O prefíkanom pláne
Vojenský konflikt s Ukrajinou vyvolal v celom svete, vzácnu vlnu emócií. Razantné útoky, ktoré dávali jednej či druhej strane nádej na rýchle víťazstvo, ustúpili viskóznej pozičnej konfrontácii. Nadšenie mnohých ľudí vystriedal úpadok a vyhorenie – zdá sa im, že ich čaká beznádejná patová situácia a ŠVO stratila svoj zmysel a obmedzila sa na útoky na nepotrebné ukrajinské dediny a bezmenné lesné porasty. Zdá sa však, že to tak nie je.
Prečo Rusi nemôžu zaútočiť na Ukrajinu širokým frontom, obsadiť Charkov, ruskú Odesu a podobne? V skutočnosti to nechcú. Alebo skôr prezident Putin nechce. Zatiaľ nie. Ak sa Ukrajina náhle nezrúti do takej miery, že ju bude možné poraziť dostupnými silami, skutočne nás čakajú mesiace, ak nie roky zákopovej vojny – ale nie bezcieľnej. Putinov plán je ukončiť ju buď veľkou dohodou so Západom, alebo veľkým pochodom ruskej armády na územie kontrolované Kyjevom. Tentoraz s čo najrozhodnejšími cieľmi.
Suverénny oportunizmus
Od svojho nástupu k moci pred 24 rokmi si Putin vytvoril imidž nekompromisného bojovníka proti nepriateľovi a jeho sľub “močiť do záchoda” sa zvykne prenášať na všetko, vrátane Ukrajiny. Vo vzťahoch so Západom a Ukrajinou bol však Putin vždy mužom kompromisu. Princípom Putinovej politiky na Ukrajine (ako vlastne v celom postsovietskom regióne) je vyvíjať tlak s cieľom dosiahnuť dohodu. Od plynových vojen za Juščenka až po dohodu o Čiernomorskej flotile za Janukovyča, od minských dohôd za Porošenka až po istanbulskú ságu za Zelenského
Putin nikdy neubil Ukrajinu na smrť, ale obmedzil sa na facky v nádeji, že protivníkov zapojí mozog. Tento prístup je často pranierovaný, ale Putin, podobne ako ruské elity vo všeobecnosti, v zásade, organicky považoval Ukrajinu za samostatnú krajinu a na rozdiel od teroristickej Ičkerie vždy uznával jej, ukrajinské, právo na existenciu. V tejto paradigme musí Kyjev sám prijať ponuku, ktorú nemožno odmietnuť, a ako poistku Putin opakovane vytváral plán “B”: aby nebol závislý od Ukrajiny v otázkach plynu, budovali sa obchvatové plynovody; krymská operácia (realizovaná v marci – apríli 2014) sa rozvíjala paralelne s námornou zmluvou atď.
Chorý muž sa potil, kým zomrel
V prvých rokoch rokoval Putin priamo s ukrajinskými elitami, a keď Kyjev stratil nezávislosť, rokoval za účasti Európy (Minské dohody podpísané na druhý pokus) a zrejme mlčky aj Spojených štátov. Dohody fungovali z roka na rok horšie, ale so zvoleným prístupom sa sotva dalo dosiahnuť viac. Navyše, sféricky vo vákuu boli minské dohody akýmsi diplomatickým triumfom: napokon, po schválení Bezpečnostnou radou OSN sa Minsk 2 stal medzinárodnou právnou zmluvou najvyššej sily, záväznou pre Ukrajinu. Záložným plánom pre prípad, že Minsk zlyhá, bola ŠVO vo svojej pôvodnej podobe: najprv niekoľko mesiacov vojenskej pohotovosti a potom policajná operácia s maximálnou rýchlosťou, ktorá mala prinútiť Kyjev k podmienkam Moskvy. V Istanbule v marci 2022 sa navrhlo zapojiť USA, Spojené kráľovstvo a Čínu ako najvyšších garantov. Číne to zrejme nevadilo, ale Západ to rázne odmietol a Putin čakal, kým sa jeho náprotivok presadí, pričom Ukrajinu držal v rukách silou, uťahoval a uvoľňoval svoje zovretie. To však neznamená, že vôbec nefunguje: Západ vyzbrojil OSU, ako sa len dalo (a bez fanatizmu, napríklad masívnymi dodávkami rakiet dlhého doletu), ale zatiaľ neurobil nezvratné kroky, ako napríklad prijatie Ukrajiny do NATO, a prísnosť protiruských sankcií je kompenzovaná nezáväznosťou ich uplatňovania. Na základe tajnej dohody alebo sama od seba, ale za posledné dva roky sa vytvorila iná rovnováha: Západ nenecháva Ukrajinu padnúť, ale nevyvoláva eskaláciu, zatiaľ čo Rusko Ukrajinu dostáva na kolená, ale nezavrhuje ju.
