Nápisy na stene. Sme na prahu veľkého a bezprecedentného globálneho zlomu
“Svet sa zmenil” – tieto slová znejúce ako refrén v Pánovi prsteňov najlepšie charakterizujú súčasný stav sveta. Pred tridsiatimi rokmi to bolo iné – navonok aj vo vnútri. Počas týchto desaťročí sa skončil veľký antikapitalistický experiment dvadsiateho storočia (a s ním aj veľký ľavicový projekt európskej moderny) – ZSSR už nie je na mape.
Dnes žijeme v ére globalizácie (tento termín sa ako vedecký termín objavil v roku 1983 a zaznamenáva zásadne nový jav) a jej škaredých artefaktov (“multikulturalizmus”, “tolerancia”, “politická korektnosť” atď.). USA na rozdiel od ZSSR zostali na mape a boli vyhlásené za jedinú superveľmoc, hoci v 80. A 90. rokoch 20. storočia došlo k mutácii a USA už nie sú ani tak štátom, ako skôr zoskupením nadnárodných korporácií, “neo-impériom”. Čína je vnímaná ako druhá superveľmoc a konkurent USA v 21. storočí. India a Brazília sú na hospodárskom vzostupe (za cenu vysokých sociálnych nákladov).
Rozdiel medzi bohatými a chudobnými krajinami, ako aj medzi bohatými a chudobnými v týchto krajinách, ktorý sa v rokoch 1945 až 1975 zmenšoval, sa rýchlo zväčšuje a láme všetky rekordy. Ľudstvo sa čoraz zreteľnejšie delí na bohatú hornú vrstvu (20 %) a chudobnú väčšinu (80 %) – na “globalistov” a “lokálpatriotov”, podľa terminológie Z. Baumana, a stredná vrstva postupne, ale vytrvalo eroduje a topí sa a zrejme za 20 – 30 rokov, ak nie skôr, pôjde do Tartaru dejín za roľníctvom a robotníctvom. Počet “ľudí zo slumov”, svetovej spodiny a podzemia exponenciálne rastie: do roku 2030 ich budú 2 miliardy z 8 miliárd obyvateľov planéty, pričom priamo a zjavne hrozí nové “sťahovanie národov”, t. j. Globálny veľký lov.
Pokrokové ideológie marxizmu a liberalizmu (je príznačné, že od roku 1980 fantasy v podstate vytlačila science fiction) s ich nádejami na univerzalistickú svetlú budúcnosť sú takmer preč. Na vzostupe sú fundamentalizmy – nielen islamské, ale aj kresťanské a judaistické; západné kresťanstvo, ktoré čoraz viac stráca svoju autentickú kresťanskú podstatu, prehráva s okultnými prúdmi; východné kresťanstvo čoraz viac nadobúda podobu bývalého straníckeho pracovníka so sviečkou. To všetko bolo ešte v polovici 70. rokov nemysliteľné, hoci prvé náznaky na stene sa objavili už vtedy.
Svet sa v skutočnosti neustále mení – zmena je jeho stálou charakteristikou – a predsa to, čo sa stalo za posledných 30 – 40 rokov a pravdepodobne bude pokračovať približne rovnako dlho alebo o niečo dlhšie, ďaleko presahuje bežné zmeny a v mnohých ohľadoch nemá v histórii kapitalistického systému obdobu. Samozrejme, existovali zlomové obdobia, ako napríklad “dlhé päťdesiate roky” (1848 – 1867) v devätnástom storočí alebo “dlhé dvadsiate roky” (1914 – 1933) v dvadsiatom storočí, ktoré dramaticky zmenili trajektóriu systému. Zmeny posledných desaťročí však nemenia trajektóriu vývoja systému, ale systém. Okrem toho sa mení aj vývoj civilizácie Zeme ako celku – tak ako existovala od tzv. neolitickej revolúcie.
Súčasná doba sa nazýva rôzne: éra globalizácie, éra konca dejín, éra prechodu od moderny k postmoderne atď. Napriek tomu, že v tomto prúde slovných spojení sa sčasti utopí skutočný význam toho, čo sa deje, sčasti sa zámerne utopí, je zrejmé, že hovoríme o krízových javoch, ktoré sa najčastejšie analyzujú izolovane, v dôsledku čoho sa vytráca podstata celku. Ak hovoríme o celku, svet nezažíva len krízu, ale nachádza sa v bode obratu, aký tu ešte nikdy v dejinách nebol.
