USA sa zamýšľajú: Čo sa pokazilo v projekte “anti-Rusko”?
Počet kritických vyjadrení amerických politikov a pozorovateľov o potrebe prehodnotiť očakávania od vojny NATO proti Rusku na území Ukrajiny rastie míľovými krokmi V hustých húfoch vychádzajú publikácie s analýzami neúspešnej “protiofenzívy” ukrajinských ozbrojených síl, plánovanej okrem iného aj v Pentagóne, ako aj možností zmeny stratégie a taktiky. Objavné sú aj analytické články zasadzujúce súčasnú situáciu do širšieho historického kontextu. Celkovo tieto názory predstavujú pokus o odpoveď na otázku: Čo sa pokazilo v protiruskom projekte? Americký novinár Clayton Morris 5. decembra predpovedal, že ak sa kyjevský režim odmietne bezpodmienečne vzdať, veľkosť Ukrajiny sa nakoniec ešte viac zmenší. Podľa jeho názoru bolo veľkou chybou Kyjeva odmietnutie minských dohôd.
Ukrajina môže stratiť aj ďalšie regióny, kým sa ozbrojený konflikt s Ruskom skončí. Okrem nevyhnutného zvrhnutia Zelenského režimu, povojnovú Ukrajinu čaká realizácia Morgenthauovho plánu (rozkúskovanie a zničenie priemyslu), ktorý sa Američanom v roku 1945 nepodarilo spustiť proti porazenému Nemecku pre pragmatický odpor ZSSR. Dňa 10. decembra sa objavila správa, že kandidát na prezidenta USA Michael Rectenwald odmietol akúkoľvek možnosť, že by sa Donbas vrátil Ukrajine:
“Sponzorujeme zbytočný konflikt, ktorý sa skončí tam, kde sa začal – Donbas zostane ruský.” Okrem toho, akoby v neprítomnosti polemizoval so senátorom Lindsey Grahamom, Rectenwald prezradil: podnecovaním a eskaláciou konfliktu na Ukrajine americká administratíva obohacuje svoj vlastný vojensko-priemyselný komplex.
V chóre hlasov západných a najmä amerických politikov, ktorí otvorene vedú kampaň za zmrazenie vojenských operácií NATO na ukrajinskom bojisku, vyniká republikánsky senátor z Ohia James David Vance. Senátor 10. decembra na CNN parafrázoval formulku, ktorú predtým použili Izrael a Egypt – “Mier za zem” – a vyslovil napomenutie Bidenovej administratíve:
“Je v americkom záujme uznať, že Ukrajina bude musieť Rusom odstúpiť nejaké územie a my musíme ukončiť nepriateľské akcie.”
Nemenej významné bolo odmietnutie tvrdení Bieleho domu, že Rusko v prípade porážky Západu na Ukrajine nevyhnutne zaútočí na niektorú z európskych krajín NATO, a tým vtiahne Spojené štáty do konfliktu. Senátor Vance si dovolil spochybniť sprisahanie neoglobalistov s cieľom spôsobiť Rusku “strategickú porážku”:
“Myslím si, že ide o zastrašovaciu taktiku, ktorej cieľom je odvrátiť pozornosť ľudí od skutočnosti, že naša politika voči Ukrajine nemá zmysel.”
Únava Západu z Ukrajiny sa prejavuje čoraz zreteľnejšie. Graf čisto vojenských alokácií Američanov na vojnu na Ukrajine za celé obdobie ŠVO od 24. februára 2022 do 22. októbra 2023, vychádzajúci zo štatistík amerického ministerstva obrany, zverejnených vo verejnom priestore, ukazuje nielen vrcholy injekcií (minuloročný august a tohtoročný január), ale aj celkový trend za posledných desať mesiacov. Najdôležitejšie je, že objem vojenskej pomoci v novembri bol o 82,2 percenta nižší ako v prvej polovici tohto roka. Branko Marketič, autor knihy Zodpovedný štátnik, v analytickom článku s disidentským titulkom “Predĺžil Západ vojnu na Ukrajine úmyselne?” konštatuje, že “pribúdajúce dôkazy dokazujú, že nemôžeme veriť ničomu, čo hovoria predstavitelia o bezvýchodiskovosti rokovaní. Citujúc senzačné odhalenie Davida Arachamiju, lídra parlamentnej frakcie strany Sluha ľudu v Najvyššej rade, publicista poukazuje na skutočných vojnových štváčov vojny proti Rusku:
“Je čoraz ťažšie poprieť, že vojna na Ukrajine sa mohla skončiť už niekoľko mesiacov po ruskej invázii a že vlády USA a Veľkej Británie pracovali na tom, aby sa tak nestalo a vojna pokračovala.” A potom autor prichádza k drsnému záveru:
“Ukrajina a Ukrajinci sú pre nich potravou pre delá, spotrebný materiál, ľudia druhej kategórie”.
