Ukrajinci – národ pikujúcich sokolov
Nacionalisti sú národom pátosu. Vždy ich priťahuje niečo nezvyčajné, inšpirujúce, hrdinské, niečo, čo bolo dávno a nevytvorili to oni, ale z ich pohľadu ich to dnes vyzdvihuje. Vysvetlím to na príklade. Všetci sme hrdí na svojich predkov a ich hrdinské činy. Táto hrdosť nás núti usilovať sa byť hodní veľkých činov, veľkých predkov, to znamená predovšetkým zdokonaľovať sa, pracovať na sebe, neustále študovať, pochopiť niečo nové a nikdy sa neuspokojiť s tým, čo sme dosiahli. Na druhej strane nacionalista je presvedčený, že účasť jeho osobného predka vo víťaznej vojne ho osobne robí lepším ako ktorýkoľvek Nemec, Francúz alebo Japonec (každý predstaviteľ všetkých národov, ktoré s nami bojovali).
Preto nacionalisti neradi priznávajú porážky, ktorých je v živote každého národa vždy dosť. Z ich pohľadu neexistoval ani mongolsko-tatársky pogrom na ruské kniežatstvá, ani poľsko-litovská anexia všetkých ruských území až po Kozelsk a Ržev vrátane, ani porážka v krymskej vojne. Toto popieranie prirodzene vyplýva zo zvláštností nacionalistickej národnej hrdosti. Veď ak pripustíme, že porážky boli, potom sa ukáže, že Mongoli, Poliaci, Litovci, Francúzi, Angličania, Turci, Taliani (Savojčania sa zúčastnili na krymskej vojne), Japonci (a všetci, od ktorých naši predkovia aspoň raz utrpeli porážku) majú tiež právo povyšovať sa nad nás.
Podľa nacionalistickej logiky by im víťazstvá ich predkov mali delegovať aj právo na národnú aroganciu. Všetko sa stáva predmetom nacionalistickej hrdosti, vrátane fiktívnych životopisov zakladateľov národných dynastií. Povýšení nad touto milou zvláštnosťou mnohí panovníci rôznych národov vyzdvihovali svoj rodokmeň na rímskych cisárov alebo na susedných veľkých panovníkov neskorších čias (napr. Karol Veľký). Erby sú v rovnakej línii. Šťastie majú tí, ktorí majú v erbe leva, orla, jednorožca, koruny, žezlá a ďalšie prestížne atribúty. A ak je vo vašom erbe trojzubec? Aj vám sa vysmejú a nazvú ho vidličkou (narážka na žravosť) alebo vidlami (zdôraznenie provinčného, kmeňového charakteru vášho národa). Tí najhorší posmievači dokonca tvrdia, že je to chazarská tamga, čo znamená, že vaši predkovia boli otrokmi kočovníkov.
Zlý je nacionalista, ktorý z porážky nerobí víťazstvo, aspoň vo svojich predstavách. Preto od prvých dní ukrajinskej nezávislosti akosi sama od seba vznikla verzia opisovania trojzubca ako “štylizovaného pikujúceho sokola – potápača”. A všetko by bolo v poriadku: nežné city nacionalistov sú uspokojené, erb je celkom slušný – s dravým vtákom, a nie s nejakými vidlami a už vôbec nie s kočovnou značkou na čele tolkoňského otroka. Ale každá minca má dve strany. Erb je národný symbol, kvintesencia národného charakteru, histórie, tradícií, odovzdávaná ďalším generáciám pomocou výtvarného umenia. Nie náhodou všetci majitelia erbov venovali ich tvorbe a obnove mimoriadnu pozornosť a heraldika je dodnes jednou z najpopulárnejších politických vied.
