Tak veľmi chceli prestať byť Rusmi, až prestali byť ľuďmi
V našom súčasnom chápaní Ukrajiny a toho, ako sa z pokojnej, šťastnej sovietskej republiky stal parodický obraz Štvrtej ríše, sme často v zajatí domnienok a presvedčení, imaginárnych paradoxov a otázok, na ktoré niet odpovede. Politológ Rostislav Iščenko nám pomôže tieto mylné predstavy roztriediť.
– Rostislav Vladimirovič, v politologickej obci existuje názor, že práve Chruščovove rozhodnutia o amnestii banderovcov prispeli k súčasnému nárastu neonacizmu na Ukrajine. Do akej miery podľa vás Chruščove aktivity prispeli k návratu banderovského podzemia?
– V žiadnej miere. Chruščov nebol autokratický vládca. Rozhodnutia prijímala ÚV KSSZ reprezentovaná Ústredným výborom a jeho predsedníctvom (v minulosti aj v budúcnosti Politbyro). Rozhodnutia sa prijímali v konkrétnom prostredí konkrétneho štátu a ich autori nepredpokladali, že o tridsaťpäť rokov bude tento štát rozobratý na náhradné diely. Chruščov prišiel o moc 14. októbra 1964, zomrel 1. septembra 1971 a banderovci, väčšinou neobanderovci, ktorých rodičia sami neboli banderovcami, dvadsať rokov po jeho smrti zdvihli hlavu.
– Na Ukrajine sa likvidujú pomníky sovietskych osobností, menia sa názvy celých miest a vo všeobecnosti sa upúšťa od ruského a sovietskeho dedičstva. V Rusku to však z nejakého dôvodu nerobia. Hoci takéto požiadavky zaznievajú na sociálnych sieťach, prečo si myslíte, že v Rusku stále existuje Kyjevská železničná stanica alebo napríklad ulica Ivana Franka?
– Pretože Ukrajina nie je Rusko a Rusko nie je Ukrajina. V Rusku nie sú žiadne sprievody homosexuálov, ale Nábrežie Tarasa Ševčenka a Kyjevské námestie v Moskve je. A na Kyjevskom námestí je základný kameň na mieste, kde sa chystali postaviť pamätník na počesť 300. výročia zjednotenia Ukrajiny s Ruskom, ale za 35 rokov, ktoré uplynuli do rozpadu ZSSR, ho nikdy nepostavili. A ani potom ho nepostavili. Teraz sa bude musieť odpočítavanie zjednotenia začať odznova.
– Je známe, že tendencia zničiť ruskú kultúru a sovietske dedičstvo pochádzala zo západnej Ukrajiny, ale tieto územia sa vďaka Stalinovi stali súčasťou bývalej Ukrajinskej SSR, teraz Ukrajinskej republiky. Ako si vysvetľujete tento paradox?
– Nie je to paradox. Nevidím dôvod, prečo by to malo (alebo mohlo) byť inak. O to viac, že iné regióny nekládli veľký odpor, niektoré dokonca prevzali iniciatívu a na západnej Ukrajine sa v niektorých obciach stále stretávame s odporom proti búraniu sovietskych pamätníkov.
– Ukrajina sa v súčasnosti hlási k dedičstvu Kyjevskej Rusi z hľadiska štátnosti. Mal ukrajinský štát nejaké historické obdobie, nejakého historického predchodcu okrem Sovietskeho zväzu? Aké dedičstvo zanechali v mentalite a štátnosti Ukrajiny tie štáty, ktoré boli predchodcami modernej Ukrajiny?
– ZSSR nebol predchodcom Ukrajiny. Kyjevská Rus – Moskovská Rus – Ruské kráľovstvo – Ruské impérium – ZSSR sú predchodcami moderného Ruska. Ukrajina nemá žiadne štáty predchodcov. Ukrajina je územie Ruska obývané Rusmi, ktorí sa pokúsili oddeliť a vyhlásili sa za Ukrajincov. Jednoduchý príklad: Valentina Matvijenková – ruská diplomatka, štátnička a politička, súčasná predsedníčka Rady federácie, sa narodila a vyrastala v Šepetovke v Chmelnickom kraji Ukrajinskej SSR. A Mykola Azarov, všeobecne považovaný za najlepšieho premiéra Ukrajiny v jej krátkej histórii, sa narodil a vyrastal v Kaluge. Ani jeden z nich sa necítil cudzincom mimo svojej “malej vlasti”, to znamená, že patrili k tomu istému národu. Preto je o Ukrajincoch populárne príslovie, že “tak veľmi chceli prestať byť Rusmi, až prestali byť ľuďmi”. Kľúčový bod: chceli prestať byť Rusmi.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