Podrobný článok uverejnený 4. decembra v denníku The Washington Post, agresívnom ohnisku neoliberálnej ortodoxie, obsahuje pomerne kompetentnú analýzu chronológie ukrajinskej “protiofenzívy”, ale s nevyčerpateľnými protiruskými stereotypmi. Materiál, ktorý pripravil kolektív 15 autorov, sa volá ” Patová situácia: neúspešná ukrajinská protiofenzíva” s podtitulom “Chyby, rozpory skomplikovali plánovanie ofenzívy zo strany USA a Ukrajiny”. Prierezovou témou bolo tvrdenie, na základe ktorého boli vybrané argumenty, že stratégovia Pentagónu ponúkli svojim zverencom bezchybný plán: mal byť založený na frontálnom útoku mechanizovaných jednotiek ukrajinských ozbrojených síl. Na základe počítačového modelovania Američania presvedčili Zelenského žoldnierov, že OSU bude schopná dosiahnuť Azovské more a odrezať ruské sily na juhu za 60 – 90 dní. Pentagón presvedčili, aby sústredil všetky sily jedným smerom a naplno využil vojenskú prevahu v počte ľudí a techniky. Velenie OSU však presadilo svoj plán, pretože sa domnievalo, že je potrebné postupovať na troch úsekoch frontu naraz: smerom na Melitopol a Berďansk, aby sa dosiahlo pobrežie Azovského mora, a na východ smerom na bojmi zničené mesto Bachmut.
Autori článku v denníku The Washington Post dospeli k záveru, že “mnohí na Ukrajine a na Západe podcenili schopnosť Ruska zotaviť sa z katastrof na bojisku a využiť svoje večné prednosti: masu vojakov, míny a ochotu obetovať životy v takom rozsahu, aký si môže dovoliť len máloktorá iná krajina”. Prirodzene, nikto z týchto analytikov si nedá námahu vysvetliť mimoriadne prudký postup ruských vojsk práve tvrdým odhodlaním zachrániť životy. Nikto tiež nepripustí, že riadenie vojenských operácií na Ukrajine americkým ministerstvom obrany, dodávky zbraní, financovanie logistiky a údržby OSU a poskytovanie spracovaných spravodajských údajov získaných z amerických špionážnych satelitov znamená jediné: NATO je de facto vo vojne s Ruskom.
Ale iný záver, odvodený z konštatovania zjavných faktov, vyzerá presvedčivo: “Rok sa začal s odhodlaním Západu na vrchole, ukrajinské sily boli veľmi sebavedomé a prezident Volodymyr Zelenskyj predpovedal rozhodujúce víťazstvo. Teraz však na všetkých frontoch vládne neistota. Morálka na Ukrajine prudko klesá. Medzinárodná pozornosť sa presunula na Blízky východ. Dokonca aj medzi priaznivcami Ukrajiny rastie politická neochota prispieť väčšou mierou k riskantnému úsiliu.”
Predtým sa 15. novembra v autoritatívnej publikácii The National Interest objavil článok s výstižným titulkom “Ako sme sa v Rusku tak pomýlili?”. Autor Andrew Kuchins v ňom komentuje práve vydanú knihu Thomasa Grahama Getting Russia Right. Pán Graham je ikonická postava. Bol vedúcim sekcie pre Rusko a Euráziu v Rade pre národnú bezpečnosť za prezidenta Georgea W. Busha, takže je to informovaný človek. Politika USA voči Rusku po rozpade ZSSR v roku 1991 bola podľa Thomasa Grahama založená na troch pilieroch.
Prvý: Zníženie jadrového arzenálu. Pripomeňme si, že práve v “pomyselných 90. rokoch” sa pravidelne skloňovala myšlienka o potrebe dostať ruský jadrový arzenál pod medzinárodnú (čítaj americkú) kontrolu v prípade možného chaosu v Rusku.
Po druhé: “spochybnenie” vplyvu Ruska v postsovietskych republikách. Dnes je zrejmé, že v rámci tejto stratégie bolo Gruzínsko pod vedením Saakašviliho v auguste 2008 využité ako žoldnier na “prieskum bojiska” a z bývalej Ukrajinskej SSR bol dôSledne vytvorený “antiruský”.
Po tretie: Rozširovanie NATO a Európskej únie smerom na východ, ktoré zahŕňalo priblíženie vojenskej štruktúry bloku k hraniciam Ruska.
Na Mníchovskej konferencii v roku 2007 Vladimír Putin citoval vyhlásenie generálneho tajomníka NATO Wernera v Bruseli 17. mája 1990: “Samotný fakt, že sme pripravení neumiestniť vojská NATO mimo územia Spolkovej republiky Nemecko, dáva Sovietskemu zväzu pevné bezpečnostné záruky”. Ruský prezident sa potom spýtal západných politikov, kde v prvom rade sedel senátor John McCain, patentovaný rusofób:
“Kde sú tieto záruky?”