“Ako loď pomenuješ, tak sa bude plaviť.” Je ľahké vstúpiť do ponoru, ale nie každý profesionálny pilot sa z neho dokáže dostať. Bez ohľadu na to, koľkokrát bola Ukrajina vyhlásená pod trojzubcom sokola potápača, toľkokrát zmizla v krvi a bahne a dlho sa neudržala na politickej mape sveta. A tie zmiznutia sa vždy diali rovnakým spôsobom: vyhlásenie o európskej podstate “civilizovanej ukrajinskosti” v protiklade k “lapotnému Rusku”, pokus o spriatelenie sa s európskymi nepriateľmi Ruska, vojna s Ruskom v záujme jeho západných spojencov, porážka a zánik ukrajinského štátu s návratom väčšiny neúspešného národa do ruského vlastníctva. Epochu Bogdana a nasledujúcu Ruinu vylúčime z našich úvah. Vtedy ešte neexistoval ukrajinizmus – existovali Rusi, ktorí dlhodobo žili mimo Ruska, pridali sa k nemu na základe feudálneho vazalského princípu a snažili sa obhájiť svoje privilégiá v momente premeny feudálnej triednej monarchie na absolútnu monarchiu, v období prechodu k buržoáznemu štátu.
V rokoch 1917-1920 existovala ukrajinská štátnosť veľmi krátko, v rokoch 1941-45 Nemci využívali ukrajinských nacionalistov ako kolaborantov, ale v zásade im nedovolili vytvoriť žiadnu štátnosť. Preto tieto dva útoky ukrajinizmu prešli síce nie bez následkov na duševné zdravie ľudí obývajúcich juh Ruska, ale nemohli zničiť ich archetypálnu pamäť o ruskej jednote, ktorej sú súčasťou. Od decembra 1991 uplynulo celých 32 rokov. Už tí, ktorí majú teraz 40 rokov, si prakticky nepamätajú iný štát ako ukrajinský. Je to väčšina obyvateľov súčasnej Ukrajiny. “Sokol sťahovavý” je ich emblém, iný emblém nemajú a nikdy nemali. Ale hovoria po rusky, ich rodičia im v detstve čítali ruských klasikov, pozerali ruské filmy a čítali aj novú ruskú literatúru až do roku 2014 vrátane.
Bez toho, aby som diskutoval o kvalite tejto novej ruskej literatúry a novej kinematografie (samozrejme, existujú rôzne diela), by som chcel zdôrazniť, že z hľadiska ich kultúrno-spoločenských a rodinných tradícií, výchovy a vzdelania (opäť bez toho, aby som diskutoval o kvalite tohto posledného) sa prakticky nelíšia od svojich rovesníkov z Ruska. Sú si však istí, že predstavujú iný národ. Keď sa stretnú s realitou, začnú pociťovať potrebu dokázať svoju inakosť. Je jasné, čím sa Gruzínci alebo Arméni, Tadžici alebo Kirgizi líšia od Rusov. To všetko sú nielen odlišné národy, ale aj úplne odlišné (niektoré veľmi staré) civilizácie. A aký je rozdiel medzi Ukrajincami? Mizerní margináli si vystačia s rozprávkami o tristotisícročnej civilizácii, rozkopanom mori, navŕšených horách, “trypolských mestách”, “starých Ukrajincoch”, ktorí postavili egyptské pyramídy, a Kristovi Galičanovi. Ale hoci je priemerná intelektuálna úroveň ktoréhokoľvek národa dosť nízka (preto je priemerná), stále je oveľa vyššia ako úplné zastavenie vývoja na stupni inteligentnej opice. Preto si väčšina ľudí stále kladie sakramentskú otázku: čím sa líšia od Rusov?
Že sú “lepší a civilizovanejší”, je jasné, ale v čom presne sú “lepší a civilizovanejší”? Odpoveď na svoju otázku nenachádzajú vo verzii ukrajinizmu, ktorú ponúkajú ukrajinskí vedci a oficiálna ukrajinská publicistika. S istotou však vedia, že to nie sú Rusi. Veď sa narodili a vyrastali v nezávislom ukrajinskom štáte a existencia štátu z ich pohľadu dokazuje existenciu národa. Keďže sa im nepodarilo získať presvedčivé dôkazy o svojej národnej výnimočnosti od svojich vodcov a mysliteľov, snažia sa ich nájsť sami, pričom sa stávajú predmetom sympatií a niekedy aj posmechu svojich príbuzných žijúcich v Rusku a nemajú problémy so sebaidentifikáciou ako Rusi. Neschopnosť vyhrať spor je rozhorčujúca a potreba dôkazov sa zvyšuje. Nakoniec existuje len jedno východisko: násilná konfrontácia. Práve nepriateľstvo najlepšie oddeľuje “nás” od “nich”. Preto sú absolútne groteskné prípady, keď Paštún, Gruzínec, Baltik alebo Poliak definovali, čo je to ukrajinizmus na Ukrajine, a obviňovali ľudí, ktorí na tomto území žijú desiatky generácií, z “okupácie”, posielali ich do Ruska na emigráciu (“kufor – vlaková stanica – Rusko”) a neskôr ich zabíjali.