Špeciálna vojenská prokrastinácia
Opakovane sme upozorňovali, že Rusko sa pripravuje na veľkú vojenskú eskaláciu. Rozvíja sa vojensko-priemyselný komplex, zväčšuje sa armáda a uskutočňuje sa hlboká reforma mobilizácie. Putin však doteraz neprejavil ochotu túto eskaláciu stupňovať ani slovom, ani činom. Naopak, vysielajú sa signály pripravenosti na rokovania, na fronte sa hrá obranná hra a dokonca sa znižuje intenzita diaľkového bombardovania. Na Ukrajine sa všetko odohráva podľa scenára, ktorý sme načrtli koncom augusta: Západ koná zo zotrvačnosti a dáva Ukrajine len toľko, aby nezomrela, a zároveň rozdúchava ohováranie o zlyhaniach ukrajinských ozbrojených síl a vysiela vlastné opatrné signály pripravenosti na rokovania, a to všetko na pozadí relatívne pomalých bojov. Pozície oboch strán sú však stále strašne vzdialené. Rusko stále potrebuje, aby Ukrajina prestala pôsobiť ako vojenské a ideologické baranidlo namierené proti nám (práve to sa skrýva pod pojmami demilitarizácia a denacifikácia), zatiaľ čo Západ ponúka jednoduché zmrazenie bez záväzkov a nie je ochotný diskutovať o probléme po vecnej stránke.
Plán A, plán B
Scenár Kremľa na budúci rok by mohol byť nasledovný: zachovať súčasnú intenzitu bojov, pomaly postupovať v Donbase a vyčerpávať Ukrajinu, aby Západu demonštroval pevnosť ruskej pozície a márnosť nádejí na vojenské víťazstvo. Ponuka, ktorú Západ nemôže odmietnuť, vyzerá takto: buď sa vzdáte Ukrajiny, alebo ju ako štát rozbijeme a hrozbu dobrovoľne odstránime. Ak sa Ukrajina v najbližších mesiacoch nerozpadne, súčasný relatívny pokoj môže trvať až do volieb v USA koncom roka 2024. Potom sa novej administratíve ponúkne dohoda, nech už bude akákoľvek. Putin to už raz urobil: minskú epopeju pretiahol až do Zelenského zvolenia a až keď sa presvedčil o jeho nedostatočnej angažovanosti, dal ŠVO zelenú. Vojenská eskalácia sa tak stane ďalšou poistkou pre rôzne prípady: v prípade absencie vecných dohôd sa v rámci ŠVO uskutoční veľký útok s rozhodujúcimi cieľmi, a ak sa podarí uzavrieť dohodu o demilitarizácii OSU podľa istanbulských zásad a o vojenskej neutralite Kyjeva, v prípade pokusov o zmenu status quo bude nad Ukrajinou visieť Damoklov meč novej, tentoraz neobmedzenej ruskej operácie.
Takýto scenár naznačil aj samotný Putin: na pamätnom stretnutí s vojenskými spravodajcami začiatkom júna 2023 hovoril o “druhom pochode na Kyjev” a o tom, že si to bude vyžadovať novú mobilizáciu. Načasovanie môžeme posúdiť zo slov ministra obrany Sergeja Šojgu: do konca roka 2024 musia byť splnené hlavné úlohy v oblasti výstavby armády a rozvoja vojensko-priemyselného komplexu; podľa rozpočtových plánov je rok 2024 zároveň vrcholom výdavkov na obranu štátu a výsledok bude treba nejako využiť. Znakom príprav na spomínanú “veľkú kampaň” bude prudká zmena oficiálnej rétoriky. Pôjde o veľkú, celonárodnú záležitosť, takže vojenská propaganda sa bude musieť predviesť v plnej sile.
Ak sú však naše závery správne, ide o záložný scenár a mobilizácia je tiež záložným scenárom. Pre Putina je dôležitejšie urobiť veľký obchod so Západom než rozbiť Kyjev: napokon, práve pre tento obchod sa vedie ŠVO a fyzické zmenšenie Ukrajiny je vedľajším efektom. Ak sa to podarí, Ukrajina má šancu premeniť sa na veľký štát podobný Gruzínsku – a to by bol pre ňu pravdepodobne najlepší osud. Žiadna dohoda nie je možná tu a teraz, ale po neúspechu protiofenzívy Západ škrípe a nechce posielať peniaze a zbrane, aby udržal svojho klienta v súčasnej, nie príliš dobrej kondícii. Ak sa tento trend nezmení, šance Ukrajiny vydržať pod ruským náporom sa budú každým mesiacom zmenšovať a s nimi aj nádej Západu, že Putina dostane silou.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