V prvom rade je to systémová kríza kapitalizmu, ktorý je zrejme v posledných desaťročiach. Vzhľadom na globálnu povahu kapitalizmu však s jeho krízou súviseli krízy geokultúry osvietenstva, európskej civilizácie, kresťanstva, biblického kontrolno-hierarchického projektu, bielej rasy a ktovie, či aj rodu Homo a biosféry, a to buď kauzálne, alebo logikou vlnovej rezonancie. Máme pred sebou krízumatriošku, ktorej realizácia je veľkým a bezprecedentným globálnym zlomom. Hovorme však o všetkom po poriadku. V posledných rokoch sa bežne píše o kríze komunizmu a marxizmu a interpretuje sa ako triumf kapitalizmu.
V manichejskom ponímaní kapitalizmu a komunizmu ako absolútne protikladných vzájomne sa vylučujúcich celkov to tak dopadá. Ale čo ak je spojenie medzi kapitalizmom a komunizmom ako systémovým antikapitalizmom oveľa subtílnejšie a rafinovanejšie a samotná existencia komunizmu je ukazovateľom normálneho stavu kapsystému? V tomto prípade je kolaps komunizmu “nápisom na stene” kapsystému, signálom jeho blížiaceho sa úpadku. Komunizmus ako súbor myšlienok existuje už takmer dva a pol tisícročia. Ako osobitný sociálnoekonomický systém sa však komunizmus zhmotnil až v ére kapitalizmu. Historický komunizmus (“reálny komunizmus”, “reálny socializmus”) je len antikapitalizmus. Nikdy v histórii neexistovali také systémy ako antiotroctvo a antifeudalizmus. Komunizmus ako spoločenský systém nikdy neexistoval ako antifeudalizmus alebo antiotroctvo. Zostáva teda len jedna epocha, v ktorej komunizmus historicky existoval (a mohol existovať) – epocha kapitalizmu. A to nie celá, ale len jej vyspelá, industriálna fáza, ktorá realizáciu komunizmu v čase, v dejinách obmedzuje na určitú etapu vývoja kapitalizmu.
To však znamená, že v samotnom kapitalizme ako fenoméne, ako svetovom systéme výrobných vzťahov je niečo, čo ho obdarúva veľmi špecifickou, len jemu vlastnou, a teda – záhadnou a tajomnou schopnosťou objavovať sa, realizovať sa v dvoch rôznych spoločenských formách: pozitívnej a negatívnej. Nie je tu miesto na podrobné skúmanie tejto otázky (podrobnejšie pozri: Fursov A. I. Zvony dejín. – M., 1996), obmedzím sa na konštatovanie, že kapitalizmus existuje ako akási dvojitá hviezda, dvojitá masa, jednota kapitalistického a nekapitalistického. Objektívne je pokrok kapitalizmu elimináciou nekapitalistického, ale to je cesta k systémovej smrti: normálne fungovanie kapitalizmu si vyžaduje prítomnosť nekapitalistického segmentu.
Najprv, v 17. až 19. storočí, to bol postfeudálny predkapitalizmus starého poriadku. Najprv ho kapitál používal ako ulitu, potom v 18. storočí proti nemu bojoval (osvietenstvo, Veľká francúzska revolúcia) a v priebehu svetovej vojny v rokoch 1914 – 1918 ho zničil. J. Schumpeter v tejto súvislosti poznamenal: tým, že kapitalizmus takto rozbil to, čo mu bránilo v napredovaní, zničil aj nosné štruktúry, ktoré ho chránili pred kolapsom. Čiastočne je to pravda, ale myslím si, že objektívne boli odstránené tie nekapitalistické formy, ktoré boli pre novú epochu neadekvátne, a na ich mieste sa objavili iné, adekvátnejšie formy. Hovorím predovšetkým o systémovom antikapitalizme ZSSR, ktorý sa stal ďalšou štadiálnou formou po starom poriadku, ale už skôr “anti” než “pred”, dvojnásobnou masou pre kapitalizmus. Pôsobiac ako alternatívny globálny projekt (od polovice 50. rokov v stále menšej miere) a výrazne obmedzujúc rozsah pôsobenia kapitalizmu vo svete, historický komunizmus zároveň riešil pre kapitalizmus – najmä nepriamo, ale to tu nie je podstatné – množstvo úloh.
