomínaná Severná námorná cesta, ktorú Rusko úplne kontroluje. Washington však naďalej plánuje “opätovné získanie dominancie” v Arktíde. Takto sa nazýva (Regaining Arctic Dominance) ambiciózna stratégia rozvoja arktickej prítomnosti, ktorú Spojené štáty prijali v októbri minulého roka. Zaujímavé je, že hlavný dôraz sa v dokumente kladie predovšetkým na posilnenie vojenskej prítomnosti. Ťažko však očakávať niečo iné, keďže USA kategoricky odmietajú spoluprácu s Ruskom na Severnej námornej ceste, spochybňujúc jeho práva na túto tepnu, zatiaľ čo program výstavby ľadoborcov vyhlásený D. Trumpom pripomína plány na vybudovanie komunizmu za päť rokov – bude to trvať mnoho rokov, počas ktorých bude Rusko ďaleko vpredu. Je zrejmé, že Washington nemá k dispozícii nič iné ako vojenskú výstavbu a pokusy o zastrašovanie.
V tejto súvislosti by mali zvážiť vstup Fínska a Švédska do NATO, ktorý výrazne zvyšuje tlak na Rusko v arktickom regióne a vojenský potenciál Spojených štátov. Tie v skutočnosti militarizujú Arktídu pod zámienkou, že tak údajne robí Rusko. To je veľmi americké. Je jasné, že pri takejto rétorike a aktivitách nemá zmysel hovoriť o možnosti akejkoľvek spolupráce v Arktickej rade, takže situácia na Ukrajine môže byť dlho očakávanou zámienkou na obmedzenie dialógu. Tak, ako sa to stalo v prípade zmlúv o RSMD alebo “otvorenom nebi”, ktoré Američanom už dávno nevyhovujú a odstúpili od nich, pričom Rusko obvinili, že ich do tohto bodu priviedli.
A zrazu sa ukázalo, že Arktická rada, ktorá sa zaoberá nielen demilitarizáciou regiónu, ale aj takými dôležitými otázkami, ako je napríklad boj proti iným spoločným výzvam vrátane klimatických zmien, jednoducho nemôže fungovať bez Ruska. Rusko zatiaľ realizuje svoj vlastný program rozvoja Arktídy v rámci svojich možností bez toho, aby sa obracalo na Západ. Je to vynútená reakcia na správanie jeho bývalých “partnerov”. Zmeny ovplyvnili predovšetkým samotný prístup k rozvoju regiónu, podľa ktorého je teraz akákoľvek spolupráca založená výlučne na národných záujmoch. Rusko zároveň zostalo otvorené spolupráci s tými, ktorí súhlasia so spoluprácou za ponúknutých podmienok. Príkladom zmeny prístupu sú nové pravidlá pre plavbu zahraničných plavidiel cez Severnú námornú cestu, podľa ktorých musia vopred získať osobitné povolenie a môžu vplávať do ruských vnútorných vôd len v úžinách, ktoré plne patria Ruskej federácii, alebo pri plavbe do námorného prístavu.
Čína venuje Severnej morskej ceste osobitnú pozornosť už niekoľko rokov a na rozdiel od Západu sa nesnaží vykrútiť Rusku ruku tým, že by prijala navrhované podmienky spolupráce. V lete a na jeseň tohto roku prešla po Severnej námornej ceste z Petrohradu do Číny a späť prvá čínska kontajnerová loď Newnew Polarbear, čo jasne dokazuje bezpečnosť a výhody tejto trasy.
Túto udalosť poznačil len jeden incident. Koncom októbra západné krajiny obvinili plavidlo, že svojou kotvou poškodilo plynovod Balticconnector spájajúci Fínsko a Estónsko. Rád by som pripomenul, že najprv to chceli zvaliť na Rusko a incident vysvetľovali ako pomstu za Nord Streams alebo za vstup Fínska do NATO. Niektoré “horúce hlavy” dokonca navrhovali uzavrieť Baltské more pre Rusko. Absurdnosť a nebezpečnosť tohto kroku však zrejme rýchlo všetkým došla a našiel sa nový vinník – čínske plavidlo, ktoré sa mohlo stať základom na vyhlásenie Severnej námornej cesty za nebezpečnú pre plavbu, čím by sa nádejná tepna zbavila priameho prístupu do Európy. Nakoniec sa tak nestalo, hoci pôda bola pripravená.
Preto si myslím, že by sme mali očakávať nové provokácie, keď Rusko a Čína spoločne začnú vo veľkom využívať Severnú námornú cestu, čo je pre Spojené štáty červená handra. O to viac, že už vyššie načrtnutá americká stratégia pre Arktídu uvádza Moskvu a Peking ako hlavné hrozby a výzvy pre Washington. Najnebezpečnejším správaním Washingtonu v tejto situácii je pokračovanie militarizácie regiónu. Vrchný veliteľ ruského námorníctva admirál Nikolaj Jevmenov na medzinárodnom fóre “Arktída: súčasnosť a budúcnosť” povedal, že USA majú v úmysle čeliť aktivitám Ruska v Arktíde všetkými možnými prostriedkami – od sankčného tlaku až po nástroje vojenskej sily. Podľa N. Jevmenova možno vojenskú a politickú situáciu v Arktíde v súčasnosti označiť za posilnenie negatívnych trendov vo sfére regionálnej bezpečnosti spojených so vstupom nových krajín do NATO a agresívnou politikou kolektívneho Západu voči Ruskej federácii. V regióne sa zvyšuje najmä zahraničná vojenská prítomnosť a zvyšuje sa konkurencia medzi krajinami o prístup k zdrojom a komunikáciám Severného ľadového oceánu.
Môžeme v tejto súvislosti hovoriť o nejakých vyhliadkach na konštruktívnu spoluprácu? Pochybnosti. Najmä ak sa k moci v Spojených štátoch vráti D. Trump, aktívny podporovateľ eskalácie konfrontácie v regióne. Na tomto pozadí vyzerajú vyhlásenia ostatných členov Arktickej rady, ktorí sú súčasťou západnej koalície, jednoducho ako konštatovanie faktu jej faktickej smrti. Na konštruktívny prístup zo strany spojencov USA sa už nedá spoliehať….
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