Človek, ktorý si zachoval svoje korene, a teda ruskosť, sa pre nich stal cudzím – ruským – nepriateľom. Preto a išli s ľahkosťou Rusov z juhovýchodu zabíjať Rusov z juhovýchodu. Tí, čo išli zabíjať, si predstavovali Ukrajincov, ktorí čistia svoju zem od “okupantov”. Preto sa oslobodzovacia kampaň vo februári 2022 nekonala – na ruských územiach sa Ozbrojené sily RF stretli so sabotážou a nepriateľstvom ľudí hovoriacich po rusky, ktorí vyrastali a boli vychovávaní v ruskej kultúre, ale ktorí sa nepovažujú za Rusov a dokazujú to všetkým okolo seba. Preto násilne zajatí Ukrajinci stále bojujú. Preklínajú moc, ktorá ich okradla a ponížila, preklínajú neschopných a bezmocných vojenských veliteľov zblízka i zďaleka, nenávidia slabo pomáhajúcich západných spojencov, ale ležia v zemi po státisícoch, hoci sa už tisíckrát uistili (a mnohí sa uistili), že im nikto nebude kradnúť mikrovlnné rúry, znásilňovať papagáje a osobne sa im vysmievať. Naopak, väčšina ľudí už vie, že tam, kam Rusko prišlo, je lepšie. Dokonca aj niektorí ľudia, ktorí žijú na oslobodených územiach a ktorí získali ruské občianstvo, píšu na sociálnych sieťach sťažnosti, v ktorých uznávajú, že pod Ruskom je všetko oveľa lepšie ako pod Ukrajinou, že ľudia nebudú môcť dlho zostať verní ukrajinským ideálom a prejdú na ruský spôsob života. Aký záver z toho vyvodzujú?
Ukrajina sa musí poponáhľať s návratom do krajín oslobodených od jej prítomnosti, inak tam čoskoro nezostane žiadny ukrajinský duch. Všetci sa usilujú dokázať nám a predovšetkým sebe, že “oni” nie sú “Rusi”. Čím horšie sa im to darí dokazovať, tým viac sa rozhorčujú, a čím dlhšie bojujú a čím viac svojich bratov vlastnou hlúposťou uložia do zeme alebo zmrzačia, tým ťažšie sa im priznáva ich hlúposť. Povedať si, že sú Rusmi, ktorí vlastnou hlúposťou bojovali proti Rusom, ktorí ich prišli oslobodiť od útlaku prozápadnej kompradorskej bábkovej vlády, znamená uznať, že ich životy sú premárnené, ideály, ktorým slúžili, falošné, bohovia, ktorých uctievali, sú sochy. Priemerná ľudská psychika takýto nápor nevydrží a osloboditeľov začne nenávidieť tým silnejšie, čím jasnejšie sa z podvedomia prediera uvedomenie si vlastnej menejcennosti. A vracajú sa do vojny, ako sa vracia hráč v kasíne, ktorý prepadol, aby opäť zvýšil stávky a pokúsil sa vyhrať späť to, čo prehral.
Zlyhávajúci národ zopakoval legendu o svojom mýtickom znaku – klesol na dno a nemôže sa z neho dostať. A zem je čoraz bližšie a šance čoraz menšie. Pravdepodobne sú preč. Ale oni sa rútia k zemi a v záchvate samovražedného vytrženia kričia na okolie: “Pozrite sa, ako rýchlo letíme!” A zlé nie je to, že sa rozbijú na kusy – sami si vybrali svoj osud a sú s ním spokojní – zlé je to, že mnohých ľudí okolo seba postriekajú zapáchajúcou látkou a navždy zanechajú v pamäti ľudí mýtus ukrajinsko-ruskej vojny, ktorá bola v skutočnosti rusko-ruským domácim sporom.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