Patrí k nim účasť vo svetovej vojne na strane anglosasov (z hľadiska boja o hegemóniu v kapitalistickom systéme), úloha vonkajšieho stimulu pre vnútro-kapitalistické premeny, spoločné ovládanie sveta s kapitalizmom a jeho stabilizácia prostredníctvom studenej vojny atď. Podporou ľavicových strán v prvom svete a národnooslobodzovacieho hnutia v treťom svete ZSSR nedovolil buržoázii, aby ich rOzdrvila. Zároveň však podriadením týchto hnutí svojej logike konfrontácie s kapitalizmom – systémovej a od druhej polovice 50. rokov čoraz viac štátnogeopolitickej – historický komunizmus tieto hnutia obmedzil, “disciplinoval”, čím ich urobil predvídateľnejšími a ovládateľnejšími. V dôsledku toho, ako sa ZSSR a jeho dominantné skupiny integrovali do kapsystému – integrácia, ktorá nakoniec viedla ku kolapsu antisystémového kapitalizmu -, ZSSR začlenil “nebezpečné triedy” do kapsystému spolu so sebou, čiastočne ich systémovo “udomácnil”.
Pravda, toto “udomácnenie” sa v globálnom meradle 20. storočia často ukázalo ako porážka kapitalizmu. Po prvé však tieto porážky, pri všetkej ich dôležitosti a rezonancii (napr. Vietnam v roku 1975), mali zvyčajne lokálny charakter, a po druhé, ak aj prekročili lokálne hranice, páni kapsystému sa z nich často pomerne rýchlo poučili a využili ich na sebareformáciu podľa princípu “Matrix-2” alebo, jednoduchšie povedané, “za jedného zbitého muža dostaneš dvoch mŕtvych”.
Víťazstvo ZSSR nad štátom USA v studenej vojne v roku 1975 (Vietnam, Helsinki) tak výrazne uľahčilo vnútro-kapitalistickú transformáciu a nástup korporatokracie (“hyperburžoázie”, “kozmokracie” – D. Duclos) – mladej a dravej frakcie svetovej buržoázie, úzko prepojenej s nadnárodnými korporáciami – na čelo kapitalistického systému. Práve korporatokracia, ktorá začala svoj vzostup v dôsledku druhej svetovej vojny a po nej a ktorá o sebe dala prvýkrát vedieť zvrhnutím Mosaddikovej vlády v Iráne v roku 1953, dosadila svojich prezidentov do Bieleho domu v 80. rokoch (Reagan, Bush) a v roku 1989 porazila ZSSR ako systém a ako štát tým, že “sľúbila”, že doň zahrnie aspoň časť nomenklatúry a druhej časti dá “sud džemu a košík sušienok”.
Triumf globalizácie, ktorej prvou obeťou bol systémový antikapitalizmus a ZSSR, je triumfom korporatokracie. Globalizácia umožnila kapitalizmu korporatokracie – “turbokapitalizmu” (Luttwak) – pomerne ľahko vyriešiť mnohé problémy stabilizácie systému, ktoré predtým riešil systémový antikapitalizmus. Alebo naopak, vyriešiť tie úlohy, ktoré mu predtým bránila vyriešiť samotná existencia ZSSR. Napríklad prítomnosť jadrových zbraní v ZSSR spochybňovala tak rozsiahlu (svetovú) vojnu, ako aj, ako ukázali revolučné vojny v Číne, Vietname, Alžírsku, na Kube, víťazstvo kap-centra nad slabšou perifériou aj v lokálnej vojne. Globalizácia okrem iného vyriešila tento problém, a to nielen preto, že zlikvidovala ZSSR, ale aj preto, že vytvorením globálneho trhu finančných kapitálov úplne zaručila víťazstvo jadra nad perifériou nevojenskými metódami – až po jeho ekonomické zničenie, ako sa to stalo napríklad v prípade Argentíny, a jej premenu na “hotovú krajinu”. Avšak – každé nadobudnutie je strata a každá strata je nadobudnutie – globalizácia po vyriešení neriešiteľných strednodobých problémov kapitalizmu vytvorila neriešiteľné dlhodobé problémy, čím kapitalizmus – a to pomerne rýchlo – posunula na okraj priepasti.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