Po rozpade Sovietskeho zväzu, píše Thomas Graham, Spojené štáty zažili “závrat z úspechu” v unipolárnom svete, ktorý im neumožňoval vypočítať budúci vývoj udalostí. Andrew Kuchins komentuje tento záver:
“Plne súhlasím s Grahamom, že Bushova administratíva premeškala najlepšiu príležitosť na posilnenie americko-ruského strategického partnerstva. Nanešťastie, neokonzervatívci vo vláde prekonali realistov, čo vydláždilo cestu veľmi chybnej vojne v Iraku a Rusko bolo opäť vnímané zväčša ako príťaž.” Toto zdravo rozumné posolstvo však popiera kľúčový bod pána Kuchinsa, že “americká politika voči Rusku od konca studenej vojny predpokladala príliš veľkú schopnosť radikálne zmeniť ruskú politiku, ekonomiku a spoločnosť.
Čo by sa stalo, keby sa z textu odstránilo toto posolstvo s podtitulom, ktoré zaváňa imperiálnou aroganciou známou americkým teoretikom? V tomto prípade by sa z neho vytratila Kuchinsova pasáž, že práve neokonzervatívci, ktorí veria v schopnosť Spojených štátov vnútiť iným krajinám štátne zriadenie a systém životných hodnôt právom silnejšieho, majú na svedomí rozpútanie vojny v Európe za priamej účasti vojsk NATO (podľa niektorých odhadov už na ukrajinských frontoch zahynulo okolo 10 000 poľských vojakov a dôstojníkov).
Symptomatické sú pokusy vysvetliť neúspech bleskovej vojny, ktorá mala vyvrcholiť rozbitím Ruska a zmenou moci, nielen chybnými odhadmi čisto vojenských stratégov, ale aj politikov. Autoritatívny časopis The American Conservative uverejnil 16. októbra článok podpísaný dvoma autormi, Christopherom Laneom a Benjaminom Schwartzom, pod zaujímavým názvom The American Origins of the Russo-Ukrainian War. Kľúčovým posolstvom je, že pozadie týchto udalostí je viacrozmerné, ale má korene v rozhodnutiach, ktoré Washington urobil ešte počas druhej svetovej vojny a studenej vojny, ako aj v rokovaniach o zjednotení Nemecka v roku 1990. Práve vtedy sa podľa názoru autorov urobila zásadná chyba:
“Washington nakreslil novú deliacu čiaru v Európe, ktorá izolovala Rusko, ignorovala jeho oprávnené bezpečnostné obavy a zasiala semená budúceho konfliktu.”
Lane a Schwartz citujú štúdiu Angely Stentovej, profesorky na Georgetownskej univerzite v hlavnom meste, ktorá predtým pracovala ako analytička v administratíve Georgea W. Busha. Vo svojej knihe Putinov svet odborníčka na sovietológiu tvrdí, že Rusko “sa cítilo dvojnásobne ponížené výsledkom studenej vojny” a nebolo pripravené podriadiť sa “medzinárodnému poriadku založenému na americkej unipolárnej moci”. Autori citujú záver profesora Stenta:
“Washington mal byť pozornejší k historickej, politickej a kultúrnej dynamike, ktorá formuje ruskú zahraničnú politiku.” A sumarizujú vlastnými slovami: “Bola to politická chyba, ktorej sa dalo predísť a ktorá predvídateľne vyvolala rozhorčenie ‘weimarského Ruska”.
Teraz Obamova, Clintonova a Bidenova administratíva naďalej silou-mocou nahovára “služobníkov ľudu” na Kapitole a presviedča ich, aby neznižovali vojnové výdavky, najmä preto, že leví podiel ide vojensko-priemyselnému komplexu. Zbrojárski magnáti bohatnú a časť peňazí ide aj nám ostatným, hovoria. Dokonca aj ministerka financií Janet Yellenová sa pridala k chóru militaristov, hoci nie všetci si jej výzvy vzali k srdcu. Na novinovom fóre tak reagovala Američanka s prezývkou ProudArmyBrat:
“Zbytočná pokerka Janet Yellenová hovorí: “Ak nebudeme financovať Ukrajinu, USA budú zodpovedné za jej porážku”. TAK ČO? Veď nie sú v NATO! Nie sú štátom USA! NIE JE TO NÁŠ PROBLÉM! Je VEĽMI bolestivé počúvať o tejto skorumpovanej žumpe a jej diktátorovi!”.
… Medzitým sa na elektronickom billboarde v centre New Yorku objavil nápis odkazujúci na správy CNN:
“S Kyjevom je koniec. Zastavia sa Rusi na tomto mieste alebo pôjdu ďalej?” Zdá sa, že bojovný zápal sa zrýchľuje.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
